Použi, čo máš!

Kladiete si otázku, čo budete robiť? Mňa to prenasleduje už asi od štrnástich. Sú obdobia, keď otázka vo mne iba drieme, inokedy omína, až nakoniec prejde do bezsenných nocí a keď nakoniec nájdem riešenie, ktoré ma uspokojí, po čase upadnem zase do pochybností. Možno to súvisí aj s tým, že nás v prvom ročníku na filmovej vede náš hlavný pedagóg viedol k tomu, aby sme našli zmysel života a mne sa hľadanie zmyslu už doživotne spojilo s prácou. Takže keď som po hodinách a hodinách rozjímania a zmietania sa v pochybnostiach konečne dospela k tomu, že zmyslom môjho života je písať, najlepšie písať knihy, neviete si predstaviť, ako sa mi uľavilo, že mám životnú dilemu vyriešenú. Napísala som dve knihy a potom som sa stala súčasťou legendárneho časopisu. Bolo to ako sen. Len škoda, že jeho súčasťou sa stala aj nočná mora. Byť zapriahnutá v kolotoči práce v magazíne, čo vychádza denne, je pre takého pohodlného človeka, ako som ja, viac ako ideálne. Pred spaním som síce ešte stále myslela na svoje knihy, len energia a mozgová kapacita písať ich mi nejako nezostávala.

Knihy v mojej hlave sa rozmnožovali a rástli ako cesto na kysnutý koláč. Čo malo byť poviedkou s jednou hlavnou postavou, sa v rekordnom čase dokázalo vyvinúť do poviedkovej knihy alebo románu s najmenej dvanástimi hlavnými, rovnako dôležitými postavami. Ak sa mi dej zdal príliš jednoduchý, rozbíjala som ho na nekontinuálne fragmenty, robila z neho príbehy zasadené do minulosti, aby som si musela naštudovať historické fakty a súvislosti. Či som chcela, alebo nechcela, moje knihy sa stali takými megalomanskými projektmi, že som si musela vymýšľať stále nové a nové, aby som bola vôbec schopná na ne s predspánkovo unaveným mozgom myslieť. O písaní však nemohla byť ani reč.

Keď inZine zrušili, chvíľu som žila vo vzduchoprázdne. Písať nebolo zrazu kam a prečo. Chvíľu som si to vychutnávala a dúfala, že sa mi mozgové kapacity zregenerujú a ja sa konečne budem môcť pustiť do mojich mega kníh. Ale nič také sa nestalo. Pretlak sa zvyšoval a keďže som bola práve doma s malým dieťaťom, potrebovala som nejaký ventil. A tak som začala celou svojou energiou maľovať. Najskôr len tak nenápadne, raz za čas, keď všetci spali, ale čoraz viac táto záľuba vychádzala aj na denné svetlo a stala sa v podstate mojou prácou.

Keď som sa kedysi ešte živila písaním, najmä scenárov, celé noci som túžila po tom, aby som sa mohla živiť rukami. Nemyslela som tým nejakú prácu za pásom, ale manuálnu prácu, ktorá vytvára niečo hmotné, čo sa dá chytiť do ruky a ukázať okoliu: pozri, toto som robila, keď som včera nespala. Keď si pripravujete poznámky na písanie, zhromažďujete materiál a historické fakty, čítate a rozmýšľate, väčšinou nemáte v ruke nič. A keď sa vás blízki spýtajú, prečo ste boli celú noc hore, že teraz vyzeráte ako zdochlina, nemôžete sa oháňať dvomi stránkami poznámok v zošite a jedným motívom v hlave, ktorý sa vám spojil. Je to príliš nehmatateľné a neuspokojujúce.

Keď dnes bdiem, mám konečne niečo v ruke. Splnil sa mi môj sen. Živím sa rukami, niečo za mnou vidno. Chcela by som však písať aj knihy. Ale dnes sa mi písať nedá. Zasekla som sa a neviem s tým pohnúť. Alebo nedozrelo. Čo ja viem? Nedokážem však sedieť so založenými rukami alebo len tak civieť do prázdneho monitora. Maľujem a vytváram veci, pretože to mi teraz ide a myslím, že sa rozvíjam aj tým.

Nedávno som narazila na jednom blogu „mojich“ blogeriek na výzvu use what you have. Jej zmyslom je používať materiál, ktorý máte doma a aspoň počas jedného mesiaca nezhromažďovať nový, ale použiť to, čo už máte. Je to pekná myšlienka a ako som si ju prevaľovala v hlave, uvedomila som si, že je v nej viac pravdy, ako sa na prvý pohľad zdá a že nesúvisí iba s hromadením vecí. Use what you have by mali povinne tetovať každému hneď po narodení zároveň s očkovaním na ramene, čo sa s vekom tak ohavne rozlezie. Aby sme to mali stále na očiach. Pretože potom by sa nestávalo, že človek strávi pol života čakaním na niečo, čo nemá a zatiaľ mu to, čo má, vykĺzne pomedzi prsty. Treba používať a užívať to, čo práve máme, nech je to čokoľvek. Z nedostatku spravme prednosť. Prečo sa trápiť, že nemáte partnera a rodinu? Kým si ho nájdete, robte to, čo sa robí ľahšie, keď ho nemáte. Cestujte, rozvíjajte sa, stretávajte sa s ľuďmi, flirtujte, chľastajte až do rána. Ak nemáte peniaze, užívajte si fakt, že ich nemáte. Nemôže vás nikto o ne okradnúť a rozhodne zažijete mnoho bizarných situácií, do akých sa s peniazmi nedostanete. Nech ste nespokojní s čímkoľvek, kým dospejete k zmene, vychutnajte si stav, v ktorom sa nachádzate. Možno sa už nikdy nezopakuje a až neskôr zistíte, aký bol jedinečný.

Aj ja som si uvedomila, že si musím užívať, čo mám. Môj koníček sa stal mojou prácou a teraz už len musím počkať, kým sa moja práca stane koníčkom. Pretože vtedy sa mi bude dať opäť písať. Aspoň dúfam. Zatiaľ na svet privediem pár ďalších anjelov, mačiek a lámp z hrdzavého šrotu a korálok, pretože na to teraz mám čas, chuť a energiu, a tak si to užívam, ako sa len dá.

Ďalšie články z pondelka 24. júla 2006
Juraj Malíček: Lasery prekliato nízko
Peter Pišťanek: Ako sa z Nasraláha stal Posraláh
Ľuboš Vodička: Jugendstil v štýle Krásnohorského Podhradia