Na druhej strane

Sfestivalieva sa, vlastne už sa sfestivalelo. Aspoň u nás v redakcii určite, a ak sa to netýka aj všetkých, takej polovice určite. Niektorí z nás boli na Hodokvase, chystáme sa na Hrachovku, tešíme na Pohodu, riešime Glastonbury a vôbec, väčšinu svojho rekreačného času práve teraz venujeme rozhovorom na hudobno-festivalové témy. Čo chceme vidieť, čo počuť, čo radšej vidieť a nepočuť, čo počuť a radšej nevidieť a tak ďalej.

Na Pohodu určite pôjdem, už len preto, že je tam tak fajn. A budem aktívny účastník, budem počúvať a pozerať, budem jesť a piť, budem chodiť a usmievať sa, posedávať kade-tade, budem stretať známych a chodiť s nimi na pivo, alebo na kávu, budem si pozerať stánky a možno si čosi kúpim a na konci každého dňa, hlboko v noci, sa zveziem kyvadlovkou do mesta a prespím v penzióne.

Lebo taký som, fajnovka, až mi je hanba. Z prírody mám strach a spanie v stane, to už je od prírody len kúsok. Ale len o spanie nejde, ide aj o hygienu, o pohodlie, ktorého sa nechcem a nedokážem zrieknuť, ak naozaj nemusím, a ak aj musím, nejde to. Sprcha a splachovací záchod sú základ. Nemám síce nič proti Toi Toi búdkam, ale nazdávam sa, že preto, že som nikdy v žiadnej nebol. Niežeby som nechcel, respektíve nemusel, ale nešlo to. Telíčko si jednoducho povedalo nie, hoci rozum a vôbec celý ostatný človek zúfalo kričal ÁNO!

Preto za vrcholné Pohody pokladám tie, na ktorých sa objavili sprchy a splachovacie toalety. Zo spŕch mám aj jeden z najkrajších a najfascinujúcejších zážitkov z Pohody. Bolo to pred dvoma rokmi, to som tam naposledy skúšal spať v stane a nič. V sobotu okolo ôsmej som sa teda celý ubolený, zdecimovaný, špinou a únavou zbavený ľudskej dôstojnosti vybral naprieč velikánskym areálom do spŕch. Boli studené a tiahli sa k nim dva rady. Dlhokánsky dievčenský a krátky mužský. Postavil som sa do toho svojho a tešil sa na vodu, nech je aká chce. Že do pánskeho radu sa postavili tri slečny, ktorým sa nechcelo čakať v ich dlhokánskom rade, som si naozaj nevšimol, až vo vnútri. Vošiel som do spŕch a hrala sa tam skackaná. Nahí muži skákali na chvíľku pod prúd ľadovej vody, rýchlo vyskočili von, namydlili si časť, ktorá stihla omokrieť a skočili tam späť. Sám som si nepočínal inak, možno som bol akurát rýchlejší. Keď vošli slečny, už som sa utieral a rýchlo sa pratal von, ale tú zmenu som postrehol. Voda akoby razom oteplela, žiadne skákanie, nič také. Všetci ešte sprchujúci boli v mihu otužilí ako polárne medvede, až to miestami vyzeralo, že sprchovanie v ľadovej vode je ich najväčšou radosťou. A ja som sa usmial a na chvíľku ma aj zamrzelo, že som šťastne ženatý a vôbec, že podobné veci už sa ma netýkajú. Nikdy predtým ani potom už som stret mužského a ženského sveta nezachytil v takej čírej podobe.

Tento rok sa už na Pohode asi nič podobné neprihodí, sprchy s teplou vodou majú byť k dispozícii všetkým účastníkom. Je stále možné, že nejaké devy potlačia svoj stud a vyberú sa do mužských spŕch, rad asi bude kratší aj tento rok, ale rochniť sa v ľadovej vode už bude sotvakto. Iná vec ma však trápi, prvýkrát zažívam pocit skutočnej diskriminácie.   

Som biely Európan, zárobkovo činný a muž, zvykol som si teda, že automaticky som ja ten, kto nejakým spôsobom diskriminuje. Všetkých, od hladujúcich Afričanov až po naše socky, a keďže spoločnosť je stále mužská, tak aj ženy. Nie je veľa bežných, normálnych vecí, ktoré si ako biely Európan, zárobkovo činný a muž, nemôžem dovoliť. Svet mi nerobí prekážky, naopak, vychádza mi v ústrety. Aspoň mám ten dojem. Lenže nie na tohtoročnej Pohode, a to ma rozladilo do tej miery, že sa prvýkrát cítim naozaj diskriminovaný. Nie je to fajn, nie je to vôbec fajn.

O čo vlastne ide? O splachovacie toalety. Mali by byť, dočítal som sa o tom tam, kde sa písalo o sprchách s teplou vodou, lenže budú len dievčenské. Muži akoby nemali nárok na pohodlné vyprázdnenie sa v dôstojných hygienických podmienkach. Ja neviem, ale mám pocit, že nie som sám, komu vadí, že po sebe nemôže spláchnuť, že si nemôže umyť ruky a že mu je na základe rodu upierané čosi, čo je inak štandardom. Nehovorím, že na festivaloch, ale napríklad na Hodokvase splachovacie toalety aj pre mužov boli, hoci ďaleko v poli a boli celkom frekventované.

Na Pohodu chodím preto, že je to pohodlný festival, ktorý chce by ústretový každému a nikomu nerobí prieky. Za tie roky som si zvykol, že tam nemôžem jesť a piť toľko, koľko by som chcel, lebo potom niet kam s tým a pripúšťam, že je to nechutné a prízemné, a ale neznamená to, že to nie je dôležité.

Pohodu mám rád aj preto, že jediná je tak trocha vpravo, že robí rozdiely a svojich návštevníkov si nejakým spôsobom vyberá. Nepokladá ich za uniformnú masu, naopak, váži si ich a vychádza im všemožne v ústrety. Asi je tisíc dôvodov na to, aby tam tie splachovacie záchody pre mužov neboli, len dúfam, že sú fakt dobré. Lebo to, že ma niekto na základe môjho rodu považuje za osobu s nižšími hygienickým nárokmi, považujem za nehoráznu drzosť. A diskriminácia fakt nie je v poriadku, hlavne ak sa ma týka.

Od návštevy Pohody ma to, samozrejme, neodradí, ale už viem, že pohodlne sa tam cítiť nebudem. Hádam mi to program vynahradí. Osobne sa asi najviac teším na Wu Tang Clan, Junkieho XL, KTU, Erika Truffaza a The Hives. Tento rok je to síce viac o jednotlivých pesničkách ako o hudbe, ale s tým sa nič robiť nedá. Na rozdiel od splachovacích wécok aj pre mužov. Čo fakt chcem počuť naživo, je Walk Idiot Walk, vedľa Losera, Hit the Road Jack a Bobby Brown Goes Down, štvrtá zásadná pieseň môjho personálneho životného soundtracku a Catch Up to My Step, ktorú mám jednoducho rád. Prvej sa pravdepodobne dočkám, druhej pravdepodobne nie, lebo hoci Junkie XL príde, Solomona Burka som v line-upe nenašiel.