V novom roku do útoku!

Keď chcete, aby sa o vás v tejto krajine týždeň stále hovorilo, stačia na to v podstate tri veci. Po prvé, dobre zapamätateľné meno. Po druhé, kumšt prihovoriť sa svetu vo chvíli, keď všetci šéfredaktori od samej nudy vo svojich spravodajstvách recyklujú zabudnuté rurálne zvyky našich vianočne naladených praotcov. A po tretie, TA3. Televíziu, pri ktorej máte istotu, že vás bude vo vysielaní točiť dovtedy, kým nevznikne mediálna hystéria. Starý pán Sokol mal šťastie na všetko menované.

Jeho jediná veta o blahobyte počas vojnového Slovenského štátu z neho spravila niekoľkotýždňovú televíznu celebritu. Vynechám podľa mňa celkom zaujímavý fakt, že táto celoživotná morálna autorita, ktorá periodicky kritizuje konzumný spôsob života súčasnej spoločnosti a apeluje na skutočné ľudské a kresťanské hodnoty, oslavuje štát platiaci za vraždy svojich občanov, pretože sa tam podľa neho mali ľudia dobre. Osobne si myslím, že je totiž podstatnejšie, že starý pán Sokol je tak trochu obeťou toho, ako sa mu jeho hlbokú myšlienku podarilo načasovať. V skutočnosti je len figúrkou. Symbolom. Jedným z mnohých.

Tisov rok
Nie je to prvýkrát, čo katolícky arcibiskup vyjadril svoje sympatie k nedemokratickému režimu nesvojprávneho satelitu, eufemicky nazývaného Slovenská republika. Je tomu takmer dva roky, keď v bratislavskom dome Únie žien rečnil vedľa Tisovho portrétu o odkaze 14. marca 1939. Napríklad spolu s operným spevákom Martinom Babjakom, či, prekvapujúco, s vodcom Slovenskej pospolitosti, Mariánom Kotlebom. Napokon, on sám nie je prvým ani posledným, kto obhajuje vojnový Slovenský štát. Mal iba smolu, že je ho dnes vidieť viac ako tých ostatných. Koketovanie s extrémizmom, antisemitizmom a šovinizmom, či bagatelizovanie holokaustu je totiž na Slovensku v skutočnosti každodenným poriadkom.  

Najvernejší z roduverných priskočili Sokolovi na pomoc koncom minulého týždňa a počas víkendu. Elity slovenskej krajnej pravice sa v týchto dňoch, s vidinou sebaprezentácie v médiách, ktoré síce podľa nich ovládajú Židia a podobné elementy, zároveň ich však nevyhnutne potrebujú, predbiehajú s vyhláseniami, ktorými by odsúdili špinavú kampaň socialistických a liberálnych štváčov namierenú proti arcibiskupovi. Najsilnejší prúd domácej ultrapravice ústami Slovenskej pospolitosti odsúdil hanobenie štátnosti nepriateľmi národa, jej spojenci, Jednota slovenskej mládeže a Nové slobodné Slovensko, zasa pripravujú petíciu za to, aby sa rok 2007 vyhlásil za Tisov rok – jubilejný rok prezidenta-mučeníka. Arcibiskupa verejne podporilo i Slovenské hnutie obrody, vyhlásenia „postmarxistických“ historikov spochybňuje e-zine Národný pozorovateľ, prekladateľ textu Pochod titanov – dejiny bielej rasy. Všetci v jednom šíku bránia smutnú republiku.

Matičné hriechy
Postľudácke, neoľudácke a naivne nostalgické nacionalistické prúdy nie sú zalezené len v rímsko-katolíckej cirkvi, ako sa to v týchto dňoch prezentuje vo fórach slovenských internetových denníkov. Matica slovenská, tzv. kultúrna ustanovizeň všetkých Slovákov, ktorej bol, mimochodom, v tomto roku na návrh Slovenskej národnej strany významne posilnený rozpočet, prirodzene koncentruje celý rad osobností, ktoré by vám čo-to povedali nielen o Slovenskom štáte či dr. Tisovi. Matičiari organizujú oslavy výročí 14. marca 1939 vcelku pravidelne, nebolo to inak ani minulý rok, ani v roku 2003, keď si jej trnavská bunka za spoluorganizátorov prizvala SNS a – opäť – Slovenskú pospolitosť. Niektorým predstaviteľom Matice je hnutie mladíkov v tmavomodrých košeliach celkom sympatické.

Po rozpustení Slovenskej pospolitosti – Národnej strany, partaje, ktorú si lídri hnutia vytvorili, upozornil pán Michelko z politologického odboru košickej Matice na nebezpečenstvo, ktoré u nás hrozí demokracii, ak sa vyslovenie odlišného názoru potláča políciou a súdmi – pravda, nedodal už, akými prostriedkami by vyslovenie odlišného názoru chcela potláčať Slovenská pospolitosť v prípade, ak by sa chopila moci a odstránila liberálnu demokraciu. Hovorca Dozorného výboru Matice, Stanislav Bajaník, hovorí o Pospolitosti ako o spoločnosti, ktorá je nálepkovaná všetkým možným, len nie predstavovaná ako oficiálne voľné združenie registrované na ministerstve vnútra, ktorým (a v tom má, žiaľ, skutočne pravdu) naozaj je. Veľkou fanúšičkou týchto švárnych chlapcov je i bývalá herečka a predsedníčka 1. odboru Matice v Bratislave Eva Kristínová, ktorá si z času na čas príde na míting uniformovaných členov roduvernej organizácie zarecitovať nejakú vlasteneckú básničku.               

Verní sebe, svorne napred
Matica, samozrejme, nie je jediná. Okrem radu krajne pravicových združení a dvoch politických strán (Slovenskej národnej jednoty a Slovenskej ľudovej strany) koketujú s novou interpretáciou Slovenského štátu i iní. Členovia Spoločnosti Andreja Hlinku či Jozefa Tisa, Spoločnosti kresťanské Slovensko, Asociácie obetí totality, Slovenskej organizácie na ochranu práv ľudských a národných, či Zväzu protikomunistického odboja, ktorého funkcionári sa v posledných mesiacoch objavovali ako kandidáti na post predsedu Ústavu pamäti národa. Časopis Svedectvo, ktorý zväz vydával, pravidelne v marcovom čísle priniesol milé stĺpčeky o tom, aký charakterný bol nielen prezident vojnového štátu, ale i minister vnútra a autor myšlienky Čechov do vreca, vrece do Dunaja, Šaňo Mach.

Arcibiskup Sokol nie je jediným, kto by si zaslúžil kritiku spoločenských osobností, či okolo ktorých by sa mala krútiť mediálna hystéria. Reálnou hrozbou sú najmä slovenské krajne pravicové skupiny; členovia, predsedovia a aparátnici organizácií so všelijakými bohumilými názvami však často nie sú iní ako tí najradikálnejší z ultrapravice.

V skutočnosti mi neprekáža, že sme hysterickí vtedy, keď odsudzujeme nedemokraciu a neslobodu, je iba škoda, že zároveň pritom nie sme i poctiví – byť totiž hysterickým vtedy, keď sú aj všetci okolo, poctivé nie je.
Sokol je síce možnosťou pre mnohých z nás, dištancovať sa od temných období našej histórie a odsúdiť doložené zločiny, zároveň sa však akoby stával i naším kolektívnym alibi. Pretože dnes je šanca, aby naše mohutné prodemokratické protesty bolo vidieť. A my máme pocit, že ak budeme protestovať teraz, máme na dlhšie obdobie vybavené.
Krátka novoročná hystéria našich lepších, demokratických ja nestačí. Katolícky arcibiskup je v kontexte desiatok ďalších osobností, celého sledu krajne pravicových organizácií, či neprehľadných spoločností, zväzov a Matíc iba malým pripomenutím toho, že by sa naše lepšie demokratické ja mali ozývať častejšie. 
Sokolom sa spor o to, či budeme nedemokraciu a neslobodu naďalej tolerovať a ospravedlňovať, nekončí. Skôr naopak.