Ale prečo?

Občas sa stáva, že k nám príde na návštevu nejaký bezdetný kamarát alebo kamarátka a po dvoch hodinách sú vyčerpaní už len sledovaním nášho temperamentného dieťaťa. Občas sa stáva, že mi pritom položia ťažkú a dosť zásadnú otázku: Prečo majú ľudia deti?

Našťastie, na túto otázku ako na jednu z mála zásadných otázok viem odpovedať bez dlhého rozmýšľania. Väčšina ľudí má deti preto, že to tak zariadila Matka Príroda alias dobre fungujúca hormonálna sústava. Je to istý druh zatmenia mozgu, ktoré zabezpečí, že sa čerstvým rodičom vždy zdá ich pokrčené červené umrnčané mláďatko ako najkrajšie na svete, že neskáču z okna, keď si v troch mesiacoch prehodí biorytmus a je hore od jednej v noci až do pol šiestej do rána a zvládnu aj grcky na tvári a hovienka pod nechtami. Tak ako si postupne zvykajú na zväčšujúcu sa hmotnosť svojho potomka, privyknú aj na zvýšenú pohyblivosť, na krehké, vzácne a nebezpečné predmety, ktoré sa postupne sťahujú vyššie a vyššie, na hračky úplne všade a fakt, že dieťa má vždy prednosť. Po takých troch rokoch sa domácnosť konečne dostane do spoločného rytmu, rodičia sa už občas aj vyspia a začínajú si s dieťaťom rozumieť. A vtedy to príde.

Absolvovala som školu so všeobecným vzdelaním, takže som sa trápila s fyzikou, chémiou, zemepisom, dejepisom a matematikou. Mám dokonca aj nejaké tie štátnice, ale to neznamená, že v každodennom vedomostnom teste, ktorému ma podrobuje môj triapolročný syn Oliver, prejdem vždy hladko a bez zaváhania. A každým dňom sa level ešte zvyšuje. Začne sa to vždy celkom nenápadnou a jednoduchou otázkou, ale upresňujúcimi podotázkami začínajúcimi slovíčkom prečo sa vždy dostaneme až na kosť problému. A tam sa začínajú tie miesta, v ktorých sa nepohybujem celkom isto, a predsa nechcem zavádzať. O chvíľu si budem musieť začať čítať encyklopédie a technické manuály, aby som sa ešte stále mohla cítiť ako zodpovedná matka, ktorá svoje dieťa nezavádza, ani neodpisuje, ale rozvíja. Prečo má trolejbus troleje? Prečo sa slnko schovalo? Prečo prší? Prečo som ja ešte maličký? Prečo je Gala (náš pes) hnedá? Prečo vtáčik spieva? Prečo sú oblaky hore? Prečo ja nemám chlpy? Prečo sa už skončilo leto? Prečo babinka býva sama? Prečo je susedka stará? Prečo práčka nie je hračka?

Snažím sa odpovedať pravdivo, aj keď viem, že za každou mojou odpoveďou sa bude skrývať ďalšia otázka. Snažím sa odpovedať čo najobšírnejšie, lebo dúfam, že kým si moju odpoveď vtesná do svojej malej hlavičky, zabudne, že sa má ešte pýtať. Je to taká šachová partia. Musím predvídať jeho najbližšie tri otázky a podľa toho mu odpovedať, aby na mňa vyšiel záverečný ťah. Lebo odpoveď „lebo“ nie je dostačujúca ani pre neho, ani pre mňa. Po troch rokoch prípravy nastala skúška rodičov. Táto hra, ak má za niečo stáť, totiž nemôže mať porazených, iba víťazov. Pretože každý by mal dostať uspokojivú odpoveď na svoje otázky a môcť veriť, že sú naozaj pravdivé. Čo by som dala za to, keby ešte aj dnes na moje otázky niekto odpovedal s rovnakým nasadením, ako keď som bola dieťa. Dodnes ma trápi, prečo vyhynuli mamuty a prečo je obloha modrá. Prečo lyžička v hrdle otvorenej fľaše šampanského zachová jeho bublinky? Prečo sa niektorí ľudia nevedia poučiť na vlastných chybách a prečo jablko nepadá ďaleko od stromu? Prečo chlieb padá maslovou stranou vždy dole a prečo na posratého aj záchod padne?

Som už asi príliš veľká a mám príliš málo entuziazmu opakovať svoje otázky stále dookola, kým mi niekto pravdivo odpovie.

Ďalšie články zo štvrtka 24. augusta 2006
Ľuba Lacinová: Život s ručením obmedzeným
Daniel Baláž: Boh, dievky i dotyk génia
Imrich Rešeta ml.: Legendárny Todd McFarlane už týra aj nás