Dostane Jahnátek medailu za statočnosť?

V knihách klasikov politickej literatúry z minulých storočí sa ľahko dajú nájsť výroky, pri ktorých sa čitateľ nevie zbaviť dojmu, že autor v mierke 1:1 opisuje súčasnú situáciu na Slovensku. V analýze príčin rôznych javov a predpovedaní ich dôsledkov však títo autori prenikajú hlbšie, než hociktorý z profesionálnych slovenských komentátorov.

Napríklad taký Robert Fico. Od Listov federalistov (1788), cez Tocquevillovu Demokraciu v Amerike (1835), Misesov Liberalizmus (1927), až po Konzervatívne zmýšľanie (1953) Russela Kirka – vo všetkých týchto dielach autori vyjadrujú obavy z možnej degenerácie liberálnej demokracie pod vplyvom úlisného demagóga, ktorý apeluje na nenávisť, závisť a vôbec najnižšie inštinkty zlovoľnej luzy.
Pri čítaní príslušných pasáží človek nadobudne dojem, že dávno mŕtvi autori poznali nášho premiéra i jeho mocenské inštrumentárium dôvernejšie, než tá baba, čo ich spolu kedysi odfotili na viedenskom letisku. Výpisky zo zmienených kníh, ktoré sa hodia na Roberta Fica, by možno stáli za samostatný článok.

Za šéfom však nezaostáva ani jeho minister hospodárstva. Minulý týždeň vládna koalícia podržala Ľubomíra Jahnátka aj napriek jeho slovám o štátnom tolerovaní korupcie v obchode so zbraňami, ktoré predniesol v rozhovore pre týždenník Trend. Robert Fico, ktorý sa na začiatku zastrájal, že bude konať, kedykoľvek budú jeho podriadení v podozrení z korupčných praktík, od volieb strká hlavu do piesku častejšie ako pštros.
Politici Smeru sa dokonca tvária, ako keby si Jahnátek za svoju „osobnú odvahu nazvať veci pravým menom“ zaslúžil rovno medailu za statočnosť. Národniari zase ministra hospodárstva stavajú do role akéhosi mučeníka demokracie, ktorého chce pravica ukrižovať za využitie práva na vlastný názor. Slzám dojatia sa pri toľkom pátose snáď ani nedá vyhnúť.  
Trochu sebareflexie zaznelo akurát tak z úst ministra kultúry, Mareka Maďariča. Vláda na kritiku opozície reagovala poukazovaním na jej vlastné prešľapy. Lenže nevyhrali títo noví náhodou voľby s tým, že budú iní než predchodcovia? Cynici zase tvrdia, že v obchode a zvlášť v obchode so zbraňami, bude korupcia vždy a tak je celé divadlo s Jahnátkom proste len na smiech.

Mises bol jasnozrivý
Práve v deň, kedy odvolávali Jahnátka, objavil som náhodou moje staré poznámky ku knihe rakúskeho ekonóma Ludwiga von Misesa Kritika intervencionizmu (v nemeckom jazyku sa dá stiahnuť tu). Toto ani nie 160-stranové dielo vyšlo v roku 1929, ale veľa vecí sa hodí práve na Jahnátkove výroky a súčasnú politickú situáciu na Slovensku.
Mises analyzuje, aký účinok majú zásahy vrchnosti a štátu na spoločnosť, ktorá bola pôvodne založená na súkromnom vlastníctve. Môžu tieto zásahy docieliť to, čo si stanovili? Alebo povedú k presnému opaku proklamovaných cieľov? Pod zásahom sa tu rozumie príkaz spoločenskej autority, ktorý núti vlastníkov výrobných prostriedkov, aby s nimi naložili inak, než by urobili za normálnych okolností.

Dnes žijeme v intervenujúcej, zmiešanej ekonomike, ale Mises tvrdí, že žiadna stredná alebo tretia cesta nie je dlhodobo udržateľná. Buď sa vydáme smerom k socializmu alebo ku kapitalistickému modelu minimálneho štátu. Intervencionizmus nie je stabilný a štát svojimi zásahmi vyvoláva ďalšie problémy, ktoré má v očiach ľudí opäť riešiť štát. Inou možnosťou je urobiť rázne rozhodnutie a aj za cenu aktívneho odporu organizovaných záujmových skupín zvrátiť kormidlo naspäť k trhu.

V Jahnátkovom prípade sa opozícia s koalíciou sporili, koho vládnutie bolo viac zaťažené škandálmi. Rakúsky ekonóm k tomu veľmi trefne poznamenáva (voľný preklad):
„Korupcia ministrov, poslancov a úradníkov je nevyhnutným sprievodným javom zmiešanej ekonomiky a politiky štátnych zásahov. Verejní činitelia časom strácajú schopnosť počuť hlas svojho svedomia a korupciu začnú považovať za prirodzenú súčasť politiky i života. Tých, ktorí ich zato kritizujú a tvrdia, že verejný život by mal byť poctivý, sú označovaní za „naivných teoretikov“. Podnikatelia, čo si navykli, že jediný spôsob, ako plávať v zmiešanej ekonomike, je korumpovať verejných činiteľov, začnú onedlho podvádzať aj svojich obchodných partnerov. Dochádza k rozkladu podnikateľskej morálky, čo zase len umocňuje ľavicové námietky voči „nehanebným kapitalistom“. Týmto spôsobom prichádza o dôveryhodnosť politika aj biznis. Obe podrýva intervencionizmus. -
Mises píše v tejto knihe aj o mnohých iných veciach. Kritizuje tzv. sociálny liberalizmus, ktorý sa od začiatku 20. storočia začal rozmáhať v Spojených štátoch a predstavuje život i profesionálnu dráhu svojho kolegu, Maxa Webera. Zaujímavá je tiež kritika marxizmu a zvyku slovanských národov nenávidieť Nemecko pri paralelnej intelektuálnej závislosti od jeho skazeného, antiliberálneho myslenia.

Kurzívou vyššie vyznačená pasáž je však najvýstižnejšia. Každý, kto trochu pozná zákulisie slovenskej politiky a podnikania vie, že presne takto to u nás funguje. O tomto boli aj Jahnátkove úprimné výroky. Nie každému je však jasné, že tento marazmus vychádza z charakteru našej ekonomiky, ktorá je uvedená už v Ústave. Morálny rozklad politiky a podnikania vychádza z faktu, že sme si namiesto trhovej ekonomiky bez prívlastkov vybrali intervencionizmus alebo inými slovami - zmiešané, tzv. sociálno-trhové hospodárstvo.