O argumentoch za Castra

Týždenník LIVE! zo 6. júla 2004, rozhovor s Róbertom Ficom:
LIVE!: „Kto je váš politický vzor?“
FICO: „Nehľadám vzory. Mám rád históriu. Rád čítam životopisy. Teraz jeden skvelý o Fidelovi Castrovi.“
LIVE!: „Súhlasili by ste so mnou, že je to jeden zločinec, ktorý patrí do väzenia?“
FICO: „Určite nie! Nesúhlasím s vaším hodnotením tohto človeka. Ak porovnáme Kubu s ostatnými stredoamerickými krajinami, tak Kuba je ďaleko vpredu.“

Róbert Fico navštívil recepciu kubánskeho veľvyslanectva pri príležitosti výročia Fidelovej revolúcie, čo viedlo k protestom opozície i ľudskoprávnych aktivistov. Ťažko to však mohlo niekoho prekvapiť. Náš predseda vlády dlhodobo prejavuje porozumenie pre obstarožného compaňera s mužnou zarastenou hruďou a to, že dal iba pri nástupe k moci postrieľať 14- až 17-tisíc ľudí, predsa nie je argument, aby sme si túto udalosť nepripomenuli pri poháriku rumu a kubánskej cigare.

Čo zaskočí, je čítanie internetových diskusií k predmetnej téme. Vždy sa tam vyrojí kopec obhajcov Castrovho režimu, ktorí doma zrejme pravidelne pália sviečky pod obrazom Che Guevaru. Na Kubu nedajú dopustiť a recyklujú stále tie isté argumenty:

1. Keď sa Kuba porovná s Haiti alebo inou karibskou krajinou, tak sú nesporne vpredu. 
To môže byť pokojne pravda. Kuba bola totiž už pred nástupom Fidela Castra najvyspelejšou krajinou v regióne. Mikročipy síce nevyrábali, ale o životnej úrovni pred Castrom čosi vypovedá, že na prelome 40. a 50. rokov tam chodilo veľa Talianov a Španielov za prácou ako gastarbeitri. Medzi nimi napríklad otec a starý otec bývalého španielskeho premiéra Josého Maria Aznara.
Aj ČSSR alebo NDR si do socializmu priniesli vyššiu životnú úroveň, ako malo Rumunsko alebo Sovietsky zväz, keďže už pred nástupom socializmu bolo Československo a Nemecko vyspelejšie než Rusko alebo balkánske krajiny. To však nič nemení na fakte, že Západ nám za tie desaťročia unikol a bez socializmu by sme dnes boli oveľa ďalej.  
Ani protiklad Haiti veľmi nesedí. Je na Haiti zle? Asi hej, keďže je to najzaostalejšia krajina na západnej pologuli. Je Haiti, kde sa každých pár rokov uskutoční prevrat, nejakou výstavnou skriňou kapitalizmu a demokracie? Určite nie. Je to bežná skorumpovaná a svojimi vládcami devastovaná krajinka tretieho sveta. Paradoxne, asi najväčší rozmach sa tu udial počas okupácie Spojenými štátmi v rokoch 1915 až 1934, keď tam Američania stavali nemocnice, cesty a školy, a začali kampaň proti žltej zimnici.

2. Kuba má najlepšie zdravotníctvo na svete.
To má! Musíte byť totiž zázračnou kombináciou Dr. Geigera a Dr. Housa, ak máte operovať pri absolútnom nedostatku liekov, obväzov a na všetko sa predpisuje aspirín. Samozrejme, papaláši a zahraniční turisti majú zvláštne lekárne. Ako Matúš Pošvanc pri svojej návšteve slávne kubánske zdravotníctvo na vlastnej koži pocítil, sa môžete dočítať tu.
Keď sa spomenie nedostatok na Kube, tak slovenskí fanúšikovia „svetlých včerajškov“ to zvaľujú na embargo, rovnako ako Fidel. Lenže americké embargo má na saláme každý okrem Američanov. Kanaďania a Európania (najmä Zapaterovi Španieli) nemajú žiadne predsudky voči obchodu s Kubou. A z Ficovho správania vidíme, že ani Slováci nie.

3. Pred Castrom tam bol iný diktátor, Batista.
Áno, lenže dnes alternatívou Fidelovi Castrovi nie je Batista, ale normálna demokracia. Keď konečne comandante otrčí kopytá, Kuba získa šancu kapitalizovať svoje prednosti a v priebehu krátkeho obdobia sa (aj so skúsenosťou východoeurópskych krajín) môže stať pomerne prosperujúcim národom. A tu sa dostávame ku koreňu veci, prečo si toľko ľudí aj na Slovensku z diaľky zastáva Castrov režim. Nie je to len o turistoch, čo sa celú dovolenku váľali na pláži, pokrikovali na Kubánky a o skutočnom živote obyvateľstva nič nevedia. V očiach ľavičiarov je Kubánec novodobým rousseauovským „ušľachtilým divochom“.
Naši salónni marxisti si život na Kube predstavujú ako selanku, kde sa s prírodou zžití a súkromným vlastníctvom neskazení ľudia oddávajú salse, popíjajú rum a pofajčievajú cigary ušúľané medzi stehnami miestnych exotických krások. Že režim vytláča väčšinu národa do záhaľky, veksláctva a prostitúcie, lebo normálne sa na Kube prežiť nedá, nechcú vidieť. 
Idylickú predstavu, ktorú si vytvorili o živote pod Castrom, ohrozuje práve možnosť, že sa raz skončí. Že radoví Kubánci budú môcť podnikať, že obnovia svoje domy, vymenia prastaré autá z 50. rokov, čo držia len silou vôle svojich majiteľov. Že sa raz budú mať dobre a stanú sa súčasťou tej zlej kapitalistickej civilizácie, ktorej hodnotami oni tak pohŕdajú.

Jedinou jazvou na Ostrove slobody je pre nich Guantanámo, vraj koncentračný tábor, kde vrchol porušovania ľudských práv je splachovanie Koránu a urážajúca farba väzenských mundúrov. Protikomunistických politických väzňov v Castrovej časti ostrova a ľudí, čo sa utopili pri pokuse doplávať na Floridu, pre istotu nevidia.
Pritom by bolo zaujímavé sa spýtať, prečo slovenskí obdivovatelia kubánskych pomerov na tej Kube nezostanú. Hoci z Ostrova slobody sa len tak odísť nedá, v protismere je cesta voľná. Fidel by sa len potešil, keby mohol privítať niekoho, kto emigroval k nim a nie od nich.

Foto: Ivan Majerčák © 2003

Viac autorových fotografií a cestopis z Kuby nájdete v inZine.