Waffen-EU

V súvislosti s abrahámovinami EÚ zavelila ríšska kancelárka Angela Merkelová, že zjednotená Európa potrebuje svoju vlastnú armádu. Prvá otázka, ktorá sa logicky natíska, je: načo? Veď už dvadsaťsedem armád má. Načo ešte dvadsiatu ôsmu?

Samozrejme, dôvody sa vždy nájdu. Merkelová v podstate uznala, že nejde o bezprostrednú obranu nášho kontinentu, keďže podľa nej „v Únii je vojna raz a navždy vylúčená“. Armáda EÚ by mala vo svete udržiavať mier a zabrániť podobným tragédiám, aké sa udiali na Balkáne začiatkom 90. rokov.
Nevedno, prečo si nemecká kancelárka myslí, že spoločná európska armáda by zastavila konflikt, ktorý nedokázali zastaviť vojaci jednotlivých európskych armád a nedokázali ho zastaviť najmä pre impotenciu svojich domácich politikov.

Každý, kto tvrdí, že mier v Európe nemáme vďaka NATO a vojenskej prítomnosti USA, ale vďaka Európskej únii, by si mal uvedomiť, že práve vojnu v Bosne ukončila až energická americká intervencia. Vojna trvala tak dlho, lebo EÚ chcela donekonečna vyjednávať a nebola ochotná podporiť svoje argumenty vojenskou silou. Pričom žiadne zvláštne bojové prostriedky, ktoré by nemala vo výzbroji francúzska, talianska alebo nemecká armáda, neboli potrebné.
Každopádne, európska nomenklatúra nepotrebuje vojsko na obranu územia EÚ, ona vlastne volá po elitnom koloniálnom expedičnom zbore, ktorý by v Európanoch pomáhal zhora vytvárať unifikovanú identitu, tak ako to má robiť aj euro. Mimochodom, ďalší nemecký projekt, ktorý nevznikol z potrieb občanov či obchodu, ale sociálnym inžinierstvom dirigovaným zhora.    

Európska armáda? To tu už bolo
Nemecký nápad s európskym ozbrojeným zborom nie je žiadnou novinkou. Také niečo sme tu už raz mali. Volalo sa to Waffen-SS a tiež tam slúžili dobrovoľníci z viacerých európskych krajín. Popri Nemcoch a Rakúšanoch tam bojovali vojaci z Francúzska, Dánska, Nórska, Belgicka, Holandska, Švédska, Fínska, ba dokonca až z Arménska. Neskôr sa pridali aj Gréci, Estónci, Bosniaci, Ukrajinci, Albánci a menšie skupiny z celej Európy, dokonca aj hŕstka Britov.
Príslušníci Waffen-SS verili, že v ruských stepiach bránia európsku civilizáciu a že práve nacistické Nemecko má víziu pre zjednotenú Európu. Hitler skutočne plánoval jeden hospodársky priestor (Grossraumwirtschaft) so spoločnou európskou menou (nemeckou markou), v čom bol pokračovateľom ďalšieho „zjednotiteľa Európy“, Napoleona Bonaparteho.
Aj v Grande Armée korzického uzurpátora slúžil kadekto. Popri Francúzoch, Belgičanoch Švajčiaroch a Holanďanoch „bránili Európu“ ešte Poliaci, Taliani, Rakúšania, Chorváti a vojaci z väčšiny nemeckých štátikov.

Niekto by mohol tvrdiť, že je scestné porovnávať plány Napoleona a Hitlera so súčasnou európskou integráciou. No toto prirovnanie je na mieste. Kresťansko-demokratickí politici, ktorí pred polstoročím kládli základy zjednotenej Európy, stavali najmä na myšlienke kresťanského univerzalizmu. V ďalších desaťročiach išlo najmä o odstraňovanie vnútorných bariér podnikania.
Bohužiaľ, najmä po podpise zmluvy z Maastrichtu, sa to začalo meniť. Európska únia je stále menej o slobode a stále viac o centralizácii, dirigizme a nikým nekontrolovanej byrokracii. Čoraz menej je to Únia kresťanská a liberálna, a čoraz viac je to Únia socialistická. Vízia Európy, ktorú presadzuje Merkelová, Chirac, Prodi alebo Giscard d`Estaing, sa nerozoznateľne podobá na zámery Hitlera a Napoleona. Paralely so Sovietskym zväzom sa núkajú už dávno.

Kto je tu zakomplexovaný?
Naši domáci euronaivisti často hovoria o slovenských kritikoch európskej integrácie ako o zakomplexovaných zápecníkoch. Dovolím si tvrdiť, že je to nielen inak, ale presne naopak. Nápad s európskou armádou a federálnym superštátom podporujú najmä tí Slováci, ktorí túžia silou-mocou byť súčasťou niečoho väčšieho, než je len malé Slovensko. Veľkolepý európsky superštát im má kompenzovať nízko položené ego.
Chcú vedieť, aké to je byť časťou superveľmoci. Želajú si pocítiť hrdosť nad armádou, ktorá zasahuje po celom svete a poúča domorodcov o tom, čo je liberté – egalité – fraternité. Netreba na tom hľadať nič racionálne. Svoje tu zohráva aj antiamerikanizmus a pocit, že Európa by vedela imperiálnu rolu Spojených štátov zohrávať vo svete oveľa lepšie.

Na tomto mieste netreba komplexne hodnotiť, či sú americké intervencie prínosom pre mier, alebo naopak, či viac problémov vytvárajú, ako riešia. Zrejme niektoré udržiavajú mier (ako už spomenutá v Bosne), kým dôsledkom iných môže byť eskalácia napätia v regióne. Každopádne, ak by sme sa vybrali po podobnej ceste, bude Európska únia onedlho rovnako nenávidená, ako je Amerika. Nie Francúzsko, Veľká Británia alebo Nemecko za svoju konkrétnu politiku. Ale Európska únia ako celok.
Najviac by takýmto vývojom pravdepodobne boli zaskočení kadejakí pacifisti a iné ľavicové živly, ktoré by sa potom tvárili veľmi prekvapene, ak by európska armáda robila, na čo bola vycvičená – teda zabíjala ľudí.    

Je jasné, že o nasadení Waffen-EU budú rozhodovať skôr politici v Paríži a Berlíne ako v Bratislave. Rovnomerne sa rozdelia nanajvýš tak náklady. Nadšenci a pokrokári, ktorých vzrušuje pomyslenie na stavbu takejto babylonskej veže, by si mali položiť otázku, či chcú popri byrokratickom aparáte Slovenskej republiky financovať aj európsky superštát s jeho armádou.
A takisto by mali zvážiť, čo si cenia viac. Či pocit uspokojenia, ktorí si vychutnajú, keď večer v správach zachytia, že európska armáda zasahuje aj napriek protestom Washingtonu v Hornej Volte. Alebo materiálnu ujmu v podobe výrobkov a služieb, ktoré nikdy nevzniknú, a stratených pracovných miest. Lebo toto všetko vyplynie z potreby financovať takéto projekty.
Mimochodom, môžeme sa tešiť, ako nejaký ďalší nemecký kancelár bude po vytvorení európskej armády tvrdiť, že kto to kedy videl, aby takýto mocenský útvar mal vlastné ozbrojené sily a nemal vlastné dane.

2068 ako 1968
Sú tu aj iné riziká. Spoločná armáda môže na jednej strane posilniť európske povedomie u istej časti populácie, kým u iných obyvateľov EÚ môže nesúhlas s jej nasadením, naopak, spôsobiť averziu voči Únii ako takej. Merkelovej istota o tom, že vojna je na našom kontinente „raz a navždy vylúčená“, môže byť spochybnená práve snahou zhora zliepať to, čo dole nestihlo zrásť prirodzeným spôsobom.
Kde je napísané, že raz nebudeme chcieť z Európskej únie vystúpiť? A ako vieme, že nám sem raz Brusel nepošle tanky, tak ako to urobila Moskva v roku 1968? Alebo ako to urobila federálna vláda vo Washingtone, keď sa v roku 1861 odtrhli južné štáty USA?

Konfederácia nebola až taká zlá, ako sa zvykne tvrdiť. Otroctvo južných štátov bolo, samozrejme, hanebné. No pravdepodobne by odumrelo aj samo. Navyše nešlo o jediný dôvod vojny. Kým Sever presadzoval ochranné clá a silnú federálnu vládu, Juhu išlo o slobodný obchod a zvrchované práva jednotlivých členských štátov.
V Európskej únii dnes existuje isté napätie medzi starými a novými členmi. Otrokov síce nevlastníme, ale nejaký ten morálny dôvod, prečo nás nenechať prípadne odísť, by sa už našiel.

Popri megalomanských budovateľoch svetlých eurozajtrajškov a sociálnych inžinieroch existuje na Slovensku ešte jedna skupina, ktorá má pre Európsku úniu slabosť. Sú to normálni

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [8]