Na palube lietadla, ktoré netrafilo

Bol to jeden z obyčajných letov, aké denne absolvujú tisíce ľudí – cestujú za prácou, blízkymi, či len tak pre zábavu. Medzi pasažiermi však bolo niekoľko teroristov, ktorí mali za cieľ ovládnuť lietadlo a premeniť ho na vražednú zbraň. Ostatní cestujúci spolu s posádkou prekonali prvotný strach a postavili sa na zdanlivo nemožný odpor. Prekonali sami seba a dostali sa do dejín.

Let číslo 93 je jedným z filmových vrcholov za posledný čas. Zapodieva sa päť rokov starými udalosťami známymi pod skratkou 9/11 a je prvou snímkou, ktorá túto tematiku prináša do našich kín. Je precíznym pokusom o detailnú rekonštrukciu udalostí odohrávajúcich sa na palube štvrtého lietadla – toho, ktoré netrafilo. V USA ho síce kritika vrelo prijala, no komerčný úspech bol vlažný. Američania sa zrejme doteraz nestihli vyrovnať s katastrofou a nie sa na ňu ešte dívať v kine. Na jednej strane im rozumiem, no na tej druhej sa pripravujú o neskutočný filmový zážitok. Film je permanentnou adrenalínovou jazdou, a to napriek faktu, že v ňom nevybuchujú autá. Nemá svalmi ovešaného hlavného hrdinu a nepochádza ani z dielne Jerryho Bruckheimera. Je malou medzinárodnou koprodukciou nakrútenou za peniaze, ktoré by nepokryli ani len náklady na propagáciu väčšieho blokbastru. Let číslo 93 zvyšuje hladinu adrenalínu iným spôsobom. Vypomáha si hlavne odvíjaním deja v reálnom čase. Svojou dokumentárnosťou a dokonale civilnou realizáciou priková diváka do sedadla na celých 91 minút. Takto to zrejme žiadny film pred ním nedokázal, a to sme sa ešte nedostali k záverečnej desaťminútovke. Bez dívania na hodinky viete, že sa blíži neodvratný záver. Jednoducho ho vycítite a čakáte, ako to napokon príde. Režisér Greengrass finálnu časť filmu doslova napumpoval emóciami a scénami zvyšujúcimi tep. Podarilo sa mu to natoľko, že som sa pristihol, ako od napätia zadržiavam dych a zvieram sedadlo. Keď niekto tvrdí, že najadrenalínovejší zážitok má z úvodného vylodenia vo filme Zachráňte vojaka Ryana (r. Steven Spielberg, 1998), je to v poriadku, pokiaľ nevidel záver Letu číslo 93. Ak to bude hlásať i po jeho pozretí, dovolím si povedať, že je klamár.

Snímka nemá hlavné postavy v pravom zmysle slova. Je tu kolektívny hrdina ako v starých ruských filmoch. Nijako to však neznižuje jej výpovednú hodnotu. V snahe zachytiť verným spôsobom realitu sú herci obsadení tak, aby sa čo najviac podobali svojim predobrazom. Veľká časť filmu je tiež výsledkom improvizácie. Herci mali v podstate voľnú ruku a konali tak, ako sa nimi stvárnené postavy pravdepodobne správali. Na filme totiž spolupracovali rodiny pozostalých a tie v priebehu nakrúcania radili, ako na to. Prispeli tak k mrazivej autenticite snímky, ktorú ešte podčiarkuje Greengrassov nečistý štýl. Často si vypomáha ručnou kamerou a nebojí sa nepoužiť dnes už také rozšírené digitálne kamery. Obraz preto nie je úplne ideálny, ale o to viac pôsobivý.

S motívom samovražedných atentátnikov sme sa tento rok v našich kinách stretli už v Syriane (r. Stephen Gaghan, 2005). Zatiaľ čo tam sme dostali vykreslenú aj motiváciu, Let číslo 93 nám ich podáva bez nej. Jednoducho nie je čas. Napriek tomu sledujeme pochybnosti mladých fanatikov o plánovanom čine a vidíme, že nie sú celkom presvedčení o jeho správnosti. Možno majú svoju pravdu, no s prostriedkami použitými na dosiahnutie cieľa by súhlasil asi len málokto. Podľa možností sú však aj oni sčasti vykreslení ako sympatické postavy. Nie sú len šialení Arabi, hoci tak by sa tomu verilo ľahšie. Greengrassov film nejde touto cestou, politike sa v maximálnej možnej miere snaží vyhnúť. Je drámou ľudí, nie ideológií a programov, nekladie otázky, neskúša odpovedať, len zobrazuje.

Let číslo 93 nie je jednoduchou multiplexovou zábavou, takže ak len chcete niekde zabiť čas, radšej sa mu vyhnite. Vyžaduje celého diváka a hoci všetci vieme, ako to napokon dopadne, osudy hrdinov s nami mávajú počas filmu aj tak. Neviem, čo na sledovanie podobných vecí hovoria neurológovia, pretože 91 minút neustále gradujúceho napätia asi nie je príliš zdravé. Ale aspoň som si vynahradil všetky tie filmy, ktoré sa oň len pokúšali.

Greengrass totiž napumpoval svoj film napätím viac než Hollywood celú svoju tohtoročnú produkciu dohromady. Snímku by som mohol navyše prirovnať k legendárnym Čelustiam (1975). Tak ako ma Spielbergov krvilačný žralok odsúdil do polohy zarytého suchozemca, Let číslo 93 vo mne vzbudil nedôveru v leteckú dopravu. Film jednoducho prišiel a zostal vo vnútri.

Let číslo 93, United 93. Francúzsko – Anglicko – USA, 2006, kino, 91 min.

Réžia a scenár: Paul Greengrass
Kamera: Barry Ackroyd
Hudba: John Powell
Hrajú: Christian Clemenson – Thomas E. Burnett Jr., Trish Gatesová – Sandra Bradshawová, Polly Adamsová – Deborah Welshová, Cheyenne Jackson – Mark Bingham
Oficiálne internetové stránky: http://www.united93.uip.es/

http://www.theflight93project.com/index.php

Ďalšie články z pondelka 28. augusta 2006
Jana Kováčová: Záhada Majstrovho aplauzu
Eli Elias: Kapitola dvanásta – Čistý sex v špinavom moteli alebo Ako nezabiť Chlpaté Koleno
Peter Pišťanek: Ostražitosť väčšinovej populácie