Huntington, slovenskí Maďari a kosovskí Albánci

Kto videl v televízii nedeľné politické diskusie, ten si musel všimnúť, že slovenskej politickej scéne stále dominuje otázka samostatnosti Kosova. Politici koalície i opozície pripúšťajú možnosť, že úspech Albáncov pri zmene hraníc by mohol inšpirovať k niečomu podobnému aj príslušníkov maďarskej menšiny na južnom Slovensku.
Svojím spôsobom tak ožíva strach z polovice 90. rokov, keď existovali obavy ohľadom možnej balkanizácie južného Slovenska. Spisovateľ Štefan Huslica v roku 1997 dokonca sprítomnil túto možnosť v sci-fi poviedke Tri farby. Dunajská Streda sa v tomto sugestívnom príbehu z blízkej budúcnosti zmenila na akúsi obdobu Sarajeva so všadeprítomnými ostreľovačmi, pakistanskými modrými prilbami a vojnovými korešpondentmi.

Svet podľa Huntingtona
Štefan Huslica si druhé miesto v literárnej Cene Gustáva Reussa 1997 naozaj zaslúžil. No pravda je taká, že eskalácia napätia na južnom Slovensku podľa vzoru bývalej Juhoslávie nikdy nehrozila. Rozpoznať znamenia doby po skončení Studenej vojny sa snažilo veľa akademikov, no asi najlepšie charakter súčasného sporu vystihol Samuel Huntington vo svojej slávnej knihe Stret civilizácií.  

Po skončení ideologického stretu medzi Východom a Západom sa novými deliacimi čiarami sveta stali hranice jednotlivých civilizácií. Keďže s výnimkou liberalizmu (v zmysle liberálnej demokracie a liberálneho kapitalizmu) všetky ostatné z osvietenstva vychádzajúce ideologické koncepty zlyhali, vrátila sa väčšina spoločností viac alebo menej k osvedčenej identifikácii na základe svojho tradičného náboženstva a kultúry.
Huntington hovorí o civilizácii západnej, pravoslávnej, moslimskej, africkej, juhoamerickej, hinduistickej atď. Pre nás je zaujímavé, ako definuje Západ. Ide o katolícko-protestantskú civilizáciu, ktorú charakterizuje stredoveká skúsenosť s vládou dvoch mečov (teda s oddelením svetskej a cirkevnej moci), renesancia, ďalej reformácia a protireformácia, liberálna demokracia a trhová ekonomika. Teritoriálne ide o krajiny západnej a strednej Európy, ďalej USA, Kanadu, Austráliu a Nový Zéland.
Huntington napríklad tvrdí, že južná Amerika je samostatnou civilizáciou. Dominuje tam síce katolícke náboženstvo a dosť sa tam v poslednom čase šíri aj protestantizmus, ale táto kvázi západná identita je často len povrchnou pozlátkou, pretože kultúrne jadro týchto národov je hlboko zakorenené v ich indiánskej minulosti.

Kam patrí Slovensko?
Podobne nepovažuje Huntington za súčasť Západu ani krajiny, kde dominuje pravoslávie. Rusko, Bulharsko, Grécko, Srbsko, Rumunsko a i. vytvárajú takisto samostatnú civilizáciu. Rozdiely opäť vystúpia, keď porovnáme latinskú tradíciu vlády dvoch mečov a byzantský cézaropapizmus, kde svetský panovník bol súčasne hlavou cirkvi.

Pre Slovákov môže byť veľmi zaujímavá mapka hranice medzi západnou a pravoslávnou civilizáciou, ktorá zo severu na juh pretína stredovýchodnú Európu. Ide vlastne o hranicu medzi západným a východným kresťanstvom. Fínsko, pobaltské republiky, Poľsko, Slovensko, Maďarsko a Chorvátsko sú ešte zreteľne na západnej strane. Bielorusko, Ukrajina, Rumunsko a Bosna sú v strede svojho územia rozdelené.
Vidíme, aké problémy vyvoláva rozpoltená civilizačná identita na Ukrajine (ktorej západ je grécko-katolícky) alebo v Bielorusku. Huntingtonova paradigma však dobre vysvetľuje aj konflikt v bývalej Juhoslávii. Problémy na Balkáne sa preto tak vyhrotili, lebo sa tam križujú až tri civilizácie: západná (reprezentovaná Chorvátmi a Slovincami), pravoslávna (reprezentovaná najmä Srbmi) a moslimská (reprezentovaná bosniackymi moslimami a kosovskými Albáncami).

Poučenie pre Slovensko
Otázky konfliktu a spolupráce sa vždy odvíjajú od toho, čo ľudí spája a čo ich rozdeľuje. Vo svetle rozpadu bývalej Juhoslávie nám mnohí gratulovali, ako kultivovane sme sa dokázali rozísť s Čechmi. Vojna medzi obidvoma národmi na spôsob Balkánu by však bola nepredstaviteľná. Česi a Slováci sú možno príliš odlišní, než aby dokázali žiť spolu v jednom štáte, ale stále sú súčasťou západnej civilizácie, preto nejaké vzájomné vyhladzovanie nikdy nehrozilo.

To isté platí, aj pokiaľ ide o Slovákov a Maďarov. Historické vzťahy medzi nami sú síce zaťažené, ale stále nepomerne menej ako vzťahy Srbov, Chorvátov alebo kosovských Albáncov. Aj keď pár mŕtvych v našich konfliktoch bolo, spor medzi Slovákmi a Maďarmi bol vždy sporom jazykovým, nikdy nešlo o vzájomné vyvražďovanie.
Uhorské kráľovstvo bolo kresťanskou monarchiou, ktorá vždy prináležala k latinskému Západu. Pred vzostupom nacionalizmu bol dôležitý stav a nie národ, do ktorého sa človek narodil. Kultúrne sú nám Maďari možno bližší ako niektoré pravoslávne slovanské národy. Ak je Huntingtonova civilizačná paradigma pravdivá, potom je úplne scestné aplikovať vzorce z konfliktov medzi Albáncami a Srbmi na vzťahy Slovákov a Maďarov.  

Z Huntingtona vyplýva však aj niekoľko ďalších poučení. Predovšetkým je otázne, ako budú z dlhodobého hľadiska v Európskej únii fungovať Gréci, Bulhari a Rumuni. V Grécku by odlišná civilizačná identita nemusela až tak prekážať. Koniec koncov, v Grécku má pôvod tak kultúra Západu, ako aj Ruska. Lenže aj tu je niekoľko znepokojivých signálov. Grécko je napr. jediná krajina EÚ, ktorá po svojom vstupe zaznamenala mierny hospodársky pokles.
Rumunsko je zase civilizačne rozdelené. Sedmohradsko dlho patrilo k Uhorsku. Neviem, či ten človek čítal Huntigtona, ale istý Slovák, ktorý v týchto krajinách podnikal, tvrdil, že do Európskej únie podľa neho nepatrí ani Rumunsko, ani Bulharsko. Ak má americký akademik pravdu, padajú tiež rôzne teórie o Slovensku ako moste medzi Východom a Západom. Ako môže byť mostom krajina, ktorá je tak hlboko na západnom brehu? Ak má toto prirovnanie vôbec zmysel, tak skôr pre Ukrajinu.

Sme rozpoltenou krajinou?
Huntington si tiež všimol fenomén tzv. rozpoltených krajín. Ide o prípad štátov ako Turecko alebo Mexiko, keď je kultúra národa jasne zakorenená v jednej civilizácii, no politická elita sa snaží túto identitu zmeniť začlenením do inej civilizácie. Na Slovensku stále existuje istá skupina ľudí, ktorí nekriticky obdivujú Rusko, resp. svoju zidealizovanú predstavu o Rusku. Ako tento fenomén vysvetliť vo svetle jasne západného zaradenia Slovenska?
Je pokojne možné, že tak ako v Rusku existuje skupina „zapadnikov“, ktorí chcú najmä v oblasti politickej kultúry podrobiť Rusko západným štandardom, tak aj na Slovensku môže existovať skupina, ktorú to ťahá k ruským pomerom. Rusofilstvo medzi slovenskými politickými elitami nikdy nebolo dominantným javom a nemá základ v reálnych hodnotách väčšiny obyvateľstva. Sporadické sympatie k Rusom skôr vyplývajú z nedostatku negatívnych skúseností, aké s nimi majú naši susedia...

Nech je, ako chce, ani konflikt v oblastiach civilizačných zlomov nie je nevyhnutný. O čo nepravdepodobnejšia je balkanizácia priestoru, v ktorom chýbajú balkánske pomery. Srbi a kosovskí Albánci patria k dvom protichodným civilizáciám. Ani jeden z týchto národov však nepatrí kultúrne k Západu. Maďari aj Slováci patria k tejto jednej civilizácii. Vzájomné poťahovanie o to, kto z koho, zrejme neprestane. Ale na druhé Kosovo sú oba naše národy zrejme príliš pohodlné.