Rezervovala som si lístky do prázdneho kina. Naivne som predpokladala, že v deň premiéry bude kinosála plná, minimálne preto, že po Wendersovom úspechu s filmom Buena Vista Social Club získal hudobný dokument na diváckej príťažlivosti. Moje očakávania sa ukázali ako prehnané. Brazílske rytmy na plátne si prišlo pozrieť len pár roztrúsených divákov, hoci ani Kaurismäkiho tvorba nie je na Slovensku úplne neznáma. Na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava 2000 mal Mika, mladší brat známejšieho Akiho (Muž bez minulosti, 2002; Juha, 1999; Život bohémy, 1992), svoj vlastný profil, v rámci ktorého bolo premietnutých sedem jeho filmov. Nechýbal vtedy ani v istých kruhoch kultový Zombie a Vlak duchov, ani film o filme Tigrero – film, ktorý nebol nikdy nakrútenýs Jimom Jarmuschom hrajúcim seba samého. Mika Kaurismäki sa nenecháva zväzovať jedným žánrom. Nakrúca filmy oscilujúce medzi komédiou a drámou, spôsobom rozprávania často evokujúce dokumentárnosť, alebo dokonca zámerne kombinujúce fikciu s dokumentom. V jeho tvorbe však nájdeme aj nejeden dokument v pravom zmysle slova. Tak je to aj v prípade jeho filmu Brasileirinho.
V Kaurismäkiho filmografii je hudobný dokument Brasileirinho vlastne akýmsi voľným pokračovaním u nás neuvádzaného dokumentárneho projektu Moro No Brasil z roku 2002. Režisér v ňom oboznamuje diváka s indiánskymi a africkými koreňmi brazílskej hudby, zastavuje sa pri bossanove a sambe a zároveň sa snaží ukázať, čo pre Brazílčanov ich hudba znamená a ako funguje v každodennom živote. V dokumente Brasileirinho sa zavŕtal do hudobného štýlu choro (čítaj so š na začiatku a naznačeným u v nejednoznačnom o na konci), o ktorom v našich slovníkoch nenájdete žiadnu zmienku, v lepšom prípade zistíte, že ide o bulharskú ľudovú pieseň. Nebuďte však preto smutní, Kaurismäkiho film vás doslova poučí. Dozviete sa, že choro je dušou brazílskej hudby, že z neho vyšli všetci lepší brazílski muzikanti, že je náročné na virtuozitu aj improvizáciu, a keď sa započúvate, zistíte, že niektoré z najznámejších skladieb dokonca poznáte.
Choro má okolo 130 rokov a spája v sebe tradíciu európskej tanečnej hudby, vášeň černošskej rytmiky a melanchóliu hudby pôvodných indiánskych obyvateľov. Občas v nej cítite oheň španielskeho flamenga, občas smútok černošského blues a inokedy sa vám pripomenie provokujúca ležérnosť kubánskych melódií.
Choro, pôvodne čisto inštrumentálna hudba, bola až do dvadsiatych rokov minulého storočia v Brazílii vo vedení a hoci sa potom na istý čas stiahla do úzadia, už viac ako desaťročie si svoje teritórium úspešne obsadzuje znova. Režisér sa nám snaží podať čo najkomplexnejší obraz o momentálnej podobe chora i generačnom zložení jeho interpretov.
Rozprávanie neplynie s takou ľahkosťou, s akou to svojho času zvládol Nemec Wenders vo svojom hudobnom projekte Buena Vista Social Club. Brasileirinho má menej atmosféry, menej zaostruje na človeka. Celú svoju pozornosť sústreďuje na hudbu, na to, ako choro vzniká, ako sa variuje v každej konkrétnej interpretácii, ako sa deje cez jednotlivé nástroje – gitary, mandolíny, trúbky, klarinety... Choro je hudba hudobného a ľudského dialógu, len ten ľudský sa v Kaurismäkiho dokumente akosi nedarí vo filmovom rozprávaní ukotviť. Občas obrazom preletí, sem-tam sa dokonca pohodlne na plátne usadí aj na niekoľko nerušených minút. Pokiaľ pri sledovaní Wendersovho filmu mal divák možnosť vytvoriť si k jednotlivými protagonistom osobný vzťah, Kaurismäki ponúka svojmu divákovi len interview. Sprostredkúva rozhovory so zaujímavými ľuďmi oddanými vášnivej hudbe, ktorej vitalitu a energiu si užívajú nie len postavy na filmovom plátne, ale aj pred ním. Brasileirinho s najväčšou pravdepodobnosťou svojou návštevnosťou Wendersovu filmársku poctu kubánskej muzike neprekoná, soundtrack by však bezpochyby konkurovať mohol.
Brasileirinho, Brasileirinho. Fínsko – Švajčiarsko – Brazília, 2005, kino, 90 min.
Réžia: Mika Kaurismäki
Scenár: Mika Kaurismäki, Marco Forster
Kamera: Jacques Cheuiche
V úlohách samých seba vystupujú: Teresa Cristinaová, Paulinho da Vilo, Ademilde Fonsecaová, Zezé Gonzagaová, Paulo Moura, Luciano Rabelo, Elza Soaresová, Marcos Suzano, Yamandu a Trio Madeira Brasil
Oficiálna stránka filmu: http://www.brasileirinhothefilm.com/
Ďalšie články z pondelka 11. septembra 2006
Elena Akácsová: Chceš sa radovať? Tak trp!
Norbert Moravanský: Milujem ťa až za hrob
Peter Pišťanek: Tanky sa telom nezastavujú
Michaela Malíčková viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Ako baletka a hiphoper k šťastnej budúcnosti prišli
Krehká Islanďanka Björk pod režisérskou taktovkou dánskeho despotu
Druhý film Woodyho Allena - žiaden match ball k dobru
Najsladší sladký život
Vášnivý tanec, rozpálená Havana a Američania prchajúci pred Castrom