Život medzi (nami) ľavičiarmi

Je to tak, som nimi obklopený. Nielenže všetci moji kolegovia hrdo volili niektorú z ľavicových strán, viacerí sú aj ich aktívni členovia: po večeroch schôdzujú, vylepujú agitačné oznamy, na dverách pracovní majú plagátiky a vtipy zosmiešňujúce bývalého pravicového premiéra.

Čo ich k tomu predurčilo? Pôvod a rodinné prostredie? Hm, viacerí pochádzajú z najvyšších vrstiev spoločnosti, zo starých patricijských rodín, kultúrnej buržoázie, ich najbližší príbuzní zastávajú i v politike najvyššie posty, a to na všetkých stranách politického spektra. A určite to nie je len kolegialita, keď brat jedného z nich je v súčasnosti premiérom ľavicovej vlády.

Vari im prostredie, v ktorom žijú, dáva ľavicového presvedčenia? Že by? Toto mesto je nielenže nádherné, ale jeho spoločenstvo mimoriadne vybalansované, vyvážené, bez okatých sociálnych nerovností, obyvateľstvo nadštandardne vzdelané. Napriek všade prítomným protivojnovým nápisom a z okien vyvesených mierových zástav sú jeho ulice bezpečné ako málokde. A na uliciach samí ľavičiari. Keď sem pred rokmi zavítal Noam Chomský, tak mu študenti behom pár hodín zorganizovali prednášku – napriek tomu, že bola v najväčšej sále v meste, na mnohých sa nedostalo...

Na uliciach vidno popri baroch, obchodoch a reštauráciách aj – kancelárie politických strán. Vedľa jednej bývam, je pri pizzerii, kam občas zájdem. Podľa portrétu Che Guevaru je hneď jasné, ktorej patrí. Po večeroch sa v nej svieti – okolo stien stoličky a na nich diskutujúci. Je to na prízemí, každý vidí cez sklenenú stenu dnu a pokiaľ nie je veľmi zima a nie sú zatvorené dvere – i počuje. V tejto štvrti majú rešpekt. Napríklad pred pár rokmi si dali tú námahu a zistili, že podjazd, čo sa tu budoval, mal byť prinízky pre autobusy verejnej dopravy. Zorganizovali petíciu a obyvatelia si to veru pamätajú.

No dobre, nehovorím o Slovensku. Súčasný premiér tu nie je žiaden populista, naopak, „il Professore“ hovorí na rozdiel od svojho predchodcu ďaleko nemediálnejšie a veci nezjednodušuje. Nesľubuje zázraky. Moji univerzitní kolegovia (možno ešte trochu viac ľavicoví ako inde na západných univerzitách býva zvykom) nie sú žiadne nekritické naivky – minulý týždeň sme tu mali štrajk proti zámeru Prodiho vlády obmedziť výdavky na vedu. Majú slušný a dôstojný život, prácu na prestížnej univerzite, sú obklopení jedným z najkrajších prostredí, aké ľudské ruky vytvorili, precestovali celý svet. A všetci do jedného ľavičiari.

A ja tak rozmýšľam o tých našich, doma. O akademikoch, čo sa stali „pravicovými konzervatívcami“, o vyprázdnenosti populizmu tých, čo im srdce „bije“ naľavo, a o odboroch, čo len rozdávajú vianočné kolekcie a politické pozície pre svojich top predákov, o spoločnosti, ktorá ma na hony ďaleko k vybalansovanej či vzdelanej a kultúrnej. A hlavne o tom, prečo tam nie som obklopený ľavičiarmi.