Mesto robia ľudia

Mesto robia ľudia. Nielen tí, ktorí ho stáročia budovali, stavali, rúcali, prerábali, ale hlavne tí, ktorí v ňom žijú, zapĺňajú jeho ulice, námestia, kaviarne, obchody. Tí, ktorí ho majú teraz vo svojej správe. A vlastne sú to oni, čo na mestách najviac obdivujeme, alebo, naopak, neznášame. Oni, ktorí vytvárajú a strážia jeho ducha, atmosféru i povesť.  

Sú to oni, postávajúci a diskutujúci pred barmi či v nich, sediaci v mäsiarstve či pekárstve len tak na kus reči, pyšne sa promenádujúci po korze, keď v duchu stredovekých tradícií vystatovačne ukazujú svoje koristi a trofeje – či už v podobe vymódených partneriek alebo partnerov, alebo aspoň plnej taštičky s logom luxusného obchodu.

Ale sú to aj obyvatelia konkrétni, neviditeľnejší. Napríklad dvaja miestni zriadenci – niečo medzi vrátnikom, recepčným, informátorom (to ťažko) a poštárom. Pracujú tu už veľmi dlho, len ja si ich pamätám 15 rokov, to bolo ešte v starom sídle, nádhernom paláci s krásnymi freskami, na Corso Italia. Mimochodom, desať rokov som vtedy počúval, že už-už, o mesiac-dva, sa budú sťahovať do „novej“ budovy, zrekonštruovanej továrne z tridsiatych rokov minulého storočia, ale sťahovanie sa stále posúvalo. Jednania s pamiatkarmi neboli jednoduché. Taliansko je kultúrna krajina, a hoci je plná pamiatok z obdobia dlhšieho ako dve tisícročia, starajú sa aj o tie najnovšie, o také, aké v Bratislave bez váhania (a reptania i odbornej verejnosti) idú k zemi a nahradia ich architektonicky bezcenné bizniscentrá 1 – 8.

Ale odbočil som. Aj keď obaja spomenutí zriadenci nikdy neboli žiadni veľkí lumeni, skôr naopak, časom sa ukázalo, že ani s ich telesnými schránkami to nie je valné. Jeden začal strácať rovnováhu a druhý zrak, presnejšie, zistilo sa, že už dávno takmer nevidí. Taliansko je však kultúrna krajina, žiadny tiger živený zásadou „hire and fire“. Keďže niekto musel chodiť s rôznymi občasnými obsielkami, pre jedného zriadenca kúpili veľkú trojkolku. A tak Pisu brázdi popri autách iných, omnoho skromnejších pracovísk univerzity aj kuriózny dopravný vehikel s veľkým nápisom označujúcim príslušnosť k slávnemu a bohatému Dipartimento di Informatica.
S druhým to bolo trochu horšie, no riešenie sa našlo. Nainštalovali mu na počítač syntetizátor reči, a tak si počúva maily, či medzi nimi nie je niečo určené pre neho. A okoloidúci sa uškŕňajú, keď mu počítač na celý vestibul číta nejaký z erotických spamov.

Aj miestny biskup je v obľube. Nielen že je komunista a nijako sa tým netají, dokonca ho býva vidieť v prvom rade na všetkých ľavičiarskych/protivojnových a podobných manifestáciách. Nedávno k svojmu rozsiahlemu sídlu prikúpil neďaleký hodinový hotel, a tak sa špekuluje, či rozšírenie knižnice je ten pravý alebo jediný dôvod. Inak ani susední Livorňania sa za svojho biskupa nehanbia. Komunista síce nie je, ale vraj má pekného syna, a teda oni majú biskupa, čo je riadny chlap!

A ešte jedného obyvateľa spomeniem. Je to miestny, my by sme povedali, bezdomovec. Nemožno ho nestretnúť niekoľkokrát denne. Vysoký, chudý, výrazný typ, ako nejaký hrdina z filmu o Leobardovi. Mierne prihrbený, neupravený, čo ho tu robí jedinečným, skoro ráno i neskoro v noci brázdi svoje mesto. Niekedy mám chuť ísť za ním a zistiť, kam ma jeho kroky nakoniec dovedú.