Čaro nerozhodnutej polievky

Mám rada svoju rodinu. Nielen preto, že je to partička zaujímavých, pre niekoho trochu šialených, ale inšpiratívnych ľudí. Ale najmä preto, ako žijú a aké hodnoty vyznávajú. Nie je pre nich dôležitá dokonalo vyupratovaná skriňa okrem toho jediného dňa, keď ju upracú, absolútne aseptická domácnosť, presne podľa strihu ušité šaty alebo striktne zrealizovaný návod či recept. Moji príbuzní hromadia hmotné statky väčšinou v knihách, starých šatách, ktoré je škoda vyhodiť, lebo by sa z nich ešte dalo niečo ušiť, a v starom nábytku, ktorý je príliš mladý na starožitnosť a príliš sektorový, aby bol pekné retro. Sú takmer všetci majstri deviatich remesiel, považujú vlastné ruky, inšpiráciu, odvahu experimentovať a improvizáciu za najdôležitejšie pracovné pomôcky.

Teta nejaký čas šila pre kolotočárov a cirkusantov šaty, mama si bežne za noc ušila šaty, ktoré zažiarili na nejednom plese a v jedných z nich som išla aj na stužkovú, lebo boli úžasné, aj keď už mali aspoň pätnásť rokov. Starý otec sa vyučil za furmana, stolára, potom za automechanika, učil v autoškole a mal obchodný talent, ktorý by mu závidel nejeden absolvent drahého kurzu pre sales manažérov. Po päťdesiatke sa z kníh naučil odlievať a stal sa z neho vyhľadávaný odborník na odlievané umelecké predmety, zvončeky a zvony. Práve on nás naučil, že čo vieš, to ti nikto nevezme. A že občas nie je také dôležité, či niečo vieš, ale či si trúfaš.

V našej rodine koluje legenda, ako sa moja mama a jej sestra vynašli a nečakanú návštevu uhostili dvomi polievkami, ktoré zmiešali. Mama si už nepamätá, aké dve polievky to boli, ale keď nedávno Jozefova teta Valika uvarila skvelú polievku, ktorú nazvala zemiakovou, ale išla tam aj klobása, fazuľa a kôpor, spomenula som si na povestnú zmiešanú polievku. Nečakaná návšteva bola zo zahraničia a dodnes spomínajú na najúžasnejšiu slovenskú špecialitu, na ktorú nedostali recept, pretože mama aj jej sestra im so záhadným úsmevom tvrdili, že je to tajný rodinný recept, ktorý sa nesmie nikomu prezradiť.

Nerozhodnutá polievka

Potrebujeme:
päť väčších zemiakov
klobásu
bobkový list
soľ
vodu
smotanu na šľahanie
mlieko
3 varechy hladkej múky
konzervu sterilizovanej fazule alebo deň vopred namočenú a osobitne uvarenú suchú fazuľu
kôpor

Zemiaky očistíme a nakrájame na malé kocky. Klobásu nakrájame na kolieska. Do hrnca dáme variť zemiaky s klobásou, bobkovým listom a asi dvomi lyžičkami soli. Zalejeme vodou trochu vyše zemiakov. Varíme cca pätnásť minút, kým zemiaky nezmäknú. Do väčšieho pohára dáme smotanu na šľahanie, mlieko a tri varechy hladkej múky. Rozmiešame alebo rozmixujeme a vlejeme do polievky. Do hrnca pridáme fazuľu z konzervy, kôpor nasekaný nadrobno a miešame, kým polievka primerane nezhustne. Podľa potreby prilejeme ešte mlieko, prisolíme alebo prioctovíme. Podávame s chlebom.

Polievka pôsobí, akoby chcela byť zemiakovou, fazuľovou a kôprovou zároveň, len sa nerozhodla, akou sa má stať. Je však zjemnenou zmesou všetkých troch. V lete mi veľmi nechutí jesť, ale táto polievka mi spravila neuveriteľne dobre, lebo mi nadlho zahnala hlad. Je to vraj dedičstvo po babičke Karvayovej, ktorú som ja nezažila, ale dáva mi istotu, že zmysel pre experimentovanie a improvizácie môže môj syn Oliver podediť aj z druhej vetvy rodiny.

Ďalšie články z piatka 4. augusta 2006
Eva Borušovičová: Syndróm Palomy Picasso
Imrich Rešeta ml.: Tichý Američan brehy melie
David Reten: Víkendová akcia s Jackiem Chanom
Martin Bačko: Pilotom ľahko a rýchlo? Nie, práve naopak!