Ako vymeniť Slotu za Bugára

Cez víkend prekvapujúco zvíťazil Pál Csáky nad Bélom Bugárom v súboji o kreslo predsedu SMK a celá slovenská politická scéna špiritizuje, aké zmeny to so sebou prinesie. Niektorí tvrdia, že to akurát posilní Slotu a Maďari prídu o hŕstku svojich slovenských voličov. 
Hovorí sa tiež, že s Csákym získava opäť vplyv Miklós Duray a na stôl bude radikálnym spôsobom predložená požiadavka autonómie. S touto domnienkou to nemusí byť až také horúce. Nový predseda SMK je konformný euronaivista. V čase hystérie okolo antidiskriminačného zákona stál tento bývalý predstaviteľ MKDH na silne ľavicovo-liberálnych pozíciách.

Odklon aj v ekonomike
Strana maďarskej koalície síce hlasovala v minulom volebnom období za liberálne ekonomické reformy, no žiadna dôveryhodná ekonomická osobnosť v nej nie je. Navyše Csáky chce stranu viac orientovať v smere „kresťanskej sociálnej náuky“, čo sa v slovenskom kontexte nedá interpretovať inak ako príklon k socializmu. Čosi podobné v nedeľu potvrdil aj Miklós Duray, keď v diskusnej relácii STV vyhlásil, že SMK by sa mala „odkloniť od neoliberalizmu“.

V tomto do istej miery spočíva aj šanca pre SDKÚ a KDH. I keď verbálny príklon k „súcitnému konzervativizmu“ sa udial aj tu, výmena predsedov a postupná zmena kurzu v SMK môže ostatným opozičným stranám dopomôcť k odviazaniu sa od tradičného partnera a opätovnému návratu k moci.
Výzva pre KDH a SDKÚ spočíva v tom, vymeniť Bugárových (Csákyho) desať percent za Slotových a Mečiarových dvadsať percent. Počas uplynulých osem rokov sa SNS a HZDS tvárili ako odporcovia liberálnych reforiem. Ale časom ich odpor oslabol. V prípade národniarov sa nedá veľmi hovoriť o ekonomickom programe a v krajnom prípade by sa pokojne zmierili s miklošovským konsenzom, len aby mohli ťažiť z eurofondov. Slota a zvlášť Belousovová nie sú partnermi pre spoluprácu, ale aj tu robí vek, čas a zdravie svoje. S takým Rafajom by sa už nejaký ten modus vivendi dal nájsť.
Mečiarovo hnutie bolo zase tak či tak ochotné ísť do koalície s pravicou. Programovo by KDH a SDKÚ dokázali SNS a HZDS zvládnuť. Horšie je to už s personálnym obsadením. Spolupráca s ľuďmi ako Mečiar alebo Harabin je absolútne neprijateľná, ale v roku 2010 by už tento problém nemusel existovať. Večný predseda HZDS bude mať počas ďalších volieb 68 rokov a zdravie mu už takisto veľmi neslúži. Veteška alebo Urbáni by sa už dali zvládnuť. Ak by sa SDKÚ a KDH podarilo vymeniť Maďarov za SNS a HZDS, v roku 2010 by opäť mohli byť pri moci.       

Slovanské tance
Isté odpútanie sa od SMK obom zostávajúcim opozičným stranám len prospeje. Už v divadle okolo Kosova sa snažili hrať na národnú nôtu a nerobili to zle. Z viacerých príčin by bolo lepšie vnútiť Maďarov – železnú guľu na nohách pravice – na spoluprácu Ficovi.
Predovšetkým si treba uvedomiť, že ide o menšinovú stranu, ktorá so sympatiami hľadí na požiadavky rôznych domnelo znevýhodnených menšín, ktorých „záujmy“ zastupujú rozmanití lobisti z povolania – či už ide o Rómov, homosexuálov alebo iné obete bieleho heterosexuálneho veriaceho muža.
Politické subjekty ako naša SMK všade na Západe inklinujú skôr k sociálno-demokratickým stranám. Avšak Fico takúto politiku, zameranú na precitlivené menšiny, nerobí. On útočí na väčšinového voliča, ktorý má rád poriadok, studené pivo a je matrikovým katolíkom. Jediným typicky sociálno-demokratickým segmentom v politike Smeru je ľavicový populizmus.

Možno na tomto mieste čitateľ zdvíha obočie. Čože?! Vymeniť relatívne slušnú SMK za nacionalistických vagabundov? Moja odpoveď je, že by pravica nad touto zmenou mala uvažovať. Samozrejme, nie nekriticky.
O rozdelení moci vždy rozhoduje rozloženie voličských koalícií. Obyvateľstvo je rozdelené na isté spoločenské segmenty a tie sa menia len veľmi pomaly. Vládnuť bude ten, kto z týchto segmentov poskladá voličskú väčšinu.

Logika voličských koalícií
Napríklad v USA existovalo dlhé obdobie dominancie demokratickej strany. Bolo to preto, lebo F. D. Roosevelt v 30. rokoch nanovo vymedzil jej voličskú základňu. Demokrati sa za jeho vlády stali politickou silou, zastupujúcou salónnu ľavicovo-liberálnu bielu elitu, odborovo organizovaných robotníkov zo severovýchodu krajiny, a etnicko-náboženské menšiny, ako boli katolíci, černosi a židia. Republikánom zostali verní len konzervatívni WASP (bieli anglosaskí protestanti). Nasledujúcich 40 rokov tak skôr vládli demokratickí ako republikánski prezidenti.

Ronald Reagan voličskú koalíciu opäť upravil. Svojou rétorikou pritiahol k republikánom katolíckych voličov, ktorým prekážal odklon demokratov od rodinných hodnôt a ich neochota čeliť Sovietskemu zväzu v Studenej vojne. Už skôr sa vďaka Barrymu Goldwaterovi pridali k republikánom, strane, ktorú založil Abraham Lincoln, aj belosi z juhu.
Republikáni tiež reprezentovali záujmy nového hospodárskeho centra, ktoré sa zo severovýchodu presunulo postupne na juhozápad krajiny. Všetko toto im na začiatku 80. rokov dopomohlo k víťazstvu a dnes sa Spojené štáty nachádzajú v období konzervatívnej dominancie, ktorej koniec je v nedohľadne.

Na Slovensku to funguje podobne. V prvých slobodných voľbách, ktoré sa udiali po vzniku ČSR, u nás zvíťazili sociálni demokrati. Nikdy viac sa im to už nepodarilo. Až Róbertovi Ficovi v roku 2006. Andrej Hlinka sa následne nestal vodcom dominantnej politickej sily na Slovensku primárne preto, lebo bol vynikajúcim rečníkom, ale preto, že začal budovať novú väčšinovú voličskú koalíciu. Obsahovo išlo o autonomistickú silu, keďže otázka štátoprávnej pozície Slovenska v ČSR bola pociťovaná ako najnaliehavejšia.

Koniec národno-socialistickej väčšiny?
Po obnovení demokracie v roku 1990 sa voličské väčšiny definovali nanovo. Československo sa veľmi rýchlo rozpadlo a do popredia vystúpili otázky transformácie. Vladimír Mečiar zosnoval novú, národno-socialistickú voličskú väčšinu zloženú z priaznivcov HZDS, SNS, SDĽ a neskôr ZRS, ktorej primárnym účelom bolo brzdiť transformáciu Slovenska na trhovú ekonomiku.
V roku 2002 sa však stal zázrak. Vďaka prepadnutým hlasom národniarov po voľbách vznikla konzervatívno-liberálna vláda, ktorá svojimi reformami a medzinárodným začlenením do integračných štruktúr definitívne ukončila transformáciu. Dnes sa dá povedať, že sme normálnou demokraciou s trhovou ekonomikou.
Ficovi sa ešte podarilo dostať sa k moci vďaka protitransformačnej voličskej väčšine, ktorá od začiatku 90. rokov reprezentuje asi dve tretiny Slovákov. Lenže hospodársky rast, ktorý tu prebieha vďaka reformám z Dzurindových čias, posúva celú verejnú debatu niekam inam.

V nasledujúcich rokoch sa popri ekonomike stane témou aj miesto Slovenska v Európskej únii a väčšiu dôležitosť získajú kultúrno-etické otázky. V roku 2010 personálne obsadenie SNS a HZDS už nemusí brániť v spolupráci s KDH a SDKÚ. A programovo vždy budú témy udávať skôr miklošovci a palkovci, než Rafaj s Veteškom.
A SMK? Už som to raz tuším niekde napísal. Ešte v roku 2002 videli niektorí pravicoví publicisti v Strane maďarskej koalície zárodok rozumnej a slušnej, občiansko-pravicovej strany. No toto nie sú skutočné inštinkty maďarských voličov ani politikov, čo ich zastupujú.
Nemusí to byť práve pod Csákyho vedením, ale SMK sa raz možno stane zárodkom rozumnej a slušnej ľavicovej strany na Slovensku.