Večierkoví egocentrici

Vianočné večierky sú defilé osobností. V pozadí nekonečného sledu sviatočných prípitkov, jedličkových úsmevov a narýchlo nakúpených darčekov, ktorými váš šéf za slabú hodinku v Metre ocenil vašu celoročnú prácu, vystupujú hviezdy a hviezdičky rozprávajúce veselé príbehy a mixujúce zábavu. Vianočné večierky sú pre nich vrcholom roka. Svoje celoročné výstupy a pády, zlyhania a úspechy sa snažia vymazať jediným večerom, ktorý o nich povie viac ako všetky ostatné. Svoje sínusoidy sivých pracovných dní zaklincovať jedinou mocninou žiarivej noci, na ktorú nikto nezabudne.

Vianočné večierky sú príležitosťou pre všetkých nás, ktorých obyčajne nie je toľko vidieť.

Existuje niekoľko typov ľudí, ktorí chcú, aby si ich iní všímali. Niekoľko typov, ktoré chcú, aby sa im ľudia venovali a prostriedkami sebe vlastnými to vyžadujú. Nie veľmi. Nemusia stáť v centre parketu a predvádzať Michaela Jacksona, nemusia začať so striptízom o desiatej večer, ani sa nemusia v daný večer zhostiť – pre každý večierok vcelku nevyhnutnej – úlohy ja som vaša lesbička, dievčatá, dávajte si pozor. Nemusia okolo seba zhromažďovať davy. Večierkovým egocentrikom stačí hŕstka ľudí, ktorí budú tvoriť záruku, že ich nikto nenájde postávať v rohu miestnosti a sŕkať dvojku červeného zacvakanú z motivačného fondu. Hŕstka kolegov, čo niečo znamenajú, ktorí sa pri nich prirodzene zastavujú, prirodzene s nimi konverzujú a prirodzene pribíjajú latku ich spoločného statusu na najvyššie miesta v rebríčku. Večierkovým egocentrikom stačí vlastne strašne málo. Pocit, že by sa s nimi stále chcel niekto porozprávať a že by stále mal o čom. Pocit, že vlastne nikdy nie sú sami.

Večierkoví egocentrici sú rovnakí, a predsa iní. 

Prvým typom je spíker. Spíker bol na strednej takmer šašom triedy: pričom od toho, aby sa ním ozaj stal, mu bránil ten nepatrný fakt, že už ním bol niekto pred ním. Toto druhé miesto je preňho celoživotnou traumou, napriek tomu patrí k dobrým spoločníkom. Má bohatú zásobu rodinných historiek, má vtipy s pointou a má humorné príbehy, ktoré sa stali každému z nás, ale nikto ich nedokáže podať tak, aby sa im niekto zasmial. Spíker to vie, a to je jeho plus. Vždy, keď by hrozilo, že zostane pri stole sám, prihodí ešte jeden vtip, ešte jeden príbeh, ešte jednu pointu. S každým úsmevom od hŕstky ľudí, čo okolo neho stoja, vymazáva zo spojenia takmer šašo triedy to jedno odporné slovíčko; s každým žoviálnym potľapkaním po pleci a súhlasným mrknutím prestáva byť niekým druhým. Spíker potrebuje pozornosť, pretože keď ju nemá, cíti, ako sa vracia na strednú. Spíker je egocentrik, ale je s ním zábava.

Druhým je intelektuál. Intelektuál nikdy nemal šancu byť šašom triedy, zato sa na každom večierku snaží aspoň chvíľu vyrovnať spíkrovi. Aj on má bohatú zásobu rodinných historiek, má aj vtipy s pointou, aj humorné príbehy, ktoré sa stali každému z nás: žiaľ, nedokáže ich podať tak, aby sa im niekto zasmial. Intelektuál zostáva na kraji stola či v rohu miestnosti, melancholicky sŕka dvojku červeného a okoliu dáva najavo, že je smutný. Predvádza svoju hlbokú depresiu ako umelé boa na milánskom móle a priťahuje ľudí, ktorým je ho ľúto. S každým, kto sa pri ňom pristaví, rozoberá svoje osobné problémy a problémy v práci, nechá si poradiť a pekne sa usmeje, ak ho niekto povzbudí. Občas pridá aj vtip s pointou a humorný príbeh, ktorý sa stal každému z nás, pretože vie, že ľudia sa tentoraz zasmejú. S intelektuálom síce nie je taká zábava, ale býva milý.

Spíker a intelektuál sú nevyhnutnou súčasťou vianočných večierkov. Podobne ako lacný chľast, lacný humor a gýčové čiapočky s brmbolcom Made in USA, dodal by kritik. Kritik nemá rád lacný humor, lacný chľast, ani vianočné večierky, ale chodí na ne, pretože sú skvelou príležitosťou, ako s intelektuálnym nadhľadom zdrbať všetkých naokolo. Kritik má termíny, aké mu iní závidia. O čiapočkách a brmbolcoch hovorí ako o importe demencie, o intelektuálovi a spíkrovi ako o sociálnych voyeuroch, o tanečných kreáciách svojich kolegýň ako o definitívnej strate sebaúcty. Kritik nie je ani zábavný, nie je ani milý, ale aj on chce, aby si ho ľudia všímali.

Vianočné večierky sú príležitosťou, ako na seba upriamiť pozornosť každého, kto o vás ešte nepočul.   

Príležitosťou, pri ktorej vyliezame zo svojich ulít, aby sme sa vyrovnali ostatným. Organizujeme vláčikové tance, porážame svoje alkoholické rekordy, naliehavo korigujeme vzťahy s tými, ktorí nás nemajú radi. A pritom tajne závidíme tým, ktorí síce vyžadujú pozornosť svojho okolia, ale ktorým sa navyše aj celkom prirodzene dostáva.

„To je všetko?“ prerušila ma kamarátka, keď sme spolu na kraji stola melancholicky sŕkali dvojku červeného.

„Prosím?“

„No, či je to všetko. Či môžeš nás, čo tu sedíme, vtipkujeme, tancujeme a vzájomne si rozopíname podprsenky, utriediť do niekoľkých, čo si budeme hovoriť, značne abstraktných kategórií?“

„Vidíš tu niekoho, kto do nich nepatrí?“

Kamarátka opatrne ukázala na svoju sestru. Naša bývala šéfka, ktorá s nadhľadom opätovala milé pohľady, nezáväzne konverzovala, na každého sa usmievala a odišla medzi prvými. Mohla chcieť, aby sa jej ľudia venovali – a pravdou je, že oni by to robili, ona o to však už nijako zvlášť nestála.

Vianočné večierky sú defilé osobností. Odvážnych mladíkov, ktorí tancujú pri tyči ešte pred polnocou, príležitostných párty lesbičiek, večierkových egocentrikov i skutočných sociálnych celebrít. Vianočné večierky sú príležitosťou, aby sme sa skutočnou sociálnou celebritou stali i my.

Je možno otázkou veku, zrelosti a skúseností, kedy sa aj mojej generácii, generácii spíkrov a intelektuálov, sociálnych voyeurov, kritikov a korektorov medziľudských vzťahov, generácii tak veľmi bažiacej po pozornosti iných, podarí získať nadhľad a úroveň tých, ktorí pozornosť iných už nepotrebujú. V každom prípade, ak nabudúce niekoho takého na svojom vianočnom večierku uvidíte, skúste sa zastaviť. Možno vám porozpráva o svojich problémoch, možno vám povie vtip, možno humorný príbeh, ktorý sa stal aj vám, no nedokážete ho podať tak, aby sa mu aj niekto zasmial.