Mentalita pravičiara, mentalita ľavičiara

Už dlho premýšľam nad otázkou, čo podmieňuje, že sa niekto politicky priraďuje skôr k ľavici, alebo pravici. Sú to sociálno-ekonomické záujmy? Alebo charakter prečítaných kníh? Je to pôvod? Prípadne psychológia? Nepochybne budú dôvody u každého veľmi individuálne a pôjde o kombináciu zmienených možností.
Všeobecne sa však dá pomenovať niekoľko spôsobov pohľadu na svet okolo nás, ktorý odlišuje ľavičiara od pravičiara – minimálne, čo sa týka tej ekonomicko-sociálnej osi. V zásade by sa však mohlo hovoriť aj o mentalite kapitalistu a socialistu, alebo dokonca chudobného a bohatého. Práve z týchto zdrojov vyrastá rozhodovanie o tom, kam sa človek politicky zaradí.

Sloboda verzus istota
Kontroverzný americký investičný guru Robert Kiyosaki je autorom jedného zaujímavého textu s názvom Istota verzus sloboda. Je to vaša voľba. V ňom píše o dvoch protikladných pojmoch. Maximum osobnej slobody vraj znamená minimum istoty, kým najistejší život majú tí s najmenšou slobodou – ľudia vo väzniciach.
Aj keď názory na Kiyosakiho sa rôznia, v tomto má veľkú pravdu. Ekonomická sloboda prináša so sebou neistotu, ale aj väčšie potenciálne zisky. Sociálne istoty garantujú istú úroveň, ale tá je spravidla veľmi nízka a nezaručí nám splnenie našich snov.
Spomedzi ľudí, ktorí dávajú (najmä v ekonomicko-politickom zmysle!) slobode prednosť pred istotou, sa skôr budú regrutovať pravičiari ako spomedzi tých, čo dávajú prednosť istote. Je tu však jeden dôvod, prečo by si slobodu mali zvoliť aj tí, čo sa radšej spoliehajú na istotu: sloboda generuje príležitosti.
Vezmime si slobodné trhy práce s nízkou nezamestnanosťou. Strata práce napríklad v Spojených štátoch nie je takou osudovou udalosťou ako niekde vo Francúzsku alebo Nemecku, lebo na trhu je dosť voľných pracovných miest. Maximum slobody a minimum istoty môže znamenať aj to, že nikdy neviete, kedy vám príležitosť zaťuká na plece. A s tým súvisí druhý rozdiel.

Svet príležitostí verzus svet obmedzení
Z mojich ľavicovo orientovaných známych mám často dojem, ako keby žili vo svete obmedzení. Či už rasových, genderových, náboženských, sociálnych alebo iných. Majú pocit, že ich niekto diskriminuje, nadávajú na zlý establishment a podobne. Pritom všetko je to len otázka perspektívy.
V skutočnosti svet nikdy neponúkal toľko pestrých možností a príležitostí, vrátane šancí na osobnú sebarealizáciu, ako ponúka teraz. Aj keď uznáme, že niekde v Afrike nemusí byť život ľahký, priemerný Slovák má všetky dvere otvorené. Vzdelanie máme skoro zadarmo a hranice sú otvorené. Minimálne túto „rovnosť šancí“ máme zaručenú všetci.
Ľudia napravo vidia svet presne takýmto spôsobom. Ako svet, v ktorom sloboda priniesla veľké množstvo možností. Je len na nás, aby sme sa ich chopili. Čím sa dostávame k ďalšiemu rozdielu.

Klásť si (ne)správnu otázku
Keďže príležitosti sú nerovnomerne rozložené a najmä nerovnomerne ľuďmi využívané, žijeme vo svete nerovnosti. Okolo nás sú bohaté krajiny a chudobné krajiny. Bohatí ľudia a chudobní ľudia. Tvárou v tvár tejto realite si pravičiari a ľavičiari kladú rozdielnu otázku.
Pravičiar sa pýta: prečo sú niektorí ľudia a niektoré krajiny bohaté? Ľavičiar sa pýta: prečo sú niektorí ľudia a niektoré krajiny chudobné? V živote to chodí tak, že niekedy je odpoveď ovplyvnená aj spôsobom, akým si položíme otázku. Pravda je taká, že štartovacou čiarou ľudstva, ale aj mnohých jednotlivcov, je práve nedostatok.
Keď sa v severnej Amerike vylodili bieli osadníci, narazili na divočinu. Jediným ich bohatstvom boli ich ruky a to málo, čo si priniesli z Európy. Dnes je tá krajina pretvorená ľudskou prácou na nepoznanie. Tam, kde boli kedysi len nepreniknuteľné lesy, stoja teraz výstavné mestá. Kde boli predtým len prérie, tam je teraz obilnica sveta. Kto nemá rád Ameriku, ten nech si to pretransformuje napr. na nemeckých kolonistov, ktorých na Slovensko pozval v stredoveku uhorský kráľ. Ten príbeh sa opakoval vždy, keď ľudia obsadili nejaký neobývaný kúsok zeme. Najskôr nemali nič a až tvrdou prácou skultúrnili svoju novú krajinu.

Pravicovými odpoveďami na otázku „prečo sú niektoré krajiny bohaté“ sú väčšinou variácie na témy: tvrdá práca, inštitucionálny rámec chrániaci súkromné vlastníctvo a vynútiteľnosť zmlúv a ekonomická sloboda. U ľavičiarov je to iné. Oni akoby vychádzali z toho, že človek vyšiel z rajskej záhrady, kde bolo všetkého nadbytok, ľudia si boli rovní a až dodatočne jedni okradli druhých. Riešením má byť prerozdelenie (rozumej krádež) existujúcich statkov.
To je, samozrejme, úplne absurdný pohľad. Ľudia sú si prirodzene nerovní, a to najmä v schopnosti premieňať vzácne statky na bohatstvo. Preto okradnutie tých šikovnejších je najlepšou cestou k zastaveniu ďalšej tvorby bohatstva. Hoci na druhej strane, aj s chudobou sa dá niečo robiť. Ale nie tak, že nadpriemerných stiahneme dole. Podpriemerných je treba, naopak, vytiahnuť hore. Ako na to? O tom je ďalší rozdiel medzi mentalitou ľavičiarov a pravičiarov.

Rovnakosť verzus komparatívna výhoda
Keby už v starozákonných dobách existovali socialisti, nepochybne by sa zápas medzi Dávidom a Goliášom neodohral. Socialista by v takomto strete videl priestor pre pozitívnu diskrimináciu Dávida, keďže bol oveľa menší. Možno by mu dokonca založil nejakú zvláštnu ligu, kde by zápasil len so seberovnými. Je to preto, lebo socialista je chorobný zarovnávač. Zarovnáva, aj keby mali hlavy padať.  
Pravičiar nehľadá rovnakosť, hľadá komparatívnu výhodu. Dávid bol zrejme pravičiar. Jeho komparatívna výhoda oproti Goliášovi spočívala vo vynaliezavosti a použití praku. Vezmime si napríklad problém bohatý západ Európy verzus chudobnejší noví členovia EÚ. Pre socialistu je to dôvod nariekať nad príjmovými rozdielmi a žiadať „solidárne“ prerozdeľovanie z jedného konca kontinentu na druhý.
Pravičiar vidí v lacnej a kvalifikovanej pracovnej sile našu prednosť, cez ktorú sa dajú lákať cudzie investície. Dnes vládna koalícia narieka a tvrdí, že Mikloš postavil konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky len na nízkych mzdách zamestnancov. Lenže pred pár rokmi bolo Slovensko tehotné problémami a nízke platy boli jednou z našich mála predností. Táto výhoda bude postupne miznúť a je práve na tejto vláde, aby prenášala dôraz z lacnej na kvalifikovanú pracovnú silu. V tomto smere však skoro nič nerobí.

Ďalšie rozdiely
Ľavičiar žije vo svete nekonečného vykorisťovania. Kapitalista vykorisťuje robotníka, muž vykorisťuje ženu, rodičia vykorisťujú deti a deti rodičov, heterosexuál vykorisťuje homosexuála, beloch vykorisťuje černocha atď. Riešením má byť všemocný zaopatrovací štát, ktorý rieši všetky vaše problémy.
Pravičiar skôr rozmýšľa v termínoch obchodnej výmeny ako istej formy win-win situácie. Ak je obchod dobrovoľný, nevymieňali by sme, keby sme nečakali aspoň nejaký zisk. Riešením je pre neho odstraňovanie bariér, ktoré bránia vzájomne výhodnej výmene.

Rozdiely medzi obomi stranami však nemajú len ekonomický rozmer. Pravičiar môže byť kresťan, alebo nemusí. Každopádne, možno počul niečo o „soli zeme“ a snaží sa o konkrétne zmeny svojho okolia k lepšiemu. Solidaritu či príkaz lásky k blížnemu napĺňa dobrovoľne a nepotrebuje prostredníka v podobe vládneho úradníka.
Socialista si kladie otázku, prečo medzi ľuďmi nie je viac lásky a prečo nie sú k sebe lepší. Dúfa, že prísun lásky v dostatočnom množstve a kvalite zabezpečí vláda. Pravičiar miluje svoju rodinu a v prvom rade sa snaží, aby ona netrpela núdzou. Zmeny k lepšiemu realizuje najmä vo svojom bezprostrednom okolí – čo je č

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [105]