Zdravý sedliacky verzus zdravý kupecký rozum

V hovorovej reči sa v rôznych kontextoch veľmi často používa pojem „zdravý sedliacky rozum“. Tento fenomén ma fascinuje už dlho. Ako chápať toto slovné spojenie? „Zdravý sedliacky rozum“ by sa dal interpretovať ako prirodzená inteligencia. Zaujímavé je prídavné meno „sedliacky“. Pretože napríklad nemčina používa slovné spojenie „gesunder Menschenverstand“ – teda doslova „zdravý ĽUDSKÝ rozum“. Majú sedliaci nejaký špecificky vlastný spôsob interpretácie sveta okolo seba, odlišný než príslušníci iných povolaní?

Ako Slováci prišli o „common sense“
Keď sa pozrieme do minulosti, je zaujímavé, že väčšina jednoduchých Slovákov dlho odolávala rôznym modernistickým ideológiám a myšlienkovým smerom, ktoré zrodilo osvietenstvo. Ľudia sa spoliehali na svoj zdravý úsudok a vo víroch 20. storočia tak väčšina mohla tušiť to, čo ideologicky zaslepeným intelektuálom často unikalo.
Zdravý sedliacky rozum má čosi spoločné s empirickou skúsenosťou, istým druhom konzervativizmu a náboženstvom. Svoj úsudok totiž stavia na tých pravdách, ktoré sú nemenné, na chápaní ľudskej prirodzenosti v jej celistvosti a na predpokladoch, ktoré sa opakujú. Sedliakom, čo hospodária na pôde, je takéto nazeranie veľmi blízke, keďže sú zrastení s pôdou, s rytmom prírody a ak chcú prežiť, musia si pozorovaním vypestovať cit aj pre najmenšie výkyvy prírody a okolitého prostredia.
Samozrejme, zdravosť myslenia sa prejavuje aj tým, že takýto rozum si uvedomuje svoje obmedzenia, nedokonalosť ľudských zmyslov i medze poznania ako takého. Učenci preto „zdravý sedliacky rozum“ označujú aj ako „kritický racionalizmus“. Oproti nekritickému racionalizmu, ktorý si namýšľa, že dokáže zaznamenať a zmerať všetky spoločenské deje a následne ich pozmeniť podľa nejakého ideálneho plánu. Tento rozpor veľmi dobre dokázali opísať F. A. Hayek a G. K. Chesterton. Jeden na úrovni spoločenského vedca a druhý na úrovni umeleckého kritika s dobrou intuíciou.
V druhej polovici 20. storočia sa však spôsob myslenia, ktorý u Slovákov kedysi reprezentoval zdravý sedliacky rozum, fragmentuje. Dobre to vidieť aj v internetových diskusiách, kde sa zdravým sedliackym rozumom oháňajú dve strany, ktoré však dospeli k úplne protichodným výstupom. Pravdepodobne to bude tým, že väčšina z nás prijala vedome alebo nevedome za svoje isté vzorce myslenia, ktoré pochádzajú najmä z hegeliánstva a marxizmu. Možno bez toho, aby si pôvod týchto myšlienok uvedomovala. Naopak, nemenné pravdy o človeku sme odhodili ako „nemoderné“ a tým sme sa pripravili o možnosť rozmýšľať o ňom v celej jeho komplexnosti. 

Inými slovami, „zdravý sedliacky rozum“ prestal byť zdravý aj sedliacky tým, že prijal premisy vyšinutých ideológov, spravidla salónnych intelektuálov, ktoré nemajú žiadnu, alebo len kusú oporu v realite. A vzdušné zámky, ktoré môžu byť aj nevedome vystavané na takýchto predpokladoch, v realite popadajú ako domček z karát.  

Keď sedliak narazí na kupca
Zdravý sedliacky rozum je nesmierne zaujímavý fenomén a to, čo bolo uvedené vyššie, je, samozrejme, len istým náčrtom. Túto kapitolu ešte nemám ani sám pre seba celkom uzavretú. No stále viac si všímam, že popri zdravom sedliackom rozume existuje ešte jeden typ rozumu. A to „zdravý kupecký rozum“.
Naši predkovia, živiaci sa prevažne poľnohospodárstvom, boli veľmi prekvapení, keď narazili na benátskych kupcov. „Nesejú, nežnú a aj tak sa tí Benátčania dobre majú,“ zvykli hovorievať starí Slováci. Riešenie tejto hádanky bolo jednoduché, Benátčania mali zdravý kupecký rozum.

Už na úvod by som chcel zdôrazniť, že zdravý kupecký rozum nemusí byť a často ani nie je totožný s formálnym ekonomickým vzdelaním. I keď v ňom ide primárne o ekonómiu. Že niečo také existuje, som si uvedomil práve pri rozhovore s jedným absolventom Ekonomickej univerzity.

Bavili sme sa o mojej obľúbenej téme, odluke školstva od štátu. Jeho protiargumentom bolo, že ak by štát neusmerňoval dopyt a ponuku vo vzdelávaní, ľudia by sa hlásili len na lukratívne odbory, ako je právo alebo ekonómia: „Lukáš, každý nemôže byť právnik alebo ekonóm, potrebujeme aj pekárov, kuchárov, robotníkov,“ povedal mi srdcervúcim hlasom.
Tento môj známy vyštudoval ekonómiu, no očividne mu chýba zdravý kupecký rozum. Keby ho totiž mal, bolo by mu jasné, ako fungujú ceny sťa nosiče informácií. Ak by platené školstvo spôsobilo, že všetci by sa hrnuli len do lukratívnych oborov ako právo alebo ekonómia, stalo by sa jediné – tieto odbory by prestali byť lukratívne. Silne by v nich stúpla konkurencia a tlak na výkon, naopak, očakávané príjmy by sa rapídne znížili.
Navyše z pekárov, čašníkov, robotníkov a ďalších profesií by sa stal nedostatkový tovar a ich mzdy by sa opäť stali zaujímavé pre ľudí, ktorí sa ako právnici alebo ekonómovia neuživia, ani keby tieto školy vyštudovali. V skutočnosti by však takáto situácia na trhu s minimálnou reguláciou ani nemusela nastať. Trh by sa už postaral o rovnováhu medzi jednotlivými profesiami a študijnými obormi.

Hrozí vyčerpanosť surovín?
Podobne ako zdravý sedliacky rozum stavia napríklad na skúsenosti a dobrej znalosti ľudskej prirodzenosti, zdravý kupecký rozum stavia na chápaní cien ako nosičov informácií, na uvedomení si trhu ako dynamického javu, na subjektívnej teórii hodnoty a pod.

Že zdravý kupecký rozum je stále dôležitejší, ma pred pár rokmi naučil profesor Miroslav Marcelli. V roku 2005 tento významný filozof v relácii Pod lampou vyslovil myšlienku, ktorá sa v mnohých obmenách objavuje už od čias starovekého Grécka. Povedal, že najväčšou a doteraz nedocenenou výzvou 21. storočia bude hroziace vyčerpanie surovinových zdrojov.
Keďže v samotnej relácii mu nikto neprotirečil, rozhodol som sa o tom napísať a vysvetliť na prvý pohľad paradoxnú skutočnosť. A to, že surovinových zdrojov nielenže neubúda, ale je ich, naopak, stále viac. Horniny a nerasty sú totiž bezcenné, pokiaľ sa z nich nestane surovina z pohľadu ľudskej mysle a tá je v podstate nevyčerpateľným zdrojom.
Ak aj nejakej suroviny, napríklad ropy, začne byť fyzicky málo, trh o tom vyšle signál jeho aktérom v podobe zvýšených cien. Toto cenové znamenie môže účastníkov trhu donútiť, aby s existujúcimi zásobami nakladali hospodárnejšie, poprípade, aby investovali do výskumu a produkcie náhrad. Ceny väčšiny surovín v posledných desaťročiach poklesli, aj keď dopyt po nich sa znásobil. O tom, že limity rastu prakticky neexistujú, je aj kniha Juliana Simona Najväčšie bohatstvo.
Nesúlad medzi ekonomickými súvislosťami a nariekaním environmentalistov som si prvýkrát uvedomil ešte niekedy na základnej škole, keď som hltal populárno-vedecký časopis Quark. Jeho šéfredaktor v úvodníkoch neustále strašil kadejakými zelenými katastrofickými scenármi, vrátane hrozby skorého vyčerpania surovín. Ale v samotných článkoch časopis často informoval, že sa objavila nejaká nová, efektívnejšia metóda ťažby, že sa objavili výdatné nové zdroje, napríklad na morskom dne, alebo že vedci našli nejakú náhradu za starú surovinu. Ten rozpor mi nešiel do hlavy.

Určite nechcem pána Marcelliho dehonestovať, no keď vysoko vzdelaným filozofom chýba zdravý kupecký rozum, celé civilizácie sa môžu dostať na scestie. Preto je dobrou správou, že zdravý kupecký rozum sa dá osvojiť a ďalej rozvíjať, čo pri zdrav

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [19]