Ako štát spôsobuje nezamestnanosť

Ohľadne novely Zákonníka práce sa na Slovensku začalo opäť diskutovať o tom, koľko práv má mať zamestnávateľ a koľko zamestnanec, prípadne aké slovo majú mať pri správe podniku odbory. Stále je u nás mnoho ľudí, ktorí veria, že keby štát nestanovoval minimálnu mzdu, neochraňoval odbory a nezasahoval všemožne do ekonomiky, všetci by sme hrdlačili v otrockých podmienkach za tritisíc korún mesačne u kapitalistického vykorisťovateľa.
Samozrejme, nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Všetci profesionálni páchatelia dobra, ktorí obhajujú vládne intervencie na strane zamestnancov, by si mali uvedomiť, že trh práce je tiež len trh. Tak ako na trhu tovarov a služieb, existuje aj na trhu práce ponuka a dopyt. Výsledkom ich stretu je cena práce – teda mzda.
Niekto tu ponúka svoju prácu, čas, vedomosti a schopnosti, kým niekto iný hľadá človeka na obsadenie pracovného miesta. Jeden má nejaké predstavy o plate, ktorý by si zaslúžil, ten druhý má zase predstavy o tom, koľko by bol ochotný zaplatiť. Do uzavretia pracovnej zmluvy nikto nikoho nenúti. Žiadne otroctvo, žiadne nútené práce sa nekonajú.

Čenkove deti 21. storočia
Tu však môže čitateľ namietnuť, že síce nikto vám nepriloží k hlave pištoľ, aby ste u neho vzali prácu, no najmä v chudobnejších regiónoch, kde sú možnosti obmedzené, musí človek prijať akúkoľvek robotu. Nepochybujem, že to tak je. Rovnako ako nespochybňujem, že mnohí zamestnávatelia v chudobnejších častiach Slovenska zneužívajú vysoký prebytok pracovných síl a na zamestnancov majú prehnané nároky.
Lenže subjektívny „tlak okolností“ nie je ospravedlnením pre zásah do trhu práce zo strany štátu. Ak si študent nekúpi drahú učebnicu za 1 200 korún, nemusí spraviť skúšku, to však tiež neospravedlňuje vládny zásah do ponuky na trhu s učebnicami. Ak si človek nekúpi jedlo, môže dokonca zomrieť od hladu, ale vláda preto tiež nereguluje ceny rožkov.
Tak ako kúpa, aj uzavretie pracovno-právneho vzťahu je založené na dobrovoľnosti a subjektívnom úžitku. Niekto môže mať namáhavú a slabo zaplatenú prácu s mnohými nadčasmi, či dokonca s mobingom na pracovisku. Ak napriek tomu v pracovnom pomere zotrváva, znamená to, že mzdu, ktorú dostáva, si takýto zamestnanec cení viac než stav, keby túto prácu nemal.      

Možno vo vás po týchto vetách začína vrieť spravodlivý hnev, v hlave sa vám premietajú obrazy všetkých tých zamestnancov, ktorí sa zubami-nechtami držia namáhavej a slabo platenej roboty na východe a v hladových dolinách, lebo musia živiť svoje deti. Možno autorovi prajete po týchto bezcitných riadkoch len to najhoršie a chcete prestať čítať.
Len pokoj! Situáciu týchto ľudí, ich nízke mzdy a vysokú nezamestnanosť, ktorá ako Damoklov meč visí nad mnohými Slovákmi, pokladám aj ja za problém. Ak však chceme prísť k zmysluplnému riešeniu ich situácie, musíme objektívne zvážiť príčiny nezamestnanosti. Heslo „Viac štátu!“, ku ktorému zvádza paternalistický resentiment, je kontraproduktívne a povedie len k zhoršeniu situácie tých najslabších a najohrozenejších sociálnych skupín. 

Nezamestnanosť – kedysi neznámy pojem
Na hodinách všeobecnej ekonomickej teórie (prípadne makroekonómie) sa slovenskí študenti naučia, že popri hospodárskom cykle a inflácii je nezamestnanosť jednou z nedokonalostí trhu, ktoré musí korigovať štát svojimi zásahmi. Inak by vraj trhová ekonomika nemohla fungovať optimálne.
Je to blud! Údaje z časov a miest s minimálnou vládnou reguláciou trhu práce hovoria jasne. Nezamestnanosť nespôsobuje trh, nezamestnanosť spôsobujú štátne zásahy do trhového mechanizmu. Ekonómovia ako Milton Friedman hovoria o prirodzenej miere nezamestnanosti, keď sú ponuka a dopyt na trhu práce v rovnováhe, prípadne počet voľných miest mierne prevyšuje ponuku pracovnej sily.
Nezamestnanými sú v takom prípade len ľudia, ktorí mieria z jedného zamestnania do druhého, sezónni zamestnanci, absolventi, ktorí sa rozhliadajú po ukončení školy, či dobrovoľne nezamestnaní. Výška takejto prirodzenej (resp. frikčnej) nezamestnanosti je okolo 4 %. Jej mieru prechodne môžu zvýšiť štrukturálne zmeny v niektorom odvetví, v zásade si však v takejto ekonomike nájde veľmi rýchlo prácu každý, kto ju hľadá.
Popri prirodzenej miere nezamestnanosti máme ešte budovateľské slovné spojenie „plná zamestnanosť“. No to, čo si pod týmto pojmom predstavuje ľavica a Brusel, je dosiahnuteľné len v gulagu alebo koncentráku.

Natíska sa otázka, čo je zdrojom vysokej nezamestnanosti na Slovensku a v iných európskych krajinách? Tak ako štátne intervencie môžu spôsobiť vážne problémy na trhu tovarov a služieb, tak narušujú voľnú hru ponuky a dopytu aj zásahy do trhu práce. Výsledkom je potom vysoká nezamestnanosť.

Minimálna mzda
Jedným z pôvodcov nezamestnanosti je zákonom ustanovená minimálna mzda. Často panujú obavy, že keby neexistovala, výrazne by sa znížili mzdy a mnohí by boli nútení dostávať menej. Toto treba uviesť na pravú mieru. Vysoko kvalifikovaný špecialista nedostane menej len preto, že sa zrušila minimálna mzda. Na strane druhej, nekvalifikovaný Róm, ktorý by chcel zametať ulice za 5 000 Sk mesačne, to robiť nemôže.
Práca nemá význam len ako zdroj príjmu. Nie nadarmo sa hovorí, že človeka šľachtí. Minimálna mzda vytláča z trhu práce práve tých najmenej kvalifikovaných a prispieva tak k vytváraniu nežiaducich javov ako alkoholizmus, toxikománia, či kriminalita. Namiesto toho, aby nekvalifikované osoby dostali šancu niečo si zarobiť a časom si zvyšovať kvalifikáciu, zostávajú vďaka minimálnej mzde uväznení v kolobehu chudoby.

Podpora v nezamestnanosti
Podobný efekt ako minimálna mzda majú aj dávky v nezamestnanosti. Veľa sa popísalo o poberateľoch sociálnych dávok, ktorým sa po spočítaní všemožných zdrojov príjmu od štátu už neoplatilo prijať ponúkané zamestnanie.
Štát tu svojimi dávkami vlastne konkuruje normálnym zamestnávateľom. Ak pomer zárobku a voľného času, ktorý ponúka vláda, prevyšuje mzdu ponúkanú zamestnávateľom, človek sa jednoducho radšej hodí na podporu. Rozdiely v dopadoch pre ekonomiku sú obrovské. Keby nezamestnaný prijal prácu, vytváral by hodnoty pre spoločnosť. Ak si však vyberie dávky, ostatných v skutočnosti ochudobňuje. Lebo oni sa mu na tie peniaze skladajú.

Ochrana pred prepúšťaním
Ďalšie brvná, ktoré štát hádže pod nohy nezamestnaným, sa týkajú pracovného práva. Vlády sa väčšinou snažia chrániť zamestnancov pred prepúšťaním. No každá palica má dva konce. Sťažiť prepúšťanie vedie k nižšej ochote zamestnávateľov zamestnávať.
Jednoducho, keď viem, že sa zamestnanca len ťažko zbavím, ak sa ukáže ako nezodpovedný či neschopný, dvakrát si rozmyslím, či ho vôbec zamestnám. Opäť na to najviac doplatia Rómovia. Čo si budeme nahovárať, zamestnať takéhoto človeka je do istej miery riziko. Na pracovnom pohovore sa každý snaží prezentovať len v tom najlepšom svetle. Ak však viem, že ho v prípade potreby dokážem ľahšie prepustiť, môžem si skôr dovoliť zariskovať a dať mu šancu.

Vedľajšie náklady na pracovnú silu
Zásahom do trhu práce sú aj vysoké dane a odvody. Na jednej strane potrebuje zamestnanec aspoň nejakú úroveň mzdy, aby sa mu oplatilo robiť, druhou stránkou sú potom náklady zamestnávateľa. Pre vysoké odvodové a daňové zaťaženie môže byť pomer medzi prvým a druhým číslom až 1:2. Inými slovami, zamestnávateľa stojí pracovník dvojnásobok toho, čo on uvidí na svojej výplatnej páske.
V súčasnosti by sa odvodové zaťaženie dalo bez problémov znížiť až o 20 %. Zamestnanci v odvetviach ako textilný priemysel, s nízkou pridanou hodnotou, kde nám konkuruje Čína, by nemuseli prichádza

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [30]