Milujem ťa až za hrob

Partnerské, manželské či milenecké vzťahy boli už tisíckrát hĺbkovo analyzované. Boli použité zložité prieskumy, či dokonca experimenty v dopredu definovaných podmienkach. Napriek tomu si stále medzi sebou krížime horoskopy, dívame sa na dno kávovej usadeniny a dúfame, že uvidíme, ako sa naše vzťahy budú vyvíjať. V tejto oblasti je totiž okolo nás príliš veľa vlastných či cudzích skúseností, a tak nevieme, či sa vzťah – začínajúci sa tak originálne a poeticky – neskončí kuchynskou fraškou, či bojom na život a na smrť o priazeň našich spoločných detí.

Mne sa častejšie ako iným ponúka možnosť vidieť na vlastné oči najčernejšie dni domácností, najhoršie noci činžiakových výkrikov a bitiek, niekedy, žiaľ, aj definitívne riešenia – absolútne a nezvratné konce domáceho násilia. Na Slovensku sa ročne stane asi 100 až 150 vrážd. Väčšina z nich sa odohrá tak, že obeť svojho vraha dôverne poznala a k vražde došlo v domácom prostredí.

Žena a muž, partneri. Kto bude vrahom, a kto obeťou? Čo o tom rozhoduje? Afekt? Nepriaznivá zhoda okolností? Patologická motivácia? Premyslený zámer? Žiarlivosť? Boj o moc a prevahu? Frustrácia? Zdanlivo nepochopiteľné malichernosti sedimentované rokmi manželstva? Všetko z toho a ešte omnoho viac.

Sekera po ruke
Dvadsaťšesťročný muž, pomenujme ho Ľuboš, trávi väčšinou čas s kamarátmi, doma ho čaká len plač dieťaťa, ktoré nechcel. Manželka Irena, o pár rokov staršia, zodpovedná matka, chudobná na to, aby si kúpila rúž od Max Factor, no duševne bohatá, aby sa sťažovala. Kamarátky vraveli, že pri ňom zostarla, ona si hovorila, že je to dieťaťom. V parku jej bývalo dobre, sedela na lavičke a pozerala na fontánu a hory nad horizontom. Syn bol jej radosťou. Susedia v paneláku nehovorili ani o častých hádkach, ani o uplakaných očiach s monoklami. Nehovorili nič. Byt však prezrádzal omnoho viac. Domáce kino, satelit so sto kanálmi a pohodlné kreslo pána domu. V kuchyni hrdzavá kanvica na vodu, mikrovlnka s odtrhnutými dverami, hnijúce umakartové jadro a hrdzavá vaňa v kúpeľni.

V lete bývali často u rodičov na chate, kde sa chlapec mohol do neskorého večera vyblázniť. Nebolo to od mesta ďaleko a predsa dosť na to, aby niekto v záhradkárskej osade počul tlmené výkriky, keď sa Ľuboš vrátil večer domov a po úplne krátkej, no impulzívnej hádke, ktorej nepriamym svedkom bol ich päťročný syn, uchopil sekeru a spôsobil Irene viacero sečných rán na hlave. A potom strih a už len chladné jednanie. Ľuboš chytí syna za ruku, odvedie ho domov do bytu na sídlisku a na druhý deň zoberie káru a vyvezie mŕtve Irenino telo na smetisko pár sto metrov od záhradkárskej osady, kde jej tvár za noc znetvoria potkany. Ráno nahlási na polícii nezvestnosť svojej ženy, syna odloží k svokre a mizne do blízkeho lesa nad chatovou oblasťou, kde ďalekohľadom sleduje, čo sa bude diať. A potom niekedy, keď svitne spravodlivé slnko objasňujúce zločiny, uvedie, že Irenu vždy miloval, že nevie, čo ho to pochytilo. Možno fakt, že nemali peniaze, že ho vytočila hlúpou poznámkou, že sa mu snažila oponovať vtedy, keď neprekonateľne cítil, že má pravdu. Verme, že je to už teraz dosť dávno na to, aby si jeden syn bez matky a otca so starou mamou pri fontáne nikdy nespomenul, prečo sa od piatich rokov pocikával. Náhla impulzívna brutalita po ľahkom slovnom úvode, na blízku sekera, či nejaký tupý pevný predmet a žena, ktorú naveky milujeme, skutočne nie je niekedy dobrá kombinácia.

Do čista umytý nôž
Oproti tomu stojí príbeh ženy z mojej stáže na Floride. Každý večer pravidelne umývala riad. Vo svojej výpovedi uviedla, že už pol roka pritom plakala pri tečúcej vode. Bol to jej spôsob regresu, ľútostivej samoty, keď hlasné vzlyky prehlušila voda a nikto nič nevidel a nepočul. Aj takto žena môže umývať riad, odkedy si všimne, že jej manžel sa s ňou už štyri mesiace nemiluje s takou vášňou. Neuloží ju potom nežne do postele a nezhasne starú nočnú lampu zatiahnutím za retiazku, ktorá cinkne o sklenený klobúk lampy. Pred vyšetrovateľom povedala, že ten posledný ťuk pred tmou mala najradšej. Vedela, že jej muž ju stráži, že je niekde na blízku, ešte chvíľu si číta v predizbe a potom ju pohladí na ramene a uloží sa vedľa nej. Už takmer pol roka ten cink o lampu nevnímala. Vnímala len neskoré návraty manžela domov, veľavravné vzdychy pred zrkadlom a večne zamyslený pohľad do neznámeho sveta za oknom. Myslela si to, vedela, že to raz príde, že aj ona bude poznať každodennú podobu nevery. Stala sa jej obeťou, zobrala jej chuť jesť a spať a zhadzovala jej dôstojnosť. Začala hľadať dôkazy a našla ich. Hľadala detaily a našla priamočiarosť, chcela hľadať náznaky a objavila Tróju.

Cez obedňajšiu pauzu zaparkovala v podzemnej garáži, vyšla nakúpiť a v kaviarni našla svojho muža s neznámou peknou ženou, ktorá naklonená k nemu predkladala akési plány. Obaja sa smiali a sedeli tak blízko. Strnula.

Keď sa večer opýtala, kto to bol, dostala čudnú odpoveď, že tá žena má zmeniť ich život. Bez slova vstala od stola a kuchynským nožom bodla priamo do ľavej komory srdca svojho muža, ktorý zomrel skôr, kým stihol prezradiť, že žena v kaviarni bola realitná maklérka, ktorá im mala v tajnej dohode s manželom ako prekvapenie sprostredkovať kúpu vysnívaného domu. Myslíte si, že je to príbeh skôr z filmu? Aj ja by som si to myslel, keby som nebol strávil so slovníkom v rukách tri dni nad papiermi z prípadu.

Žena bodne doma a presnejšie než muž
Profesor Anton Heretik okrem mnohého iného píše, že ak už má žena zavraždiť svojho partnera, tak to býva častejšie v domácom prostredí, v skôr silnom afekte, použije najčastejšie nôž a bodne obyčajne menejkrát, než by bodol muž na jej mieste. Nôž má vôbec v domácom prostredí ako vražedný nástroj osobitné postavenie.

Raz som robil štatistiku v súbore vrážd, ktoré moji kolegovia riešili v rokoch 1989 až 1999. Išlo o súbor obsahujúci 344 prípadov. Zaujímalo ma, akú početnosť majú jednotlivé spôsoby použitého násilia páchateľa proti obeti. Na prvom mieste bolo použitie rezného nástroja, nasledovalo zväčša opakované tupé násilie na hlavu s tým, čo bolo po ruke, v tesnom závese vražda strelnou zbraňou a potom mechanické spôsoby udusenia – hrdúsenie rukami a škrtenie škrtidlom. Do roku 1989 to bolo obdobné, akurát, že bolo podstatne menej vrážd strelnou zbraňou, čo veľmi pravdepodobne súvisí s legislatívou a zmenou politiky štátu voči ozbrojovaniu obyvateľstva pred a po roku 1989.

Kuchynské nože sa schovávajú pred deťmi. Možno by sa mali schovávať aj pred dospelými, lebo ak nás má zabiť partnerova ruka po nedeľňajšom nevydarenom obede, tak potom zrejme v danom momente bude zvierať práve nôž.

Slovenská dedinská dráma ako z Hviezdoslava
Aktérmi tohto príbehu sú dcéra jedného otca a sestra jedného syna a dcérin nápadník, ktorý odkedy stretol Janu na diskotéke, nemôže sa ani na hodinu prestať dívať na jej číslo v telefóne. Volá jej stále, ak nedvíha, volá do nemoty, esemeskuje rovnako obratne a bezohľadne, ako hádže posledné mince z výplaty do krčmového hracieho automatu. V noci obchádza ich dom, zvoní pri dverách, dráždi psa, poneviera sa po dvore, prenasleduje ju pred školou, nútene sa skamaráti s jej priateľkami. Jana cíti, že svet takmer bezhraničnej slobody jej dáva zbohom vždy, keď vidí, ako ju na peróne čaká On. Pokúša sa vystúpiť oproti stanici, cupitá cez koľaje, ale On s tým ráta a s divným úsmevom ju čaká za nákladným vagónom.

Jana sa zveruje bratovi, ten to pri práci spomenie otcovi. Všetci v dedine o tom už vedia. Janin brat ho pri pive žiada, aby prestal, aby zabudol, aby začal žiť zase normálne a našiel s

Norbert Moravanský  viac od autora »
Vaše reakcie [14]