Optimizmus - to jediné, čo máme

Už začiatok je absurdný: dvaja ľudia opačného pohlavia si vymenia telesné tekutiny a vyrobia tretieho. Ktosi, kto bol len možnosťou, stal sa skutočnosťou na základe rozhodnutia kohosi celkom iného. Netuším, prečo úplne čerství novorodenci revú. Osobne som presvedčený, že ich reakcia presne charakterizuje miesto, na ktorom sa ocitli. Čaká ich niekoľko desiatok rokov utrpenia a bolesti, nebudú sa predsa smiať. Zhruba v okamihu, keď si začnú uvedomovať samých seba, stratia nad svojím životom akúkoľvek kontrolu. Zákazy a obmedzenia – nazvime ich výchovou – v nich potlačia všetko, čo im je vlastné. Prirodzenú krutosť, sebectvo, vylučovanie, keď treba, spontánnosť, vŕtanie sa v nose, škrabanie v rozkroku. Od počiatku sú závislí od niekoho iného a navždy to tak zostane. Naučia sa teda láske, nech sa závislosť aspoň volá šľachetnejšie. Budú sa s ňou stretať do konca a bude zdrojom ako radosti, tak ďalšieho utrpenia. Nikdy neboli len sami za seba, sú teda odkázaní na to, aby žili v spoločnosti.

Najčastejšie sa budú stretať so lžou, klamstvom a pretvárkou. Navždy budú dvaja, jeden vo vnútri, druhý vonku. Od začiatku bude ich jedinou prioritou zbaviť sa utrpenia. Budú teda počúvať reči o vlastnej výnimočnosti, dôležitosti, talente a naučia sa im veriť, hoci kdesi vo vnútri vedia, ako je to naozaj. Sú bezvýznamní, nahraditeľní, zbytoční, jeden ako všetci a hoci by sa s týmto postojom ich utrpenie skončilo omnoho skôr, podľahnú ilúzii, že nebytie, smrť a koniec sú ešte horšie ako bytie, život, začiatok. Len hlupák odsúdi samovraha, lebo každý človek pozná jeho muky.

Ich pobyt tu sa im v istých momentoch bude zdať dokonca šťastný, uveria klamstvám, lebo nič iné ich nečaká a sami sebe neveria. Presvedčenie, že nemajú moc skutočne čosi ovplyvniť, je s nimi od začiatku, už sa narodili bez vlastného pričinenia, a tak budú žiť, aj tak zomrú, nech robia čokoľvek proti. Väčšinu času tu strávia naháňaním sa za čímsi zdanlivo potrebným, ale všetko je to len spôsob, ako vyplniť čas medzi narodením a smrťou. Len na samom konci, keď ich jedinou perspektívou už bude jama, truhla a tak dva kubíky zeme, niektorí z nich pochopia, že smrť je vyslobodenie a umrú ľahko. Tí ostatní umierajú ťažko. Najhoršie je, že už neumierajú len sami sebe. Ak boli hlúpi a na chvíľku uverili životu, pravdepodobne majú komu umrieť a ak žili akože správne, spôsobia tým, čo po nich zostanú, ešte väčšiu bolesť. Nevypovedateľnú, nepredstaviteľnú, takú, čo treba zažiť. A zažili ju všetci, lebo každému ktosi umrel.

Celý čas ich poháňa sebecká viera človeka, že utrpenie má zmysel, sebecká viera matky, že práve jej dieťa ju prežije, sebecká viera syna, že otec žil dobrý život a smrť už ho nebolí.

Medzi životom a smrťou majú dosť času, tak vymyslia kratochvíle a budú hľadať zmysel v nich. Náboženstvo, politiku, šport, seriály a tak ďalej. O väčšine spolutrpiacich si budú myslieť len to najhoršie, ale nedajú to na sebe znať. Naopak, budú družní, budú si rozprávať vtipy a chodiť spolu do parku alebo na pivo. Pri troche šťastia si dva-trikrát medzi narodením a smrťou naozaj úprimne pomyslia, že pre toto stojí za to žiť. Väčšina si skrátka zvykne, všetci sú bezcenní, ale s niektorými sa vychádza ľahšie.

Najvýraznejšie sa im do pamäti zapíšu momenty číreho existenčného utrpenia, ktoré odhalia život v celej jeho zvrátenej podstate. Momenty, keď syn matke do očí vykričí, že všetko je jej vina, on sa na svet nepýtal, momenty, keď ona jemu povie, že ho nikdy nemilovala, ale myslela si, že si zvykne, momenty, keď krásne nové autíčko na diaľkové ovládanie pokazí kamarát, lebo on také nemá.

Nech uvažujem o našej existencii, ako chcem, vychádza mi z toho, že všetci sme vlastne optimisti. Musíme byť, inak by sme tu už dávno neboli.

Ďalšie články z utorka 8. augusta 2006
Eli Elias: Kapitola deviata – Domáce porno alebo Kam až doletí porcelánový tanier
Elena Akácsová: Starý muž v mladej žene
Rado Ondřejíček: Už bolo a možno ešte bude lepšie