Keď v roku 2002 talianska rybárska loď vylovila z mora bezvládne telo postreleného junáka, málokto tušil, že divákom sa predstavil najvýraznejší akčný hrdina aktuálnej dekády. Ani on sám vtedy netušil, že sa volá Jason Bourne a že je sakra dobrý überšpión, vyšľachtený v supertajnom projekte Treadstone.
Prvou Bourneovou motiváciou bolo zistiť, kto do pekla je, podarilo sa, aspoň sa zdalo. Druhou, prečo dokáže zabiť človeka len tak, holými rukami, skôr ako tej obeti vôbec dôjde, že je v ohrození – podarilo sa aj to. Preto, hoci som Bourna trojku veľmi očakával, nevedel som si dosť dobre predstaviť, o čom by tak asi mohla byť a to mi dosť prekážalo, lebo v prípade Jasona Bourna jednoducho o žiadnu nadstavovanú kašu nemám záujem. Film sa začal. Dostavili sa rozpaky, zvlášť, keď medzi príbehom dvojky a trojky uplynulo sotva pol roka. O čo tu kurva ide, čo za kulehy to tu ktosi skúša?
A potom som si spomenul na Randyho návrat zo záhrobia v treťom Vreskote a všetko do seba krásne zapadlo. Bournovo ultimátum totiž nie je nakrútené ako tretí diel úspešného filmu, ale ako vrchol trilógie. Nejde teda o pokračovanie, ale o záverečnú kapitolu. A tá sa, v súlade s Randyho pravidlami, vracia na samotný začiatok, pričom sa v nej mnohé veci z predchádzajúcich dielov môžu interpretovať inak, respektíve, môžu prestať platiť úplne.
Prísne kauzálne vzaté: Bournovo ultimátum vzhľadom na svojich predchodcov ako rozvinutie ich zápletky poriadne kríva a nebyť Randyho pravidiel, celé ho môžeme považovať za umelý konštrukt, ktorý si z fanúšikov a znalcov prvých dvoch častí robí dobrý deň. Veci, čo sa udiali v jednotke, respektíve v dvojke, už v záverečnej kapitole neplatia. Ak si Bourne aj myslel, že na čosi prišiel, že čosi vyriešil, nestalo sa tak, ak sa Treadstone skončilo, neskončilo, len sa upgradovalo na Blackbriar a ďalej vyrába agentov, ktorých len tak čosi nerozhodí. A Bourne sa už nevolá Bourne a ak po čomsi naozaj pátra, tak po tom, kým bol na počiatku. Nie predtým, ako stratil pamäť, ale ešte pred výcvikom. Stále spomína a stále je na čo spomínať, už sa neriešia dôsledky, ale príčiny a nikomu neprekáža, že to akosi nejde dohromady.
Ak by som Bournovo ultimátum nezožral komplet, aj s lístkom a vrecúškom od pukancov, film by som sa podujal strhať práve preto, ako macošsky sa správa k svojim predchodcom. On sa k nim síce správa macošsky aj tak, ale vyčítať mu to nemožno, lebo Bournovo ultimátum je vynikajúcim filmom, najlepším z trilógie, skutočným vrcholom dotiahnutým k dokonalosti.
Len nedávno sme pri kávičkovaní s priateľom, ktorý mi je ľudskou métou, uvažovali nad tým, že svetová komerčná kinematografia je zrelá na nový definujúci impulz, na čosi, čo sa v rámci toho konkrétneho žánru objavuje každých zhruba päť rokov a všetci sa potom po tom opičia. Ten impulz sa zväčša týka formy, štýlu, prípadne filmového jazyka a dá sa spätne pomerne presne identifikovať, hoci neskôr vznikne hneď niekoľko filmov, ktoré zdroj prerastú. Nie kvalitatívne, skôr tým, že sa tešia väčšej všeobecnej priazni. Ak by sme sa bavili o štýle, svojho času bol takýmto impulzom Rómeo a Júlia Baza Luhramana, ak by sme uvažovali o akcii, dobrým príkladom je Nebezpečná rýchlosť Jana de Bonta a práve prvé Bournovo filmové dobrodružstvo – Agent bez minulosti.
Ten film s čímsi prišiel a keď sa réžie jeho pokračovaní ujal Paul Greengrass, to čosi bolo odrazu ešte jasnejšie, ešte výraznejšie, ešte zreteľnejšie a dnes už je jasné, že je to viac-menej prítomné vo všetkých akčných thrilleroch vzniknuvších PO Agentovi, čo stoja za reč. Je to v Miami Vice, je to v Na druhej strane, dokonca aj v tom Bondovi. A čo vlastne to je? Fatalizmus, pardon, osudovosť ako síce nevypovedaný, ale permanentne prítomný motív v konaní postáv a predovšetkým autentickosť, vo výprave samozrejme, ale predovšetkým v atmosfére. Pokiaľ sa Terminátorovi, Rockymu, Rambovi, ale aj Johnovi McClaneovi a hocikomu, koho kedy hral Steven Segal, dalo veriť, tak len preto, že o tom divák najprv presvedčil sám seba. Áno, uverím tomu, chcem sa baviť, nie riešiť, spochybňovať, pozorovať, či sa nabíja, keď je zásobník prázdny, a tak tieto detaily jednoducho prehliadnem. Budem ignorovať nemožnosť videného, aby videné nestratilo svoju silu.
Bourne je iný: je nakrútený tak, že divák nemusí presviedčať sám seba, že videné nie je hlúposť, že je to len film. Filmová fikcia v Bourneovi nemusí byť uveriteľná, aby pôsobila autenticky, lebo to jednoducho nepotrebuje. O tajných službách samozrejme neviem nič, ani o spôsobe ich práce, ani o personálnej politike, o ničom. Dokonca si myslím, že až také tajné služby, v akých sa pohybuje Bourne, ani nie sú, ale to je jedno, lebo Bournovo ultimátum je nakrútené tak, a ak také tajné služby naozaj sú, nič ma nepresvedčí o tom, že ich praktické fungovanie nie je na vlas rovnaké ako v Bournovom ultimáte.
Film je presiaknutý pragmatizmom. Keď sa Bourne s niekým mláti, netancuje, nerobí grimasy, nekrčí ksicht od bolesti, ale rieši momentálnu situáciu všetkými prostriedkami tak, aby spacifikoval súpera, eliminoval hrozbu. Žiadne kopy z otočky, výskoky a efektné saltá, len zautomatizované úsporné a nanajvýš praktické pohyby človeka, ktorý je vytrénovaný práve na niečo takéto. Pôsobí to dokumentárne? Áno, chcel som sa tomu slovu vyhnúť, ale nedá sa, lebo niet lepšieho slova na to, ako Borunovo ultimátum na diváka pôsobí.
Kamera a strih v akčných filmoch Oscarov® nedostávajú, netuším prečo. Ľuďom, čo tomu asi naozaj rozumejú, sa zrejme trojminútový statický záber na zapadajúce slnko zdá nápaditejší, tvorivejší, hodnejší ocenenia, ako taký spôsob fyzickej práce s kamerou, vďaka ktorému obraz evokuje stav diváckej prítomnosti vo filmovej realite. Chlap beží po streche, ak čosi naozaj uvidí, tak len tak, že si to najprv všimne periférnym pohľadom a potom sa na to sústredí. Aha okno. Skáče. Kamera sa na chvíľku nezastaví, ale ani nelieta divoko vôkol, len ukazuje to, čo sníma kameraman bežiaci za hercom. Herec skáče do okna, kameraman za ním. Výsledok? Nie pastva pre oči, ale takmer fyzická pastva pre zmysly. Veď je to, akoby sme neboli tu, na našej strane plátna, prilepení k sedačkám, ale tam, u nich.
Akčné filmy milujem fundamentálne, veď som na nich vyrástol, je však len málo takých, ku ktorým sa dokážem kedykoľvek vrátiť. Teda ak zo dvadsať môžeme považovať za málo. Bournova trilógia už je medzi nimi, respektíve bude v momente, keď Bournovo ultimátum vyjde na DVD. Toľko ku mne.
Čo s vami? Videli ste Let číslo 93? Ak áno a chcete niečo podobne silné atmosférou, len so šťastným koncom, choďte na Bournovo ultimátum. Ak ste aj nevideli, len máte chuť na fakt dobrý akčný film, choďte tiež.
Bournovo ultimátum, The Bourne Ultimatum. USA 2007, kino, 111 min.
Réžia: Paul Greengrass
Scenár: Tony Gilroy, Scott Z. Burns, George Nolfi, podľa literárnej predlohy Roberta Ludluma
Kamera: Oliver Wood
Hudba: John Powell
Hrajú: Matt Damon – Jason Bourne, Julia Stilesová – Nicky Parsonsová, David Strathaim – Noah Vosen, Joan Allenová – Pamela Landyová, Edgar Ramirez – Paz, Paddy Considine – Simon Ross, Scott Glen – Ezra Kramer, Albert Finney – Dr. Albert Hirsch
Oficiálna stránka filmu: viac od autora »
Vaše reakcie [4]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Na počiatku bolo slovo
Nedeľný rock’n‘roll
Máme Sin City, paráda!
Dobrú noc a veľa duševného zdravia
Morpheus musí zomrieť