OKS opäť vážnou alternatívou?

Po výsledkoch sobotného snemu KDH sa táto strana pre mnohých pravicových voličov stala nevoliteľnou. Ukázalo sa, že dve tretiny kresťanských demokratov dávajú prednosť účasti pri moci za každú cenu, osobným záujmom a oportunizmu. Práve tí, čo roky predstavovali tvár KDH a diktovali slovenskej politike originálne témy, boli vytlačení na perifériu indivíduami, ktoré štyri roky v poslaneckých laviciach ani neprehovorili. Jeden Lipšic v predsedníctve to medzi nimi nezachráni.

Pre ľudí, ktorým bolo Palkovo krídlo KDH sympatické, sa teraz natíska otázka: koho voliť? Podporovať nezvoliteľnú OKS alebo eurofilnú a politicky stále korektnejšiu SDKÚ? Veľa ľudí zastáva názor, že Občianska konzervatívna strana je len akýmsi diskusným klubom skupinky nepraktických intelektuálov. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Keď ešte v rokoch 1998 – 2002 sedeli zástupcovia OKS v parlamente, dali sa len ťažko nájsť praktickejšie orientovaní zástupcovia ľudu.
Tatár, Zajac, Osuský alebo Šebej boli dobrí práve v čistení legislatívy od malých a nezmyselných byrokratických prekážok, ktoré sa nedajú celkom dobre predať verejnosti, ale ktoré silne pociťujeme, keď si na nich náhodou vyvrtneme členok. A to ešte nehovoriac, že väčšina reforiem, ktorými sa pýšila predchádzajúca vláda, vznikla ešte v 90. rokoch, v prostredí starej Demokratickej strany.      

Čo by mala Občianska konzervatívna strana robiť, aby o nej začalo uvažovať viac pravicových voličov ako o reálnej alternatíve? Odpoveď je jednoduchá. Využiť svoje prednosti – svoje komparatívne výhody, ktoré nemá žiadna iná slovenská politická strana.

Občianska statočnosť a občianske vlastenectvo
Keď sa na OKS pozrie typický volič SNS, ťažko na nej nájde čokoľvek národné alebo vlastenecké. On vidí skôr zapredancov, ktorých určite vypláca Soros judášskym grošom. V skutočnosti stavia občiansky konzervativizmus len na inom type vlastenectva než naše mainstreamové strany. Je ťažké predstaviť si napr. Petra Tatára, ako niekde vybľakuje „Slovenskóóó! Slovenskóóó!“ Ale je vybľakovanie skutočne tým, čo naša krajina potrebuje a čo „dobrého Slováka“ odlišuje od „zlého Slováka“?
Vykrikovať nahlas niekde národné heslá pritiahne ľahko pozornosť a možno aj voličov, lenže rozhodujúce sú činy pre národ a nie slová pre národ. SNS, Smer a vlastne všetky strany hovoria o silnom štáte. OKS by proti tomu mala postaviť silného občana. Čo to znamená?
Desaťročia socializmu tu zanechali vnútorne odcudzenú, rozbitú spoločnosť, ktorej členovia sú navzájom akoby izolovaní a namiesto jeden na druhého sa jednostranne spoliehajú na štát. Túto jednostrannú závislosť potom zneužívajú tí, čo štát ovládajú – teda politici a úradníci. Občan je im vydaný napospas, a preto sa nikto nesnaží o nápravu spoločenských nešvárov.
Pred pár mesiacmi som písal o príklade z malého rakúskeho mestečka, kam niekedy po páde železnej opony zavítala skupinka juhoslovanských výpalníkov. Mysleli si, že pre nich bude na prvý pohľad bezbranná komunita ľahkým terčom. No zmýlili sa. Okamžite sa proti nim postavilo celé obyvateľstvo ako jeden muž. Nikto nebol ochotný s nimi kooperovať a napokon boli donútení odtiahnuť.
A teraz sa pozrime na Slovensko, kde sú lokálne komunity terorizované výpalníkmi, skorumpovanými politikmi a politickými podnikateľmi, ktorí profitujú len vďaka kontaktom s prvými a druhými. Svojprávny zvrchovaný občan, ktorý sa postaví na odpor nešvárom okolo seba, je v tejto krajine nedostatkovým tovarom. Nie bojovník za lepší svet, ale ten, čo sa snaží napraviť veci vo svojom bezprostrednom susedstve.

Občianska statočnosť je pravou náplňou občianskeho vlastenectva. S nacionalizmom SNS je takto chápané vlastenectvo v priamom rozpore. Veď si len spomeňme, za akých podmienok bačoval Slota v Žiline. Veľakrát však bolo takto chápané vlastenectvo v rozpore aj s politikou miestnych štruktúr KDH. Bratislava je dobrý príklad.
V regiónoch, kde je OKS zastúpená, sa jej členovia spravidla snažia o nápravu problémov na lokálnej úrovni. Víziu zvrchovaného občana by táto strana mala propagovať hlasnejšie a najmä dať ju do protikladu s krikľúnskym prístupom strán súčasnej koalície.
No vlastenectvo má podľa občianskych konzervatívcov ešte iný význam. U Šebeja, Tatára, Osuského a Zajaca je sympatický aj „britský“ pohľad na ústavné inštitúcie. Tie si zaslúžia obranu najmä pred centralizujúcim tlakom Európskej únie.   

Agnosticizmus v kultúrno-etických otázkach
Dôvod, prečo veľa ľudí váha medzi OKS, KDH a SDKÚ, je aj náboženstvo. Nemusia byť priamo veriacimi, čo však neznamená, že odmietajú hodnoty vyzdvihované židovsko-kresťanskou náboženskou tradíciou. OKS pokračuje v praxi, ktorá bola bežná už v Demokratickej strane. A to, že jej predstavitelia majú voľný mandát v kultúrno-etických otázkach, ako sú interrupcie, klonovanie alebo eutanázia.

Veľmi podobne to funguje aj v britských politických stranách. Takýto agnosticizmus by umožňoval nekonfliktnú spoluprácu s KDH, aj akceptáciu ateistickými voličmi. OKS by bez problémov mohlo zdôrazňovať aj témy ako finančná odluka cirkví od štátu. Dnes sa čoraz viac ukazuje, že takáto odluka je nevyhnutná. Nie preto, aby sa cirkvi zlikvidovali, ale aby prežili. Trh ideí je realitou, no najmä katolícka cirkev akoby si hovela v priestore mäkkých rozpočtových obmedzení.
Inými slovami, vďaka starostlivosti štátu je jej schopnosť a vôbec vôľa konkurovať novým (často degeneratívnym) myšlienkovým prúdom oslabená. Ten, kto by cirkev dokázal odtrhnúť spod štátnej kontroly, by jej urobil obrovskú službu. Katolíci musia byť hodení do vody, aby sa opäť naučili plávať. KDH takúto zmenu neurobí, aby si cirkev neznepriatelilo a Smer to neurobí tiež. Keďže poklonkovanie zo strany Korca, Tondru a Sokola vlastne Ficovi vyhovuje.

Na strane druhej, OKS by sa mala spoľahlivejšie ohradiť voči snahe dobre organizovaných menšín (feministky, gayovia, etnické menšiny, atď.) nahradzovať individuálne práva kolektívnymi privilégiami. Existujú tendencie nahradiť rovnosť všetkých občanov pred zákonom chaotickým systémom, kde budú všetky mysliteľné aj nemysliteľné menšiny v podstate utláčať väčšinu. Majú sa tým vraj nahradiť krivdy minulosti, keď väčšina naozaj niektoré minority diskriminovala. Tieto ľavicovo-liberálne trendy sú možno najväčším ohrozením demokracie, slobody a právneho štátu od čias komunizmu. Palkovo krídlo v KDH tomu rozumelo.

Problémy aj príležitosti
Istým problémom Občianskej konzervatívnej strany by mohlo byť, že napriek veľkému intelektuálnemu potenciálu už šesť rokov funguje bez akejkoľvek možnosti dostať sa do parlamentu. Vždy získa hlasy len pár tisícok ľudí, pričom mnohým je OKS sympatická, ale z pragmatických dôvodov volia SDKÚ alebo KDH. To, samozrejme, členom strany na optimizme nepridáva. Lenže môže byť Slovensko slobodnejšie, ak slobodní nebudú ani tí voliči, ktorí v hlave majú jasno?
Keby práve teraz, po sneme KDH, vyslala OKS do sveta nejaké známky života, pár ľudí by o nej mohlo začať vážne rozmýšľať ako o serióznej možnosti. U nás sa všetky strany snažia mať „kresťanský, národný a sociálny“ (rozumej socialistický) pilier. Bolo by pekné, keby sa v Národnej rade nachádzala strana, ktorej predstavitelia nehovoria o rovnostárstve, „sociálnej spravodlivosti“ alebo štátom vynucovanej pseudosolidarite.

V jej dnešnej situácii by neprekážalo, ani keby OKS akcentovala nejaké extrémnejšie libertariánske prvky. Na prvý pohľad bláznivé nápady by mohli zaujať a na kompromisy bude dosť času, keď sa dostanú do parlamentu.

Štíhla vláda, radikálne odbúranie byrokracie

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [39]