Kapitola deviata - Domáce porno alebo Kam až doletí porcelánový tanier

Narodeninové oslavy a Štedrý večer sú v našej rodine vždy veľmi excitované, a teda napiču. To, čo sa v popoludňajších hodinách rozbieha ako radostné stretnutie rodinného typu, sa končí už v podvečer aspoň jednou hysterickou scénkou, v rámci ktorej sa riešia vzájomné krivdy spred tridsiatich rokov. Väčšinou moje.

Moja dcéra Lele oslavovala desiate narodeniny. Aby som to mala čím skôr z krku, rozhodla som sa spojiť nepríjemné s neužitočným a načasovala som na matkinej chalupe slávnostný rodinný obed a hneď po ňom detské popoludnie plné radostnej zábavy a hier. Na programe bol skok vo vreci, kolky, pingpong, vybika a kúpanie v bazéne. Komplet nadupané dve hodiny. Po skúsenostiach z predošlých rokov som pochopila, že ak malých hostí nezamestnám každú sekundu, hrozí kompletná devastácia pozemku.

Na stromoch viseli papierové girlandy a na vyšívanom obruse po omame trónila okrúhla sklenená misa s nealko bowle. Naozaj som sa snažila, takže vo všetkých jednohubkách a koláčikoch boli napichané nevkusné detské dekorácie. V špajzi sa chladili dve poschodové torty. Moje dieťa si celý život myslí, že na narodeniny sa sfúkavajú sviečky z dvoch tort. Je to taká naša malá rodinná tradícia. Keď totiž Lele oslavovala prvé narodeniny, moja matka sa s exsvokrou nevedeli dohodnúť, ktorá torta je krajšia, lepšia a hlavne dôležitejšia, a tak je Lele na každej narodeninovej fotke s dvoma tortami a s dvoma babkami a sfúkava jak blázen. No a dnes mala do sérky pribudnúť ďalšia takáto fotka.

Ešte som ani nedoumývala riady po obžeráckom rodinnom obede so štyrmi chodmi, keď sa od telky začala ozývať moja hyperaktívna matka. „Tak bude tá káva? A poď už, čakáme len na teba.“ Diskusná politická relácia sa práve skončila a ona nevedela, čo s nahromadeným adrenalínom.

„Nechám tu jediný neumytý tanier a ty ma defenestruješ,“ zakričala som jej späť.

Na programe bola kávička, koláčik a videonahrávkový maratón na tému, ako sa Lele narodila, ako rástla a ako napokon dovŕšila desiaty rôčik. Stoštyriročná prababička Manga sa znova pošťala, takže len čo ju mama prebalila a usadila znova k telke, opäť zvýšeným hlasom zahlásila: „Tak bude to? Ja sa na to môžem aj vykašlať. Mám aj inú robotu, než čučať do videa...“

„Lebo ja nie!“ Práskla som handru do drezu a postavila som na šporák koťogo, opakujúc si v duchu mantru „dnes ma nenasereš, dnes ma nenasereš“.

„Dodo, pusti tam hociktorú. Nebudeme na ňu čakať... sa s tým riadom šuchce,“ počula som z obývačky.

Pripadala som si ako prestarnutá Popoluška a v krku som zasa cítila krivdahrču ako päťročná.

Môj vyadoptovaný otec Dodo rukou zalovil v škatuli s videokazetami a vytiahol prvú, ktorá mu prišla pod ruku. Vložil ju do videorekordéra a cez reproduktory televízora sa ozval úlisný hlas môjho bývalého manžela „Ježiš, Eli, ty to robíš tak dobre“ a nejaké moje neukojiteľné vzdychy.

Dodo duchaprítomne vypol video, ale nie zas dosť rýchlo na to, aby babička Manga so zeleným zákalom na obidvoch očiach nestihla do hrobového ticha poznamenať: „No ale ja skutočne neviem, prečo sa tá naša Elinka rozvádzala, keď tak pekne im to išlo...“

Exsvokra sa trápne zasmiala zvonivým hlaholivým smiechom, lebo ju doma naučili, že keď nevie, čo má povedať, má sa zasmiať. A Lele povedala: „Čo sa smeješ, Helibabka? Si ešte nevidela, ako sa tatinko s maminkou sexujú?“

„Lebo ty áno,“ pomyslela som si, ale pre istotu som držala hubu a tanier, a tvárila som sa, že splývam s kuchynskou linkou, teda de facto tam vôbec nie som.

Babička Manga sa nad odfajčujúcou poznámkou svojej prapravnučky srdečne rozosmiala a matka povedala: „Manga, nesmejte sa, kto vás bude furt prebaľovať.“ A bolo po zábave.

Neboli ešte ani štyri, keď pri bráničke začali vyzváňať tri rómske dievčatká zo susedstva. Boli to dcéry našej upratovačky Valiky, ktorá sa nám už jedenásť rokov stará o chalupu. Upratuje, polieva, kosí a robí všetko, čo treba. Výplata od mojej matky zabezpečuje jej rodine tretinu mesačného príjmu, kompletný odevný servis, o zvyškoch pre hydinu a vypasenú sviňu nehovoriac.

Baby priniesli skromný darček a dobrú náladu. Lele a ja sme sa potešili, že ich znova vidíme, poneváč sú drzé jak opice a divoké jak cigánky. Prišli ešte štyri chalupárske deti. Odovzdali dary, spásli nejaké čipsy a chrumky v poradí od najväčších humáčov až k tým menej závadným. Keď prišli na rad torty, moja matka a exsvokra sa zodvihli od videa a obradne niesli k stolu dve torty s horiacimi sviečkami.

„Teta, a prečo ona má dve torty? My mávame len jednu!“ opýtala sa sedemročná Veronika a spýtavo do mňa oprela svoje nevinné oči čornyje.

„No, lebo u nás v rodine je to taká tradícia,“ predbehla ma s vysvetľovaním moja matka. „A ty už foť, nech to s Helenkou môžeme ísť dokukať,“ a vykúzlila ten najčarovnejší erilexový úsmev, akého bola schopná.

„Dnes ma nenasereš, dnes ma nenasereš,“ opakovala som si z posledných síl svoju mantru.

Na stole zostali papierové tanieriky s figúrkami od desného Disního s rozbabranými zvyškami tort a deti sa s krikom vyrojili do bazéna. Vo vrecku šortiek sa mi rozvibroval mobil.

„Čaf, Eli. Ako sa máš? To čo je tam za rev? Žerete tam malé deti?“ Taríkov hlas znel povzbudivo, ale mne v krčnej jamke bleskovo vystúpili kropaje potu.

„No určite. Malé deti žerú nás. Lele oslavuje narodky, tak sa plieskajú v tom našom smiešnom bazéne. Neveril by si, koľko sa ich tam zmestí.“

Kvapka potu si razila cestu medzi mojimi štvorkami. Chcela som tento rozhovor ukončiť čo najskôr, a tak som mlčala. Spomenula som si na Jonáša, na to, ako nikdy neklame a aj na to, že ja to asi nedokážem.

„Eli? Si okey?“ Tarík niečo zavetril a prerušil ticho.

„Vieš čo, nehnevaj sa, nestíham. Musím na nich dávať pozor. A kedy sa vlastne vraciaš? Musíme sa porozprávať.“

„To znie hrozivo. Vo štvrtok večer som späť. Tak... sa teda maj,“ povedal Tarík a zložil.

Ticho, ktoré po ňom v telefóne zostalo, sa mi vôbec nepáčilo. Začínala som mať intenzívny pocit, že ak teraz niekoho potrebujem, tak je to presne on. Chcela som mu to o Jonášovi povedať, ale zároveň som vôbec nechcela, aby to bol náš koniec.

„Eli, môžeš na chvíľku?“ zakričala z chalupy moja matka tónom, akým sa zvolávajú zajatci na buzerplac.

„Ja, Frau Kommandant. Ale nech ide niekto k deťom.“

Dodo sa vyšuchtal z tieňa chalupy: „Ja dám pozor.“

Matka sedela za stolom v kuchyni a dlhými umelými nechtami netrpezlivo bubnovala o jeho drevenú dosku.

„Ty, Eli, nechcem, aby si sa nahnevala, lebo ty sa vždy nahneváš, keď ti JA niečo poviem.“

Takto sa to začína vždy, keď prituhuje. Vždy, keď vie, že povie niečo, čím ma vytočí do bezvedomia.

„No? Počúvam, pani matka,“ povedala som ironicky, ale stále v strehu a nakladala som si na tanier tortu z jej dielne.

„Povedz tým Valikiným dcéram, nech vylezú z toho bazéna. Dodo sa tam zasa nebude chcieť celé leto kúpať a keď dorazí z Elej tvoja sestra a dozvi

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [23]