Konzervativizmus nielen na nedeľu

Konzervatívci sú momentálne na internetových fórach často napádaní. Napr. tvorca zaniknutej relácie Pod lampou je konzervatívec, čo je podľa niektorých hlasov to isté ako fundamentalista alebo talibanec. Hríb vraj cez médiá pravidelne ventiluje „svoju stredovekú totalitnú ideológiu“. Zazneli hlasy o netolerantnosti konzervatívcov, dokonca o ich údajnom fašizme. Podobné, údiv vzbudzujúce reakcie vyvolal aj Daniel Lipšic, a to len preto, lebo si dovolil minulý týždeň vyhlásiť, že „v západnej Európe koncept multikulturalizmu zlyhal“.

Kto je v skutočnosti bigotný?
Pravda o konzervativizme a konzervatívcoch je nielen iná, ale presne opačná. Hovoriť o tomto voľnom myšlienkovom prúde ako o „stredovekej totalitnej ideológii“ je ako hovoriť v súvislosti s vodou o „ohnivom horúcom ľade“. Pôvodcovia týchto viet nevedia nič o stredoveku. Nevedia, že totalitarizmus je jav spojený výlučne s modernými politickými režimami a v decentralizovaných predmoderných spoločnostiach nemal žiadnu šancu.
Ďalšia vec je, že konzervativizmus možno považovať za ideológiu iba v prípade veľmi širokého chápania pojmu ideológia. Konzervativizmus je skôr akousi filozofiou zdravého rozumu. Je to súbor praktických právd o človeku a spoločnosti, ktoré boli v priebehu dejín opakovane pod paľbou, no vždy znovu sa osvedčili.

Je zaujímavé, že tí, čo konzervativizmus démonizujú pre jeho údajnú netolerantnosť, nepovažujú sami seba za nositeľov konkurenčného súboru ideí na trhu myšlienok. Ale za výkvet objektívneho rozumu, tolerancie a dobra, sú na strane „pokroku“, a preto sú historicky predurčení na nevyhnutné víťazstvo a na odchod tých druhých na „smetisko dejín“. No postmoderní relativizujúci sekularisti sú často bigotnejší a militantnejší než ktorýkoľvek konzervatívec.
V súčasnosti je konzervativizmus ako pohyblivý terč, do ktorého každý triafa, ale nikto ho nechce alebo nevie zadefinovať. Preto si dovolím stručne ozrejmiť, čo sa vlastne snaží konzervovať. Rovnako ako šéf českého Občianskeho inštitútu, Roman Joch (ktorého prednášku som si vzal za základ tohto článku), si myslím, že konzervativizmus je neoddeliteľný od istého obrazu človeka a pohľadu na ľudskú spoločnosť. Zahŕňa nasledujúce prvky:

1. Dogma o dedičnom hriechu
Čo kresťanstvo nazýva „dogmou o dedičnom hriechu“, je jednoducho presvedčenie o nezmeniteľnej nedokonalosti ľudskej bytosti. Človek je chybujúca bytosť so silným sklonom konať zlo. V politike sa to prejavuje v známom slogane lorda Actona, že moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Z tohto dôvodu žiadna dokonalá spoločnosť, žiadna utópia nikde nevznikne. Nebo je vyhradené posmrtnému životu a každý, kto sľubuje raj na zemi, spravidla vytvára peklo.
S týmto konzervatívnym chápaním človeka sú v zásadnom rozpore nielen totalitné ideológie 20. storočia, ale aj súčasná liberálna ľavica. Pre týchto ľudí je človek v zásade dobrý a kazí ho až zlé spoločenské usporiadanie. To je, samozrejme, nezmysel, lebo spoločenské usporiadanie vytvárajú sami ľudia. Navyše, životopisy väčšiny „pokrokových“ intelektuálov sa vyznačovali tým, že exhibicionisticky prejavovali navonok lásku k celému ľudstvu, ale k svojim najbližším sa správali horšie ako k zvieratám.

Tak ako sa prednovembrová ľavica snažila vychovať „nového socialistického človeka“, súčasná ľavica sa snaží pomocou štátneho donútenia vytvoriť akéhosi „nového liberálneho človeka“, ktorý by bez predsudkov a len z titulu akéhosi objektívneho rozumu rozhodoval, čo je správne a čo nie. Takýto človek však nikdy nevznikne. Jediné, čo sociálni liberáli dosiahnu, bude vykorenenie ľudí z ich tradičných spoločenstiev a identít.
V konzervatívnej spoločnosti štát zabezpečuje poriadok a nesnaží sa spoločnosť tvarovať podľa nejakých ideálnych, na rysovacej doske nakreslených vzorov. Samozrejme, moc štátu musí byť obmedzená a s ňou aj možnosť vládcov zasahovať do spoločnosti.

2. Dogma o nesmrteľnej duši
Človek, napriek svojmu dedičnému hriechu, má akúsi vnútornú hodnotu, ktorá je najvyššia zo všetkých. Preto nevinného človeka nemožno len tak zbaviť života, či už ide o nenarodené dieťa alebo chorého starca. No je to aj o niečom inom.
Dogma o nesmrteľnosti duše dáva životu úplne iný horizont ako predstava, že smrťou sa všetko končí. V prvom prípade je človek nabádaný k prežitiu zmysluplného a riadneho života tu na zemi, ktorý má byť prípravou na život vo večnosti. Druhý prípad zvádza proste k užitiu si vymeraného času.

Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že existencia duše a otázka jej nesmrteľnosti je rýdzo teologickým problémom a chlieb preto nezlacnie, táto dogma je veľmi dôležitá z hľadiska ekonómie. Najmä rakúska škola a jej predstaviteľ Hans Hermann Hoppe tvrdia, že civilizáciu udržiavajú dlhodobé investície kapitálu (nielen finančného alebo fixného, ale aj sociálneho, v podobe medziľudských vzťahov), ktoré sa dejú v horizonte celých generácií. Práve viera v nesmrteľnosť duše napomáha takémuto dlhému investičnému horizontu.
Naopak, keď prijmeme keynesiánsky pohľad, podľa ktorého sme z dlhodobého hľadiska všetci mŕtvi a povieme si, že po nás potopa, môže postupne dôjsť nielen k skonzumovaniu kapitálových statkov, nahromadených uplynulými generáciami, ale aj k zadlžovaniu našich detí a nakoniec k úpadku celej civilizácie. Rozsiahly prerozdeľovací sociálny štát podporuje práve takúto proticivilizačnú zmenu investičného horizontu.  

3. Existencia objektívneho morálneho poriadku
Konzervatívci veria, že popri pozitívnych zákonoch, na ktorých sa uznášajú zákonodarcovia, existuje ešte iný poriadok, ktorý bol zjavený Bohom, je rozumovo poznateľný a vzťahuje sa na konanie človeka. Objektívny morálny poriadok nezväzuje slobodu človeka. Zväzuje len jeho svojvôľu.
Optimálne je, keď sa prirodzený a písaný zákon nenachádzajú v spore. Keď však takýto spor nastane, je vhodné byť verný prirodzenému právu. Dobrým príkladom sú ľudia, ktorí cez vojnu ukrývali Židov. Porušovali síce pozitívne právo Slovenského štátu v podobe rasových zákonov, ale svojím konaním zostali verní objektívnemu morálnemu poriadku, ktorý zakazuje vraždenie ľudí na základe ich triednej alebo rasovej príslušnosti.

Pokrokári, čo hovoria o temnom stredoveku, by si mali uvedomiť, že práve osvietenstvo prinieslo oddelenie zločinu a trestu, keď začali byť vyvražďovaní nevinní, naopak, vinníci nikdy za svoje činy nemali byť potrestaní. Obete komunizmu a národného socializmu boli až na konci. Na začiatku stál Ľudovít XVI. a Romanovci, ktorých zavraždili nie preto, čo urobili, ale preto, kým boli.
Pre porovnanie, v absolutizme bol panovník (minimálne teoreticky) zaviazaný prirodzeným právom. Aj preto si žiadny stredoveký kráľ nemohol dovoliť veci, ktoré páchali moderní diktátori. Prešľapy voči prirodzenému zákonu, ktoré sa diali aj vtedy, boli skôr výnimkou z pravidla, kým činy komunistov a nacistov boli ustanoveným pravidlom.
V dnešnej dobe vedie relativizmus liberálnej ľavice k totálnemu mravnému zmätku a zatmeniu zdravého rozumu, kde Bush je moderný Hitler, kým islamisti sú Židmi 21. storočia a kde by sa invázia v Normandii nikdy nemohla uskutočniť, lebo by mohla ohroziť miestny ekosystém.

4. Presvedčenie, že človek má slobodnú vôľu
Iné ideológie chápu slobodu buď ako „slobodu k“ (bezplatnému školstvu, bezplatnému zdravotníctvu...) alebo ako svojvôľu. Konzervatívci chápu slobodu ako istú možnosť sebauvedomujúceho subjektu, k objektu výberu. Môžeme voliť medzi viacerými možnosťami, pričom volíme, lebo si myslíme, že nám naša voľba prinesie nejaké benefity. Ak sa tak stane, máme možnosť ponechať si pozitívne pl

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [30]