Obete populistov

Jeden z najpôsobivejších pomníkov, aké som kedy videl, je v Berlíne. Nie, nebude reč o žiadnej veľkej štátnej zákazke, pompéznej prestížnej stavbe postavenej známym architektom či sochárom, pripomínajúcej slávne alebo neslávne udalosti veľkých dejín. Nebude reč o ničom, čo sa dostalo medzi highlights kultúrnych bedeckrov mestom. Prvý raz som ho videl z výšky poschodového autobusu verejnej dopravy. Na rušnej križovatke sme čakali na semaforoch a zrak mi náhodou padol na pás zelene oddeľujúci jazdné pruhy. Stál tam jednoduchý kríž a okolo neho plno malých. Civel som na toto dielo pripomínajúce učiteľku materskej školy s triedou na výlete. Hoci ešte stále omámený objavovaným Západným Berlínom, nedalo mi a na najbližšej zástavke som vystúpil a vrátil sa preskúmať, čo som to vlastne videl. Bol to pomník-pamätník deťom, ktoré zahynuli pri dopravných nehodách za posledných už neviem koľko rokov. Mimoriadne jednoduchý a zároveň mimoriadne pôsobivý pomník, prosté, ale účinné gesto, signál, posolstvo. Urobili ho v tradične „ľavičiarskom“ meste (ostatne, taká je väčšina miest v Európe), ktoré nemá problém ani s okázalými a výstavnými stavbami, obdivovanými celým svetom.

Často si na tento pamätník spomeniem. Naposledy, keď nám tradične žoviálny minister vnútra Robert Kaliňák oznamoval, že sa vláda rozhodla posunúť účinnosť nariadenia o povinných detských autosedačkách. Ako inak – s ohľadom na sociálne slabšie rodiny, ktoré beztak ruinuje drahý benzín a nemožno im k nákladom na vozenie pridať ešte toto. Možno to bol aj bod tlačovky, možno sa nejaký slovenský novinár spýtal, či si vláda urobila najprv analýzu, koľko detských životov to môže stáť, ale takáto otázka a odpoveď sa už do 30-sekundového spotu nedostali. 

Nechce sa mi sporiť, či je Robert Kaliňák predstaviteľom strany, ktorá je sociálne demokratická, a preto, aby sa dostala k moci a mohla realizovať svoje plány, musí v podmienkach trochu prvoplánového slovenského elektorátu používať prvky populizmu. Alebo či je to strana populistická, ktorá si navliekla jediné viac-menej voľné, teda socdemácke tričko. To nechám politológom. Pre mňa je vec jasná. Áno, ľavičiarom sa zvykne vyčítať sociálne inžinierstvo. Že chcú (slobodným!) ľuďom vylepšovať život podľa svojich predstáv. Že ich vo verejnom záujme nútia do vecí, ku ktorým sa im možno až tak nechce. Že im tu nanucujú vzdelanie, tu starostlivosť o zdravie, tu kultúru, skrátka, že im chcú dobre – aj proti ich vôli. A keby len to. Nielen im, ale aj ich malým nevinným deťom. Toto nám od populistov až tak nehrozí.

Ďalšie články zo štvrtka 5. októbra 2006
Rado Ondřejíček: Jedna pistácia nikoho nezabije
Miroslav Ulman: Ben Hur pornografických filmov a iné filmové čerešničky
Elena Akácsová: Nedajte sa odradiť/nachytať: toto nie je/je román o láske!