Na úvod si ujasnime, o čom sa nediskutuje: 33-ročný Pharrell Williams definitívne patrí do kategórie producentských osvietencov typu Rick Rubin, Trevor Horn, Daniel Miller či Steve Albini. Čoho sa dotkne, to premení ak nie rovno na zlato, tak aspoň na neurážlivo sa počúvajúci produkt s vlastným, osobitým soundom. Začalo sa to v roku 1999 u Kelis, priživili sa aj Justin Pimprlák, Britney, Beyoncé a celkom čerstvo aj sedlaňa par excellence Mariah Carey, vzájomnú výpomoc ocenili Snoop, Mystikal, Busta, Jay-Z, Nelly (poslední dvaja menovaní hosťujú aj na recenzovanom albume) a ďalší.
Je Pharrell silný aj ako autor a interpret? Ako interpret, spevák a rapper pozná svoje limity a otvorene o nich hovorí. Pri speve falzetom nemá na Princa, svoj veľký vzor, šancu, ale piesne si píše rafinovane tak, aby síce neoslňoval, no s istotou obstál. Ako autor je oveľa suverénnejší, vlastne sa pridŕža dvoch-troch minimalistických, no veľmi funkčných schém, ktoré mierne harmonicky a zvukovo variuje. Čo si budeme nahovárať: čerpá z motown-soundu, no akoby mal aj čosi z britského elektronického northern-soulu, podivne dekadentnej novej vlny 80. rokov (spomenie si niekto na Soft Cell, Cabaret Voltaire či Adama Anta?).
Pharrell opäť odzbrojujúco priznáva farbu a v I Like You, najlepšom, a pritom trošku nepochopiteľne utajenom tracku albumu (ozve sa pár sekúnd po Young Girl s rovnakým indexom) vzdáva hold Steviemu Wonderovi nielen remeselne vydareným, ale aj vtipným sólom pre melodicu (klávesovú ústnu harmoniku). V tých niekoľkých sekundách wonderovského trademarku nám Pharrell premietne všetky letmé dotyky génia v sólach pre Chaka Khan, Minnie Riperton, Herbieho Hancocka, Quincyho Jonesa, Eurythmics či Prefab Sprout. Všade sem odkazuje In My Mind, toto všetko má Pharrell dokonale zmáknuté a vie presne, čo pridať a čo ubrať, aby nový Pharrell evokoval to najlepšie z minulosti, a pritom ostal „novým Pharrellom“.
Ako autor textov sa Pharrell drží v bezpečnej blízkosti bazénov so sporo odetými dievkami a vychytených značiek (Number One s Kanyeom Westom, v ktorej si obaja protagonisti hovoria Skateboard P a Louis Vuitton Don, fantastická Can I Have It Like That s Gwen Stefani, pripomínajúca asi najviac toho času spiaci funk-alt-rockový projekt Pharrella a jeho kolegu z The Neptunes, Chada Huga N*E*R*D...) a len sem-tam si, zrejme s nejakým hriechom za ušami, odbehne k Pánu Bohu po odpustenie (Our Father).
Pharrell je OK.
Ďalšie články zo štvrtka 24. augusta 2006
Soňa B. Karvayová: Ale prečo?
Ľuba Lacinová: Život s ručením obmedzeným
Imrich Rešeta ml.: Legendárny Todd McFarlane už týra aj nás
Daniel Baláž viac od autora »
Vaše reakcie [6]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Miki a iní satani na jednom letisku