Slovenský vojak padol v Iraku

Našu armádu opäť postihla tragédia. V Iraku zahynul pri explózii nástražného výbušného systému príslušník slovenského vojenského kontingentu, rotný Rastislav Neplech zo Žiliny. Vojak po sebe zanechal vdovu a dve deti.    

Udalosť, ktorá by si za normálnych okolností vyžadovala vyjadrenie úprimnej sústrasti a pietne mlčanie, vyvolala vo fórach slovenského internetu vlnu nechutných reakcií, ktoré pripomínajú opľúvanie amerických veteránov mierovými aktivistami po tom, ako sa títo vracali z Vietnamu.

Reakcie typu „toľko kriku pre jedného padnutého okupanta“ alebo „slovenský žoldnier bojujúci za cudzie záujmy“ dokazujú, že zrejme sme ešte naozaj nedorástli na samostatnosť, keď si ani nevieme vážiť našich vojakov, ktorí v cudzine pomáhajú ľuďom a na rozdiel od zakomplexovaných internetových pindačov robia Slovensku dobré meno vo svete. Je zarážajúce, že niektorí Tiežslováci považujú našich vlastných vojakov za „beštiálnych okupantov“ a ich nefalšované sympatie patria skôr irackým „bojovníkom za slobodu“. Teda vlastne teroristom, ktorí zatiaľ zavraždili viac irackých civilov ako „okupačných“ vojakov.

Medzi vyjadreniami sústrasti v internetových diskusiách sa neustále opakovalo niekoľko notorických a iracionálnych motívov:

1.) „Bol to žoldnier, ktorému išlo len o peniaze.“
Úplne nehorázne tvrdenie. Slovenskí vojaci nie sú žiadni žoldnieri, ale profesionáli. Žoldnier bojuje za toho, kto mu najlepšie zaplatí, bez ohľadu na vlajku. Možno tak ešte Slováci, slúžiaci v cudzineckej légii, sú „žoldnieri“, ale rozhodne nie vojaci armády SR, ktorí slúžia svojej krajine dlhodobo a v rámci toho sú aj náležite zaplatení. Vyššie finančné ohodnotenie je nepochybne stimulom pre mnohých vojakov z povolania, aby sa hlásili do zahraničných misií, ale rozprávať o motívoch konkrétneho človeka Rastislava Neplecha bez toho, aby ho internetoví debatéri poznali, je čírou špekuláciou. Ale samozrejme, slovenská malosť, závisť a chytráčenie potrebujú svoju ventiláciu.    

2.) „Slovenskí vojaci v Iraku sú okupanti, ktorí utláčajú iracký národ.“
Treba povedať, že nie je okupant ako okupant. Myslím, že dnešní Nemci alebo Japonci sú vcelku spokojní s tým, že ich po druhej svetovej vojne okupovala americká armáda. Taký generál Douglas MacArthur urobil ako vojenský guvernér krajiny vychádzajúceho slnka kus kvalitnej roboty pri jej demokratizácii a obnove.
Rovnako vďační budú možno raz Iračania americkým, britským, poľským a slovenským „okupantom“. Ale len v tom prípade, že sa im podarí dokončiť svoju misiu a tou je stabilizovať iracký demokratický režim, aby sa proti domácim a cudzím militantom dokázal ubrániť aj sám. Ostatne, zahraničné vojenské kontingenty zotrvávajú v Iraku na žiadosť legitímne zvolenej irackej vlády, ktorá chce ich mandát ešte predĺžiť. Takže akí okupanti?

3.) „Byť po boku Američanov v Iraku je rovnaká hanba ako účasť slovenských vojakov po boku Nemcov na prepadnutí Sovietskeho zväzu.“
Američania nie sú žiadnymi fašistami 21. storočia. Naopak, sami proti fašizmu bojujú – proti islamofašizmu! Toto však niektoré zmagorené hlavy na Západe pochopia až vtedy, keď islamisti vyhrajú a tie hlavy im odrežú.
Neviem, čo možno vytknúť Slovákom, ktorí sa zúčastnili na bojoch v Sovietskom zväze. Príslušníci slovenskej armády z vtedajšieho obdobia sú jednoznačne hrdinovia. Či už tým, že zo začiatku bojovali na východnom fronte proti komunizmu, alebo tým, že neskôr prešli na ruskú stranu a v rámci československého armádneho zboru bojovali proti fašizmu.
Môj nebohý starý otec tiež odišiel so slovenskou rýchlou divíziou na východný front a neskôr prebehol k Rusom. A počas vojny bol svedkom komunistických i fašistických zverstiev, čo ho spoľahlivo zaočkovalo voči obom. V porovnaní s Nemcami a Sovietmi si Slováci na východnom fronte jednoznačne zachovali tvár tým, že sa žiadnych zverstiev nedopúšťali. Takisto aj dnes v Iraku Slováci najmä pomáhajú a zachraňujú životy civilistov. Likvidujú nevybuchnutú muníciu a míny. Neútočia na svojich protivníkov odzadu ako zákerní irackí teroristi a nemajú za sebou ani žiadny Abú Ghraib.

4.) „Sme ako Rusi v 1968.“
Opäť strata morálneho kompasu a súdnosti, čo je však pre našu relativistickú dobu príznačné. Rusi prišli do Československa úsilie o demokratizáciu potlačiť, Američania prišli demokraciu do Iraku zaviesť. Samozrejme, demokracia v moslimskej krajine sa môže ukázať ako vyložená chiméra. Rovnako ako snaha priniesť ju na špičkách bajonetov. Nie je vylúčené, že celý podnik sa skončí fiaskom. Vojny je možné aj prehrať. Lenže prirovnávať Američanov a ich spojencov k Varšavskej zmluve, to je naozaj príliš.
Ak by sme prijali logiku šesťdesiatosmičkárskej analógie, tak potom moderným Brežnevom by bol G. W. Bush a Saddám Husajn je zrejme iracký Dubček. I keď Alexandra Dubčeka nemám veľmi v láske, k Saddámovi by som ho naozaj neprirovnával.
Koniec koncov, do Československa vtrhlo 750-tisíc vojakov. Do Iraku len 150-tisíc, a dokonca, aj keď sa zaráta podporný personál, stále je to len necelých 270-tisíc ľudí. Možno by Američania a ich spojenci skutočne mali byť ako Rusi v roku 1968, minimálne čo sa týka veľkosti nasadených síl.

5.) „Za to, že dve deti teraz budú vyrastať bez otca, môže Dzurinda.“
Mikuláš Dzurinda, samozrejme, za smrť Rastislava Neplecha nemôže. Vinný je ten, kto tam tú bombu nastražil. Môžeme debatovať o politickej zodpovednosti minulej vlády a predchádzajúceho parlamentu, ktorý do Iraku našich ľudí poslal. No ak celú vec dáme za vinu Dzurindovi, potom je priamym spoluvinníkom Róbert Fico, keďže pred voľbami sľuboval okamžité stiahnutie slovenského kontingentu.
Že to potrebuje čas a koordináciu so spojencami? Španielski socialisti stiahli svoju jednotku okamžite po vyhratých voľbách. My tak chceme urobiť až vo februári 2007. Pričom ženistov proste len nahradíme inštruktormi. Čiže z dažďa pod odkvap. Ale u Fica naozaj neprekvapí, že svojmu slovu nie je verný. Už sa stihol dištancovať od vlastných názorov na trest smrti. Daromným slovenským kriminálnikom by ho doprial, ale pri masovom vrahovi Saddámovi sa pripojil k stanovisku Európskej únie, ktorá povraz pre tyrana odmieta.

O prispievateľoch do internetových diskusií boli už popísané dokonca psychologické štúdie. Ak však podobné klišé zastáva práve vzdelanejšia a solventnejšia polovica Slovenska, ktorá využíva internet, čo si musí myslieť druhá polovica?