Na počiatku bolo slovo

Ak na počiatku naozaj bolo slovo, sme všetci postavami v literárnom texte, ktorého hlavnou zápletkou je slobodná vôľa. Pekná, pohodlná predstava, lebo svet, skutočnosť a všetko, čo vidíme, cítime a žijeme, má presné pravidlá. Literárne pravidlá. Nič nie je dôležité, len príbeh. Filozofia nikdy nebola bližšie ku konečným odpovediam ako teraz, keď sa venuje predovšetkým jazyku. Že nás už konečné odpovede ani veľmi nezaujímajú, je vedľajšie, hlavne že obstojí príbeh.

Žijúc svoje životy, žijeme svoje vlastné čiastkové príbehy vo veľkom príbehu a mylne sa nazdávame, že sami sme ich autormi. Nie, lebo zápletky a zauzlenia vymýšľa niekto iný, my len reagujeme, slobodne sa rozhodujeme a posunieme zápletku ďalej. Aby bol zmätok ešte dokonalejší, babylonskejší, niektorí z nás o tom nakrúcajú filmy.

Horšie už to nebude je alebo film, ktorý je múdrejší, ako sa na prvý pohľad javí, alebo sa na prvý pohľad javí múdrejším, než akým je. Preto ho treba vidieť minimálne dvakrát a nič aj tak nie je jasnejšie. Len zážitok zostáva rovnako silný a duša si rovnako lúska prstami a myseľ sa potmehúdsky usmieva.

Ak ste čo len troška v obraze, tak píšeme o tom filme, v ktorom hlavný hrdina začne počuť hlas spisovateľky, v ktorej románe je on hlavným hrdinom. A ak ste v obraze neboli, už ste.

On žije svoj život, ona píše svoj román a ten román a ten život sú ten istý príbeh. Čosi ako Tristram Shandy blahej pamäti, len to chce byť sofistikovanejšie, tak to nie je o chlapíkovi, ktorý zistí, že je postavou v románe kohosi iného a začne sa vzpierať, aj keď táto rovina je vo filme stále prítomná, ale je to o príbehu samotnom, o tom, ako príbeh vzniká, ako sa zamotáva, podľa akých pravidiel funguje a akú funkciu v ňom má vševediaci rozprávač.

Ľudia s čo i len elementárnym literárnym vzdelaním sa budú baviť ešte kráľovskejšie ako laici, to isté platí pre každého, koho si čo len raz nejaký príbeh vybral, aby sa nechal jeho prostredníctvom napísať. Problém by mohli mať len spisovatelia neveriaci na metafyziku, ale to zase nie sú spisovatelia, takže je to jedno. Inak si vlastne nedokážem predstaviť nikoho, komu by sa Horšie už to nebude nepáčilo, či presnejšie nikoho, kto by sa aspoň občas nebavil.

Možno Stephen King bude nahnevaný, lebo Karen Eiffelová, spisovateľka v našom príbehu, ignoruje jedno z jeho základných pravidiel, ale King a Eiffelová sú celkom iná spisovateľská liga, takže ani to nás trápiť nemusí. 

Ubehne možno štvrťhodinka filmového času a hlavný hrdina sa dozvie, že aby bol príbeh dobrý, na konci musí umrieť. Nepáči sa mu to, pochopiteľne, a tak sa snaží svojmu osudu predísť. Lenže kto sú literárne postavy, aby sa spisovateľom babrali do remesla? Nikto. Babral by som sa v tom príbehu aj ďalej, ale už nemôžem, lebo ak má príbeh fungovať, jeho pointu si musí premyslieť každý sám.

Každopádne, nech sa snímka skončí, ako chce, jej rozuzlenie musí byť sklamaním. Nie filmovým, lebo Horšie už to nebude je stále predovšetkým film, ale literárnym určite. Ale aj to je v poriadku, lebo všetka dobrá literatúra nie je o pointe, ale o cestách, čo k nej vedú.

Ak sa na Horšie už to nebude vyberiete do kina, a určite a všetkými desiatimi vám film odporúčam, lebo je nádherný tým najmagickejším spôsobom, zariaďte si to tak, aby ste na film šli s niekým, s kým sa vám dobre rozpráva a po kine si určite naplánujte čas na kávu. Alebo na víno. Jednoducho, choďte si sadnúť, aby ste sa mohli o filme pozhovárať. Bude o čom, uvidíte.

Prečo je Horšie už to nebude dobrý film? Pre mňa osobne preto, lebo hoci je jeho príbeh žuvačkou pre mozog, ktorej chuť môže, ale nemusí vyprchať, záleží na tom, ako intenzívne budete žuť, stále zostáva aj veľmi tradičným, až konvenčným diváckym filmom, postaveným na bravúrnej práci s filmovým jazykom. Áno, film je o literatúre, o príbehu, a sám je príbehom, avšak výborným je preto, že mu rozumieť aj bez akejkoľvek ďalšej abstrakcie.

Alebo inak – Horšie už to nebude je veľmi precízne obsadený film s výbornými hereckými výkonmi, nasnímaný tak, aby vizuálna zložka filmu len dopĺňala, zvýrazňovala obsah, ale nesnažila sa zamaskovať jeho prípadné nedostatky.

Ešte inak – a to sa už dnes veľmi nevidí: forma je absolútne v službách obsahu.

Prvým je Will Ferrell, predstaviteľ hlavnej úlohy. Mám ho veľmi rád. Najvýstižnejšia charakteristika, ktorú som na adresu tohto amerického predovšetkým komika zachytil, znie, že Ferrell jednoducho nemôže hrať normálnych ľudí. Normálnych – nech to znamená, čo chce. Ferrell totiž akoby bol synonymom nijako ďalej nešpecifikovanej inakosti, alebo ak chcete, čudnosti. Vďaka nej dokáže ozvláštniť čokoľvek, v čom sa len mihne. Ferrell totiž, hoci komik, nie je sám osebe smiešny, vtipne pôsobí len v kontraste s normálnosťou. Nech je to driemajúci večierkový démon Frank Ricard (Mladosť v ťahu), sexistický televízny hlásateľ Ron Burgundy (Hlásateľ: Príbeh Rona Burgundyho, Wake Up, Ron Burgundy: The Lost Movie), svadobný votrelec a profesionálny trúchliaci Chazz Reinhold (Ako uloviť družičku), motorkársky guru so záľubou vo vyšívaní drakov Veľký Earl (Starsky and Hutch), návrhár Mugatu, ktorý vymyslel kravatu s klávesovým vzorom (Zoolander), automobilový pretekár Ricky Bobby (Ricky Bobby: najrýchlejší jazdec), neonacistický muzikálový libretista Franz Liebkind (Producenti), či v Horšie už to nebude daňový úradník Harold Crick, vždy je to ktosi, od koho normálnosť nemôže očakávať, že on sa jej prispôsobí. Naopak, ona sa prispôsobuje jemu a ak to nedôjde ľuďom, čo ho obsadili, výsledkom je žalostne nefungujúca postava, ktorá, hoci nezámerne, vždy pôsobí ako karikatúra. Preto Ferrel už normálnych ľudí nehrá, skúsil to raz, ako Jack Wyatt po boku Nicole Kidmanovej vo filme Moja krásna čarodejnica, a výsledkom bolo číre divácke utrpenie.

Tento Ferrellov dar dokáže z priemernej komédie urobiť komédiu dôstojnú, hoci len v okamihoch, keď je on sám v zábere, avšak zároveň akoby ho vyraďoval zo všetkých vážnych úloh.

Ale to už neplatí, lebo Horšie už to nebude je Ferrellov film, Ferrellov vážny film, respektíve film, ktorý dokázal využiť Ferrellov dar v načisto vážnej charakterovej dramatickej úlohe. Nech by do postavy Harolda Cricka tvorcovia obsadili kohokoľvek, koncept filmu by to položilo, lebo v súčasnosti niet iného filmového herca, ktorý by naraz mohol stvárňovať aj hlavného filmového hrdinu, aj hlavnú románovú postavu.

Netvrdím samozrejme, že Dustin Hoffman (profesor literatúry priam lodgeovských rozmerov), Emma Thompsonová (maniakálna samodeštrukčná spisovateľka v tvorivej kríze) a Maggie Gyllenhaalová (pekárka neplatením daní koketujúca s anarchizmom) v Horšie už to nebude nič nehrajú, naopak, všetci sú výborní, avšak to, ako funkčne sa zhostili svojich úloh, je merané tým, že hrajú proti Willovi Ferrellovi a vedľa neho. 

V poriadku, pomník Ferrellovi som vytesal, chcem ešte niečo?

Už len toľko, že dívajúc sa povrchne na Horšie už to nebude, scenár na pôde celovečerného filmu debutujúceho Zacha Helma môže pripomínať tvorbu Charlieho Kaufmana (Zlez zo stromu, sťahujte tu, V koži Johna Malkovicha, Adaptácia, viac od autora »