Jedlo, ktoré vás dostane na odvykačku

Je podivné, ako málo po nás na tomto svete zostane, keď zomrieme. Pár hmotných statkov, o ktoré sa naši pozostalí poruvú do krvi, pomník s menom a dvomi dátumami a spomienky. Po niekoľkých rokoch a desaťročiach, keď už statky vezme ďas a spomienky pominú so svojimi hostiteľmi, zostane po nás, ak na nás príbuzní nešetrili, len ten kus poctivého kameňa. Keď niekedy prechádzam okolo cintorína, nakúkam cez plot a čítam si mená. Vždy dúfam, že tam bude aspoň slovo-dve navyše. Povolanie, osud, motto. Som vďačná za každú informáciu. Čo by som dala za to, keby sa na náhrobný kameň dalo kliknúť kurzorom myši a otvoriť si okno s profilom! Konečne by som sa okrem dátumu narodenia dozvedela niečo o danom človeku, že mal rád čardáš, jeho obľúbený podnik sa volal Ťatiar, najradšej jedol halušnicu a makové koláče a najobľúbenejšia kniha bola tá, ktorú jedinú dočítal do konca, Biblia alebo Deti kapitána Granta. Fotografia, akokoľvek nepresná, by bola stále lepším vodidlom k porozumeniu daného človeka ako nič. Úplným luxusom by bolo, keby som mohla poslať dotyčnému správu alebo esemesku, akokoľvek stručnú, len aby dorazila. Profily obyvateľov cintorínov mi vážne chýbajú najmä vtedy, keď som dotyčných naživo nestretla a mám možnosť ich spoznávať len cez čoraz bledšie spomienky ľudí, ktorí ich ešte zažili. Medzi také osoby patrí otec môjho otca, všetci pradedkovia, obidve babičky aj dedkovia môjho muža. Väčšinu chutí, ktoré moje dieťa má, podedil po babičke Karvayovej. Chuť na surový zemiak alebo chrupavky. Nerozhodnutú polievku do seba tlačil o dušu spasenú, hoci iné jedlá s fazuľou odmieta. Má to po nej, alebo ešte z nejakej vetvy predtým? Prišla na to sama, alebo jej surový zemiak dávala ešte jej mama? Moje otázky už zostanú navždy nezodpovedané. Ale toto leto som aspoň odhalila záhadu magického slova báleše, ktoré spomenutá babička pekávala a môjmu svokrovi sa ešte aj dnes pri jeho spomenutí rozžiari tvár, zvlhne zrak a začnú tiecť slinky.

Báleše

Potrebujeme:
Na cesto:
4 hrnčeky hladkej múky
1 hrnček teplého mlieka
štvrť kocky droždia
? prášku do pečiva
1 lyžičku soli
1 lyžicu práškového cukru
1 vajce

Na zabarenie:
1 liter mlieka
1 lyžicu práškového cukru

Na posypanie:
250 g maku
250 g práškového cukru
husaciu alebo bravčovú masť alebo olej

Spravíme si kvások: do trochy teplého mlieka vmiešame lyžicu cukru a droždie. V miske zmiešame múku, prášok do pečiva a soľ, pridáme kvások, zvyšok mlieka a vajce. Vymiesime do hladka, aby cesto pukalo, teda aby sa v ňom tvorili bubliny. Necháme vykysnúť.

Vykysnuté cesto vyvaľkáme na doske na hrúbku prsta a necháme chvíľku odpočinúť. Potom nie veľkým pohárom vykrajujeme kolieska, ktoré v ruke natiahneme do tvaru oválu. Opäť necháme chvíľu odpočinúť.

Báleše sa kedysi opekali na platniach starých sporákov na tuhé palivo. Keďže predpokladám, že sa vám nebude chcieť naložiť várku povykrajovaných a podkysnutých bálešov do auta a fičať niekoľko sto kilometrov k babičke alebo na chalupu, uspokojíme sa aj s opekaním na poriadnej liatinovej, prípadne teflónovej panvici. Opekáme bez tuku, nasucho, z obidvoch strán. Keď už máme báleše opečené, do hrnca nalejeme liter mlieka s polievkovou lyžicou cukru a keď sa zohreje, báleše v ňom postupne v sitku zabaríme (každá várka cca pol minúty). Zabarené báleše vyhadzujeme do misky s namletým makom zmiešaným s rovnakým množstvom cukru. Báleše polievame olejom alebo masťou, prípadne mliekom, v ktorom sa zabárali.

Konzumujeme ihneď a potom zase, keď nám vytrávi natoľko, aby sa do nás zmestil ďalší báleš.

Sama som si od bálešov veľa nesľubovala. Trochu mi prípravou pripomínali opekance, ktoré sme sa raz pokúsili spraviť na Vianoce, keď zomrela starká, mamina babička, ktorá ich dovtedy vždy pripravovala. Niečo také nechutné a tvrdé som dovtedy, ani odvtedy nejedla a viac sme sa už o reinkarnáciu opekancov nepokúšali. O to viac ma prekvapilo, že báleše neboli tvrdé, ale mäkké a šťavnaté, plávajúce v lahodnej makovej mastnote. Keď si bratranec, ktorý sa práve vrátil z Ameriky, naberal druhý tanier bálešov, povzdychol si: „Toto mi chýbalo! Takúto dobrotu som už dávno nejedol! Ani neviem, prečo.“ A potom mu to došlo. Za tanier makových bálešov by vás v Amerike poslali prinajmenšom na odvykačku, ak nie rovno do basy. Raz darmo, my Slováci ani netušíme, ako je nám dobre.

Ďalšie články zo štvrtka 31. augusta 2006
Rado Ondřejíček: Paris
Peter Pišťanek: Kedy žena prestáva byť pannou? 
David Reten: Jesenná sezóna zatiaľ len v podobe seriálov
Imrich Rešeta ml.: Bollywood s H na začiatku