Už bolo a možno ešte bude lepšie

Ak Hex svoj najnovší album nazvali Nikdy nebolo lepšie a ešte to aj spievajú v úvodnej piesni, môžu tým myslieť všeličo. Svoj osobný život, toho času až vyslovene rodinného typu s fotrovskými bruškami ako bonusom, stav trhu s nehnuteľnosťami na strednom Slovensku, svetovú politickú situáciu a tak ďalej, ale určite nie svoju hudbu. Tá totiž bola kedysi bez debaty oveľa lepšia, čo však, samozrejme, nie je dôvod, aby kapela prestala hrať a vydávať. Ľudia na nich chodia, albumy sa evidentne predávajú a aj to meno Hex stále znamená o niečo viac ako napríklad No Name, i keď rozdiel už začína byť nebezpečne nevýrazný.

Problém Hexu je, že zatiaľ čo ako ľudia príjemne zostarli bez väčších problémov, ako kapele im to starnutie vôbec nejde. Vezmite si napríklad Le Payaco. Od začiatku až po minuloročný skvelý album Všetko sa dá zjesť prešli od sympatických mladíckych nerozvážností, cez experimenty, až k veľmi nápaditému popu s vlastnou výraznou tvárou. Ich nové pesničky sú na roky vzdialené tým na začiatku a keďže okrem kapely časom dospelo aj verné publikum, situácia je v najlepšom poriadku. Hex prešli úvodnou dravosťou, aj experimentmi, dokonca pridali vynikajúci, bez zábran popový album Ultrapop, ale potom sa stroj zasekol. Na jednej strane ľudia, čo už chápu, že koncertovať sa patrí triezvy a že je fajn mať vlastnú rodinu a svoj pokoj, na strane druhej hudba, ktorej chýba energia, pretože kto by ju tam nalial, a texty, ktorým chýba akákoľvek autenticita, takže nefunkčné rýmy, kedysi také rozkošné, zrazu bijú do uší.

Namiesto Hexu dospievajúceho spoločne so svojimi fanúšikmi je Hex snažiaci sa zamrznúť kdesi v období dávnej dvadsať päťky svojich členov. To je syndróm všetkých albumov v období po Ultrapope a Nikdy nebolo lepšie sa mu nevymyká. Napriek tomu je to najlepší z albumov tohto obdobia, niečo ako prvé výraznejšie zvlnenie na horskej dráhe inak smerujúcej konštantne nadol.

Nikdy nebolo lepšie má konečne momenty dozretej kapely, ktorá nebojuje proti vlastnému veku a naturelu. Popri pesničkách v duchu „aj tak sme stále mladí a presne tak žijeme“ sú tu veci ako singlová Život, Všetko príde s hosťujúcim producentom Tomášom Slobodom a najmä Cesta z mesta. Snaha o mladícku dravosť konečne ustúpila samotnej hudbe, aká môže v ideálnom prípade vychádzať od talentovaných ľudí po tridsiatke. Zvlášť Cesta z mesta je jednou z najlepších pesničiek, akú kedy Hex nahrali, a to je veru príjemné prekvapenie, aké som od Dudákovcov hádam už ani nečakal.

Zvyšok albumu je typický Hex, presne taký, aký sme mali mnohí radi napríklad na tom Ultrapope, len s problémom, že sa tomu nedá veriť. Sympatické je, že v niektorých pesničkách počuť zvuk aj modernejší ako len z polovice 90. rokov, ale nemôžu to vyvážiť Fefeho texty, ktoré sú dlhodobo najslabším miestom celej skupiny.

Mať album za lepší ako tie ostatné len vďaka trom pesničkám môže znieť čudne, ale pre mňa to znamená, že Hex možno vybojujú svoj vnútorný umelecký rozpor kdesi v pozadí a nakoniec z nich zasa bude výborná kapela. Namiesto Nikdy nebolo lepšie by som ho skôr nazval Niekedy možno ešte bude lepšie.

Hex – Nikdy nebolo lepšie (Universal, 2006).

Ďalšie články z utorka 8. augusta 2006
Juraj Malíček: Optimizmus – to jediné, čo máme
Eli Elias: Kapitola deviata – Domáce porno alebo Kam až doletí porcelánový tanier
Elena Akácsová: Starý muž v mladej žene