Sme zvieratá?

Poľskom otriasol surový čin sexuálneho násilia. 14-ročnú školáčku sexuálne zneuctili pred zrakmi celej triedy jej spolužiaci, ona následne spáchala samovraždu. V Nemecku zase rezonuje škandál s hanobením ľudských lebiek, do ktorého sa zaplietli vojaci Bundeswehru, nachádzajúci sa na misii v Afganistane.

Zrušenie vonkajších i vnútorných zábran
Oba prípady poukazujú na skutočnosť, že ľudia napriek desaťtisíc rokom civilizácie zostali v podstate zvieratami. Spoločenské pravidlá vzájomného mierového spolunažívania sú len pozlátkou, tenkou vrstvou, ktorá za istých okolností môže zliezť rovnako jednoducho ako koža hada.

V Norimbergu, ale aj na iných súdoch s nacistickými vojnovými zločincami, si žalobcovia kládli otázku: Ako je možné, že Nemci, národ básnikov a filozofov, najvzdelanejší ľudia v Európe, boli schopní takých ohavných zločinov? Veľa filozofov a intelektuálov sa pokúsilo zodpovedať otázku, ktorá sa prvýkrát objavila po druhej svetovej vojne.
Zdá sa, že zviera v človeku držia spútané len pravidlá vštepené okolím. Či už hovoríme o morálnych zábranách osvojených výchovou, alebo o zákonných zákazoch vonkajšieho sveta. Bachari v koncentrákoch nemuseli byť sadistami. Nemuseli sa vyžívať v ubližovaní iným ľuďom. A v súkromí to pokojne mohli byť milujúci manželia a otcovia. Ich nadriadení pre nich zrušili vonkajšie i vnútorné zábrany vo vzťahu k väzňom.
Za zlé zaobchádzanie s trestancami strážam nič nehrozilo, naopak, boli hnaní k tomu, aby sa k nim správali zle. Ale aj ich vnútorný mravný kompas bol znefunkčnený. Nacistická ideológia odľudštila židovských väzňov. Strážcom bolo povedané, že nejde o ľudí, skôr o podlého a prefíkaného škodcu, ktorého treba vyhubiť. Proces rozrušenia vonkajších (zákonných) a vnútorných (morálnych) pravidiel nebol typický len pre nacistické Nemecko. Objavoval sa pri každej genocíde. Nedávno sa čosi podobné odohralo dvakrát, v Bosne a Rwande.

Stanfordský väzenský experiment
Mnohým postmoderným relativistom sa nepozdáva vyššie zmienené vysvetlenie toho, ako človek mutuje na zviera. Nezapadá im do ideologickej škatuľky, pretože by z neho mohla vyplývať potreba objektívneho morálneho poriadku. No k podobnému výkladu ľudskej prirodzenosti zvádzajú aj výsledky experimentu, ktorý sa uskutočnil v roku 1971 na Stanfordskej univerzite.   
Študenti, všetci vybratí na základe vysokej emocionálnej a psychickej stability, boli rozdelení do dvoch skupín. Jedni mali hrať väzňov, druhí dozorcov. Simulácia väzenských pomerov mala trvať dva týždne, no experiment sa vymkol spod kontroly už na druhý deň. „Dozorcovia“ dostali od výskumníkov voľnú ruku. Pokiaľ išlo o riadenie svojej „väznice“, mohli s „trestancami“ nakladať, akokoľvek chceli.
V bežnom živote obyčajní študenti sa už po chvíli v role „dozorcov“ zmenili na brutálnych sadistov, ktorí začali zneužívať svoju nadvládu nad zverencami. „Trestanci“ naproti tomu javili známky silného stresu, objavili sa dokonca psychosomatické ťažkosti. Po šiestich dňoch museli vedci pod vedením profesora Philipa Zimbarda celý pokus ukončiť. Čiastočne preto, že sami stratili objektivitu a experiment vtiahol aj ich.

Opäť sa ukázalo, že jednotlivec sa veľmi ľahko zmení na monštrum, keď sa odstránia vonkajšie zábrany, kladúce medze jeho konaniu. V roku 2001 na motívy tohto experimentu nakrútil režisér Oliver Hirschbiegel rovnomenný a medzinárodne veľmi úspešný nemecký film (Experiment nájdete aj v ponuke filmov na stiahnutie na tomto portáli). Spojitosť s holokaustom a totalitnými ideológiami poznačeným 20. storočím nepoprel ani on. O tri roky neskôr natočil zase výbornú snímku Pád tretej ríše o posledných dňoch Adolfa Hitlera v bunkri pod Berlínom. Temné zákutia ľudskej duše, ktoré sme v Experimente videli v teoretickej rovine, sa v Páde tretej ríše ukázali v reálnom historickom svetle.

Človek – bytosť ranená hriechom
Čo psychológovia a umelci len teraz objavili, vedia teológovia už dávno. Nie nadarmo kresťanstvo varuje, že človek je hriešna a nedokonalá bytosť so silným sklonom konať zlo. Komunisti, ďalší masoví vrahovia 20. storočia, zvykli tvrdiť, že ich „myšlienka je dobrá, len ju uskutočňovali nesprávni ľudia“. Prípadne hovorili, že „systém je dobrý, no ľudia naň ešte nedorástli“.     
Ale čo je to za nezmysel? Predsa spoločenské inštitúcie sa musia prispôsobiť ľudskej nedokonalosti. Nie naopak. Každý svetský politický systém musí rátať s tým, že (ako povedal lord Acton) moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Keď pred vyše dvesto rokmi písali americkí Otcovia-zakladatelia ústavu svojej krajiny, boli si ľudského sklonu konať zlo vedomí. Preto do nej zakomponovali rozdelenie moci a systém bŕzd a protiváh.

Ak však chceme zabrániť podobným prípadom, ako sa udial nedávno v Poľsku, nevystačíme si len s dobrými inštitúciami. Relativizmus dnešnej doby môže byť porazený len vtedy, ak sa proti nemu postaví rovnako silný koncept objektívneho mravného poriadku. Znecitlivenie ľudskej duše je prvým krokom na ceste do gulagov a plynových komôr. 
Pamätám si, že keď som ešte niekedy na základnej škole vyviedol niečo zlé alebo som niekomu ublížil, učitelia mi zvykli hovoriť, že „nie som inteligentný“, namiesto aby povedali, že „som zlý“. Aj o nemravných politikoch zvykneme občas hovoriť, že nie sú inteligentní. No inteligencia je schopnosť spájať súvislosti – a vo vzťahu k dobru a zlu sa čistý rozum javí ako nepoužiteľný.

Je nepochybné, že Sherlock Holmes i jeho úhlavný protivník, doktor Moriarty, sú dvaja vysoko inteligentní muži. No jeden z nich bojuje na strane dobra a druhý na strane zla. Je až zarážajúce, ako málo si uvedomujeme, že aj nie veľmi inteligentný človek môže byť dobrák a že, naopak, medzi nami žijú mimoriadne inteligentní zločinci. A ako sme pripravení odpustiť človeku zlo len preto, že sa javí ako inteligent.