Skrytý pôvab nehybnosti

Foto: Damas Gruska © 2006

Je to zvláštny pocit. Chodím sem pätnásť rokov, prežil som tu dohromady dva roky života, a vždy, keď opäť prídem, zdá sa mi, že sa tu nič nezmenilo.

Mesto je stále rovnaké, teda aspoň jeho časť za hradbami. Ostatne, sformovala sa viac-menej už pred stáročiami. Domy za posledných sto rokov skoro nepribudli – len zopár, namiesto tých, čo podľahli bombardovaniu počas 2. svetovej. Našťastie, vežu sa Američanom, presvedčeným, že môže slúžiť ako vojenská rozhľadňa, zničiť nepodarilo. Je tu síce ešte priestor obnoviť či nahradiť vojnové ruiny, ale keď prvé rany zaplátali povojnovou modernou, asi sa obyvatelia tak zľakli výsledku, že na ostatné doteraz nedošlo. A nikto si netrúfne pustiť sa kladivom do domov starých, keď ich už nie búrať, tak aspoň osekať starú vymytú omietku a nahradiť ju novým syntetickým produktom pastelových odtieňov. Obyvatelia ani nepodľahli cudzej móde (jeden by povedal, že musela prísť z NDR) a nezamorili si mesto plastovými oknami či reklamnými štítmi globalizujúcich korporácií.

Bar, reštaurácia, kníhkupectvo sú stále na tom istom mieste, tí istí predavači. Áno, všetci sme za tie roky zostarli, niekde už osamostatnených synov vystriedali vnuci pomáhajúci dedovi cez obed s obsluhou, inde synovia vystriedali otcov a prebrali podnik. Stále sa dajú rozoznať tie isté rodinné črty.

Aj ostatní obyvatelia akoby boli stále tí istí – dokonca aj študenti, ktorých sa medzitým vystriedalo niekoľko generácií, a ktorí tvoria tretinu populácie mesta.

Tá istá skoro dedinská vôňa dreva vo vzduchu z nespočetných pizzérií zmiešaná s vôňou pripekajúceho sa oregana, davy elegantných cyklistiek a cyklistov križujúcich mesto všetkými smermi.

Samozrejme, drobné zmeny tu sú – obyvatelia jednotne menia šatník a výzor v súlade s najnovšou módou a zrejme tiež v súlade s ňou ubudlo – nie pre každého príjemnej – vône toskánskych cigár, ktorá tvorila popri najnovších parfumoch kolorit večerného korza.

Svetelné križovatky vystriedali (opäť?) kruhové objazdy, čo pripravilo o prácu umývačov okien. Áut citeľne ubudlo – teda z mesta, nie z domácností, rovnako ako inej urbánnej pliagy – psích exkrementov. A pribudlo pár urbánnych radostí: parkov, lavičiek a peších zón.

Toto všetko si bolestne uvedomuje obyvateľ Bratislavy, ktorá prechádza z jednej piruety do druhej, pri ktorej si každá generácia považuje za povinnosť nemilosrdne a nezabudnuteľne vtlačiť mestu svoju pečať. Mesta príliš slabého, nevzdelaného, nekultúrneho a nesebavedomého, aby odolalo návalu prostých vidiečanov, čo si ho chceli prerobiť na svoj obraz, alebo cudzím chytrákom, čo si na ňom chceli namastiť vrecká. Mesta, ktoré nemalo aspoň 50 rokov šťastie na osvietených radných, ktorí by mysleli na všetkých jeho obyvateľov a nielen na skupinu spriaznenejších. Mesta, ktorého súčasný prvý muž v sebe objavil umelecko-historické črevo a pojal sa mrzačiť všetko staré a pekné, čo v ňom ešte ostalo.

Moje mesto sa každým dňom prudko mení. Nie vždy som si istý, či k lepšiemu. Jeho historické centrum sa definitívne vyľudňuje a uvoľňuje priestor reštauračno-zábavnému priemyslu, obchody sa neúprosne sťahujú na perifériu a ťahajú za sebou už motorizovaných obyvateľov. Nie je miesto, dom, štvrť či iná mestská hodnota, ktorá by bola pre jeho obyvateľov písaným či nepísaným tabu.

Celkom závidím Pisanom.

Damas Gruska  viac od autora »
Vaše reakcie [25]

:: Súvisiace reklamné odkazy