Život s ručením obmedzeným

Vznikol nový technický vynález. Američania sa okamžite nadchli: „Skvelé, na tom zarobíme kopu peňazí!“ Japonci sa zamysleli: „Je to dobré, ale nedalo by sa to ešte miniaturizovať?“ A Nemci sa zľakli: „Ježišmaria, veď nás to všetkých pozabíja, ako to, že to ešte nikto nezakázal?“

Kto z nás by nechcel žiť pokojne a bezpečne. Aj tí, ktorí vyhľadávajú riziko, podvedome dúfajú, že im to vyjde, že dostanú svoju dávku adrenalínu a neskončia na invalidnom vozíku. Slovo riziko je odvodené zo staršieho talianskeho slova „risicare“, ktoré znamenalo „navigovať okolo útesov“ – niečo, čo je síce potenciálne nebezpečné, ale zručnosť a skúsenosť nám zaručí pozitívny výsledok. Potrebujeme odvahu začať, postupne získame skúsenosti, zručnosti a navigácia sa stáva bezpečnou. Cez riziko do pokojného prístavu! Len nabrať počiatočnú odvahu. Zdá sa, že rozvoj ľudského poznania a technických zručností robí náš život bezpečnejším. Ale rastie aj naša túžba po istote a naša snaha vyhýbať sa rizikám. Nás vraj odvykol predošlý, komunistami riadený režim spoliehať sa na seba samých. Ale situácia je podobná aj v štátoch, ktoré boli v uplynulých desaťročiach slobodné a demokratické.

Na aute je najnebezpečnejší vodič
Technicky vyspelé spoločnosti dosiahli slušné úspechy pri znižovaní rizík, plynúcich z chorôb i náhodných nešťastí. Súčasne vyvinuli prostriedky, ktoré nám najrôznejšie choroby i náhodné nešťastia môžu navodiť. Ten istý pokrok nám prináša šancu žiť lepšie – i šancu život sebe či druhým pokaziť. Napríklad automobil. Na jednej strane prináša pohodlie, časovú a priestorovú flexibilitu, pocit slobody. Na druhej strane prináša množstvo nevinných i vinných invalidov a mŕtvych. Ako by vyzeral najbezpečnejší automobil podľa ekonóma z USA Armena Alchiana? Jeho automobil by nemal opierku hlavy, nemal by bezpečnostné pásy ani airbagy, nemal by ABS. Mal by čepeľ noža pripevnenú na volante tak, aby mierila na srdce vodiča. Ak by auto išlo rýchlejšie ako 30 km/h, pri prudkej zmene rýchlosti by nôž prebodol vodičovi srdce a ten by zomrel. Model je hypotetický – nikto by dobrovoľne do neho nesadol. Ale ilustruje jednu našu vlastnosť: riskujeme radi vtedy, ak si myslíme, že nám sa nemôže nič stať. Povedané jazykom vedy: pravdepodobnosť negatívnych dôsledkov náhodnej udalosti (napr. náhodného prudkého zabrzdenia) je veľmi malá.

Ak pripustíme, že negatívne dôsledky môžu padnúť na našu hlavu, chceme sa brániť alebo byť bránení. Technický pokrok nám umožňuje nechať padnúť dôsledky našich vlastných činností na hlavy susedov. Ak postavíme dostatočne vysoký komín, popol a sadze z neho padnú do susedovho dvora. Keď v roku 1984 unikol metyl isocyanát z továrne Union Carbide v indickom Bhópále, neublížil vedeniu firmy v USA, ale miestnym zamestnancom a obyvateľom. Z havárie v Černobyle o dva roky neskôr sme aj my dostali svoj diel. Neútočíme len my sami na seba – príroda nezaostáva. Tsunami a zemetrasenia v Ázii, hurikány na americkom kontinente. A my chceme svoje bezpečie, chceme vedieť, čo a kedy príde, chceme vedieť, čo treba urobiť, chceme, aby niekto niečo urobil a ochránil nás. Pred prírodou i pred nami samými. Pri ochrane pred veľkými prírodnými katastrofami sa ukazujú výhody pokroku technického i politického. Vyspelé demokratické štáty svojich občanov varujú skôr, pomôžu rýchlejšie a účinnejšie. Súčasne vychovávajú ľudí, ktorí sa rizikám radi vyhýbajú.

Bojíte sa leteckej nehody? Nelietajte!
Americkí sociológovia rozdelili stratégie obchádzania rizík do štyroch skupín. NOPE (not on planet earth – nie na planéte Zem) sú ľudia, ktorí sa chcú vyhnúť akémukoľvek riziku. Pripomínajú Nemcov z úvodnej anekdoty. Neradi prijímajú čokoľvek nové, sú podozrievaví, pozorne sledujú každú negatívnu správičku. Pre nich sú určené senzačné správy pre bulvárne médiá. Ich extrémny názor je v menšine, ale ľahko nachádza podporu v skupine NIMBY (not in my backyard – nie v mojej záhradke). Tých tvorí spravidla vyššia stredná trieda. Majú vcelku radi technický pokrok a profitujú z neho, ale chcú mať svoje okolie úhľadné a čisté, elektrárne a diaľnice potrebujú, ale chcú ich v susednom okrese či v susednom štáte. Stratégia NIMBLEov (not in my bottom line – nie v mojej záujmovej sfére) je najegoistickejšia. Títo ľudia radi riskujú, ale riskujú v mene iných, sami pri tom zostávajú v bezpečí. Ako americkí šéfovia Union Carbide. No a všetko to riadia ľudia typu NIMTO (not in my term of office – nie kým som vo funkcii ja). Ľudia z tretej skupiny nás presviedčajú o hlúposti tých, čo sa boja, a o výhodnosti toho, ak ponúkané riziká akceptujeme. Najmä ak by z toho mali prospech oni. Podporujú ich v tom tí, ktorí nepatria medzi riziko obchádzajúcich – podstupujú ho ochotne.

Americká kategorizácia vníma ľudí, ktorí sa chcú vyhnúť rizikám, negatívne. Ale všetky riziká nemusíme prijímať. Môžeme si vybrať vlastnú stratégiu a zvoliť si, aké riziká podstúpiť nechceme. Vyhnúť sa za každú cenu riziku smrti pri leteckej nehode je jednoduché – nájsť si životný štýl, pri ktorom nikdy nenastúpim do lietadla, nie je nemožné. Vyhnúť sa automobilovej nehode je hra s otvoreným koncom, ak sa neodsťahujeme do Benátok a po zvyšok života ostrov neopustíme. To by boli riziká osobné. Oveľa viac ich prináša život v spoločnosti. Ak sa im chceme brániť, musíme sa dohodnúť, čo je pre nás rizikom, ktoré stojí za úvahu a za akciu.

Aké topánky nosia zástancovia geneticky modifikovaných plodín?
Vezmime si napríklad kauzu geneticky modifikovaných plodín. Je to kauza, ktorú si vymysleli ľudia sami na seba, príroda by si ju nikdy nedokázala vymyslieť. Geneticky modifikované plodiny vznikajú takým medzidruhovým prenosom génov, aký by spontánne nevznikol ani po veľmi dlhom čase. Je to kauza celosvetová, geneticky modifikované plodiny už dorazili na všetky kontinenty. Nie všade sú vítané – Európa je väčšinovo proti nim. Zdá sa však, že Tí Najvyšší im predsa len pomôžu na náš trh a na naše polia. Ich odporcovia sa boja najmä o ekosystém – o čosi, čo pokrýva našu planétu a ťažko sa opisuje pár jasnými slovami. Zástancovia GM plodín buď riziko nevidia, alebo ho ochotne prijímajú. Akí sú ľudia, ktorí obavy o ekosystém berú ako zbytočné? Bolo by zaujímavé nazrieť do ich botníkov. Stavím sa, že by sme tam našli veľa elegantných poltopánok, ale sotva jediný pár poctivo obnosených topánok do terénu. Tenisky možno. Tie sa dajú použiť v krytých halách. A v šatníkoch by asi chýbali obnosené teplé spodky. Ľudia, ktorí sa presúvajú z jednej podzemnej garáže do druhej, ich nepotrebujú. Nevnímajú striedanie počasí a ročných období. S nimi sa ťažko porozprávate o tom, prečo potrebujete ku šťastiu prírodu a prečo nechcete riskovať zničenie ekosystému.

Nedávno sme riešili riziko nákazy vtáčou chrípkou, vírusom SARS a predtým aféru s chorobou šialených kráv. Boli sme svedkami rozsiahlych a nákladných opatrení a napokon sa nič nestalo. Pre niektorých je to dôkazom zbytočnej paniky. Lenže čo by sa stalo bez nej, bez všetkých bezpečnostných opatrení? Možno naozaj nič, a možno by sa skutočne naplnili čierne scenáre opisované varujúcimi. V tom je ich nenahraditeľná funkcia: nasadia nám do hlavy chrobáka „čo ak predsa...“ a tým zmenia naše správanie. My sme potom opatrnejší, pozornejší, prístupnejší prijatiu rôznych nepríjemností. Niekde je hranica, niektoré obavy sú už prehnané, niektorá odvaha je už bezhlavosťou. Lenže na to, aby sme tie hranice dokázali stanoviť, ľudské vedomosti dnes nestačia a neviem, či niekedy stačiť budú.

Ďalšie články zo štvrtka 24. augusta 2006
Soňa B. Karvayová: Ale prečo?
Daniel Balá

Ľuba Lacinová  viac od autora »
Vaše reakcie [6]