Lukáš a ty prečo študuješ na verejnej škole?

Vždy, keď píšem o odluke vzdelávania od štátu, dostanem od niekoho otázku, či to z mojej strany nie je pokrytectvo, že študujem na verejnej vysokej škole. Koniec koncov, môj odbor sa v našom hlavnom meste dá študovať nielen na Právnickej fakulte UK, ale aj na súkromnej Bratislavskej vysokej škole práva.
Môže to znieť na prvé počutie ako paradox, ale fakt, že študujem na verejnej a nie na súkromnej univerzite, je takisto potvrdením platnosti liberálnych ekonomických teórií. Či už ide o ekonomické motivácie, subjektívnu teóriu hodnoty, marginálny úžitok, metodologický individualizmus alebo iné prvky, s ktorými operujú aj „Rakúšania“.

Človek „koná“ v každom režime
Človek je konajúcou a ekonomicky kalkulujúcou bytosťou nielen v trhovej ekonomike s minimálnym štátom, ale aj v zmiešanom, tradičnom, či centrálne plánovanom hospodárstve. Keď som si ja vyberal vysokoškolské štúdium, Čarnogurského súkromná univerzita ešte neexistovala. Ale vybral by som si dnes inak?
Bratislavskú vysokú školu práva nechcem zhadzovať, ani vyzdvihovať. Poznám pár ľudí, čo ju navštevujú a názory sa veľmi líšia. Niektorí tvrdia, že je to ulievareň, ktorá slúži len na vytiahnutie peňazí z vreciek zazobaných rodičov, ktorí si pre svoje ratolesti vysnívali právnický titul. Ďalší si ju pochvaľujú, s tým, že škola má zlepšujúcu sa úroveň. Vraj aj keď na nej učí veľa pedagógov od nás, kvalita je na súkromnej škole ďaleko vyššia.

Moje rozhodovanie medzi oboma ustanovizňami je číro subjektívne. Ale presne taká je logika ľudského konania. Povedzme, že PraF UK mi ponúka istú úroveň vzdelania výmenou za určitý investovaný čas a peniaze. Škola je samozrejme bezplatná, ale ak vezmeme do úvahy život v cudzom meste, dajme tomu, že ma to bude celé stáť 250 000 korún za päť rokov štúdia.
Keby som študoval na BVŠP musel by som k týmto nákladom prirátať ešte zhruba rovnakú čiastku ako školné. Otázka je: aj keby bola súkromná právnická škola lepšia ako tá verejná, je lepšia o toľko, aby to z mojej strany ospravedlnilo minutie ďalšieho štvrť milióna korún?
Ešte raz zdôrazním, že tieto úvahy sú čisto subjektívne. Ak je niekto napríklad manažér a chce si popri škole ekonomického zamerania spraviť ešte aj právo, jeho preferencie môžu vyzerať úplne inak. Nejakých 250 000 hore-dole pre neho nemusí byť problém, vyberie si však BVŠP, lebo ako zaneprázdnený človek môže oceniť väčšiu ochotu súkromnej školy vychádzať študentom – platiacim zákazníkom – v ústrety.
Úplne inak môže náklady a výnosy zvážiť niekto, kto má napríklad lepšie informácie ako ja alebo presnejšiu predstavu o tom, čo chce s daným titulom v živote robiť. Avšak to subjektívne ekonomické porovnanie je tam vždy.

Moje porovnanie nákladov a výnosov
Študujem na verejnej vysokej škole, lebo aj keď pripúšťam, že súkromná môže byť o čosi lepšia, táto dodatočná kvalita vzdelania mi nestojí za investíciu ďalších 250 000 korún. Ak sa ale obzriem štyri roky dozadu, tak moja vlastná dilema nespočívala v tom, či ísť na súkromnú alebo verejnú vysokú školu. Ako som už uviedol, BVŠP vtedy ešte neexistovala. Mal som skôr problém rozhodnúť sa medzi právom v Trnave a Bratislave.
Veľa sa hovorí o tom, že najkvalitnejšou právnickou fakultou na Slovensku je práve tá trnavská. Na základe prijímacieho testu som bol akceptovaný na oboch školách a veľa ľudí, s ktorými som sa bavil, mi odporúčalo ísť do Trnavy. Ja som sa však rozhodol pre Právnickú fakultu UK, aj za cenu, že by tam kvalita výučby mohla byť nižšia.
V mojom rozhodovaní zavážila nielen možnosť lepších ubytovacích podmienok v hlavnom meste, ale aj mesto ako také. Bratislava je predsa len metropolou Slovenska, kde sú najvyššie platy a najviac príležitostí. Potenciálne možnosti, ktoré v sebe skrýva Bratislava, v mojom subjektívnom rozhodovaní dokonale vyvážili možnosť, že právo tu má relatívne nižšiu kvalitu, ako v Trnave.  

Samozrejme, iní ľudia sa rozhodli inak a nevylučujem, že z hľadiska ich budúcnosti prezieravejšie ako ja. Individuálne faktory, ktoré treba zvážiť, sú rôzne. Je tiež jasné, že keby neexistovalo žiadne verejné školstvo a  všetky univerzity by boli súkromné, vyzeralo by moje porovnávanie nákladov a výnosov úplne inak.
Možno by som nešiel študovať právo, ale niečo iné a možno by samotné vysokoškolské štúdium vyzeralo úplne inak, ako dnes. A tu je aj odpoveď na otázku, ktorá iste drieme mnohým čitateľom v podvedomí: neštudujem na verejnej univerzite jednoducho preto, že samotný súkromný charakter školy ešte negarantuje lepšiu kvalitu?
Ale toto konštatovanie vôbec nie je v rozpore s ideou kompletného odštátnenia vzdelávania. Tak ako medzi súkromnými firmami existujú kvalitní a nekvalitní poskytovatelia tovarov, či služieb, nájdeme rozdiely aj medzi súkromnými poskytovateľmi vzdelania. Dovolím si však tvrdiť, že vo vzdelávacom systéme, ktorý je tak dominantne formovaný štátnymi zásahmi, ako ten náš, bude aj kvalita hŕstky súkromných škôl zákonite nižšia. Štát totiž svojou akreditáciou a dohľadom nepriamo tlačí všetky školy k tomu, aby sa na seba obsahovo podobali.

Odstredivý trh a dostredivý štát
V štátnom systéme majú formy, osnovy a metodika rôznych vzdelávacích inštitúcií tendenciu sa vzájomne zhodovať. V plne súkromnom systéme by sa so všetkými týmito prvkami viac experimentovalo, bolo by viac inovácií a v kreatívnej deštrukcii by sa následne vyselektovali tie najlepšie prvky.
Inými slovami, štátne zásahy v školstve majú dostredivé účinky – všetky, aj tie súkromné školy sa napokon podobajú na tie verejné. A naopak voľný trh vo vzdelávaní by pôsobil odstredivo, to znamená skôr smerom k ponuke šitej na mieru rôznych typov zákazníkov.
Aby som sa vrátil k pôvodnej otázke, nemyslím si, že moje štúdium na verejnej vysokej škole je v rozpore s mojím názorom, že školstvo treba úplne oddeliť od vplyvu štátu. Takisto sa domnievam, že súkromný sektor by dokázal prevádzkovať lepšie cesty ako vláda, či samospráva, no kvôli tomu neprestanem chodiť po chodníkoch.

O pokryteckých think tankoch
Žijeme v prostredí zmiešanej sociálno-trhovej ekonomiky a aj keď si mnohí prajeme zmenu k väčšej slobode, zatiaľ musíme akceptovať svet, aký je. Minimálne do doby, kým sa kritické množstvo ľudí nepresvedčí o potrebe zmeny.
Svoje individuálne preferencie a ekonomickú kalkuláciu by som poprel práve vtedy, keby som sa správal ako nejaký pustovník, čo bojkotuje svoje potreby a všetky služby, ktoré mi ponúka štát za mne ukradnuté peniaze.

Je to niečo podobné, ako kritika ľavičiarov, že niektoré pravicové think tanky využívajú na svoju prevádzku aj financie z eurofondov. Len nedávno som bol na akcii, ktorú zaplatila EÚ a parádne sa tam na Úniu nadávalo. Je to pokrytecké?
Prečo by mal pravicový think tank odmietnuť peniaze, ktoré mu ponúka Brusel a nič za to nechce? Niekedy si tie vnucované peniaze treba zobrať jednoducho kvôli tomu, aby ich nedostali nejakí konformní euronaivisti, ktorí by ich použili na vymývanie mozgov tým správnym smerom.  
Navyše tie prerozdeľované peniaze nevytvorila Európska únia. Zhrabla ich od občanov členských štátov, ktorí môžu mať pokojne iné názory, než sú tie oficiálne, úniové. Takže aké pokrytectvo?

O pokryteckých kresťanoch
Tá výčitka so školstvom veľmi pripomína ešte jednu výčitku. A to poukazovanie mnohých bigotných ateistov, že kresťania sú vlastne pokrytci, lebo nie vždy žijú podľa desatora. Samozrejme, je veľa matrikových kresťanov, ktorí sa vôbec neriadia svojou proklamovanou vierou. Lenže táto výčitka má jeden vá

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [41]