Friedman Country

Milton Friedman, ktorý sa narodil v New Yorku židovským emigrantom z Podkarpatskej Rusi, je svetoznámym reprezentantom monetarizmu a nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu. Hoci v pondelok oslávil 94 rokov, stále mu to myslí a odhodlane komentuje medzinárodnú i domácu finančnú situáciu.
Friedman nebol taký principiálny ako Mises (s ktorým bol v nekompromisnom metodologickom spore), ani anarchokapitalista ako Hoppe alebo Rothbard. Keďže väčšinu svojho vedeckého života prežil v Amerike ovplyvnenej Veľkou hospodárskou krízou, Rooseveltovým Novým údelom, keynesiánstvom a svetovou vojnou, jeho inovatívne návrhy vždy sledovali praktický cieľ – poskytnúť ľuďom viac slobody v rámci existujúcej zmiešanej ekonomiky, charakterizovanej silnými štátnymi zásahmi.

Ak sa človek pozrie na reformy bývalej Dzurindovej vlády, zistí, že sa tu vlastne v posledných rokoch uvádzali do života práve Friedmanove vlajkové témy. Vplyv tohto muža na vývoj Slovenska v posledných rokoch zatiaľ nebol plne docenený. Avšak k narodeninám si zaslúži aspoň malú zmienku. Keď s ním totiž v roku 1990 robili rozhovor na tému perspektív postkomunistických krajín, s odstupom času možno konštatovať, že sa ani veľmi nemýlil.

Monetarizmus
Milton Friedman ešte v 50. a 60. rokoch vyzval dominujúcu doktrínu J. M. Keynesa, podľa ktorej sú hospodárske krízy spôsobené nestabilnými trhmi. Infláciu, ktorá sa dovtedy vnímala viac-menej ako cenový fenomén (nárast cien), označil Friedman za monetárny jav spôsobený rýchlejším nárastom množstva peňazí, než je produkcia hodnôt v hospodárstve. Inflácia je teda jav, ktorému môže centrálna banka zabrániť prísnou kontrolou peňažnej zásoby. V roku 1963 dokázal na základe veľkého množstva empirického materiálu, že Veľká hospodárska kríza 30. rokov nebola dôsledkom zlyhania trhu, ale dôsledkom zlyhania Federálneho rezervného systému, keď centrálna banka zredukovala peňažnú zásobu o tretinu v situácii, keď by bolo adekvátne jej zvýšenie.
Od konca 70. rokov sa Friedmanov monetarizmus postupne presadzuje v centrálnom bankovníctve ako metóda, ktorá vo svete zabezpečuje relatívne nízku infláciu a súčasne nízku nezamestnanosť, čo boli dve veci, ktoré pôvodne podľa keynesiáncov nemohli nastať naraz (tzv. Phillipsova krivka). Pre objektivitu však treba dodať, že v tejto otázke existuje spor medzi rakúskou školou ekonómie, ktorá je zástancom zlatého štandardu (poprípade komoditného v systéme navzájom si konkurujúcich súkromných mien) a chicagskou školou, ktorá je zástancom monetarizmu.
Spor napokon rozhodli politici a Thatcherovej i Reaganova administratíva sa priklonili k monetarizmu a politicky nezávislej centrálnej banke ako ceste ľahšieho odporu. A s nimi postupne celý svet.

Vzdelávacie poukazy a profesionálna armáda
Ďalšou Friedmanovou agendou boli školské kupóny, keď by školy dostávali peniaze viazané na žiaka. Medzi školami (verejnými, cirkevnými i súkromnými) by tak bola simulovaná konkurencia pri snahe získať si žiakov. Zmena financovania základného a stredného školstva, spočívajúca v zavedení vzdelávacích poukazov za ministra Fronca, bola postavená práve na princípe Friedmanovho návrhu.
Veľkú zásluhu na popularizácii tejto agendy u nás mala aj Hayekova nadácia a nedávno zosnulý bývalý štátny tajomník ministerstva školstva a neskorší minister kultúry, František Tóth.

Zaujímavosťou je, že Milton Friedman sa ako spolupracovník Nixonovej administratívy podieľal aj na profesionalizácii amerických ozbrojených síl v januári 1973. Zrušenie základnej vojenskej služby bolo pritom veľmi pragmatickým rozhodnutím a v tieni končiacej sa vietnamskej vojny aj politicky populárnym.  

Rovná daň a odvodový bonus
Podľa vzoru populárnej Hayekovej knihy Cesta do nevoľníctva (1944) napísal Friedman knihy pre širokú verejnosť: Kapitalizmus a sloboda (1962) a Sloboda voľby (1980 – publikácia je v češtine prístupná kompletne na stránke Liberálního institutu). Práve v nich obhajuje myšlienku rovnej dane z príjmu a tvrdí, že by pri zrušení všetkých výnimiek pokojne mohla byť pre Spojené štáty na úrovni 16 %.
Pred štyrmi rokmi urobilo u nás z rovnej dane politickú tému KDH. Po voľbách v roku 2002 sa Ivan Mikloš rozhodol (veľmi nesmelo a zo začiatku neochotne) podrobiť možnosť jej zavedenia skúmaniu. Ako konkrétny základ pre daňovú reformu poslúžila ministerstvu financií diplomová práca Richarda Sulíka.
Ten je teraz späť a pokúša sa presadiť na Slovensku ďalší revolučný Friedmanov koncept: tzv. Negative Income Tax (negatívna daň z príjmu). Friedman ju rozvinul podľa návrhu Juliet Rhys-Williamsovej z roku 1940. Ide o univerzálnu sociálnu dávku, ktorá klesá so zvyšujúcim sa príjmom. Richard Sulík sa už niekoľko rokov zaoberá finančným vzťahom medzi štátom a občanom. Súčasný sociálny systém je podľa neho neprehľadný, nekoncepčný a kontraproduktívny k tomu, čo sa snaží dosiahnuť.

Na Slovensku túto oblasť upravuje 19 zákonov, ktoré majú vyše 350-tisíc slov (tendencia stúpajúca) a obsahujú sedemdesiat sociálnych dávok, z ktorých časť sa týka doslova len niekoľkých občanov. K tomu treba pripočítať negatívny demografický trend a marginálne zdanenie práce, ktoré demotivuje nezamestnaných, aby si zvyšovali kvalifikáciu a hľadali lepšie zamestnanie.
Sulík aplikuje Friedmanovu teóriu, ktorá doposiaľ nebola nikde plne odskúšaná, na slovenské reálie, dôkladne celú vec prepočítal a zdá sa, že by mohlo ísť o odvážny spôsob, ako jednou ranou koncepčne vyriešiť najakútnejšie súčasné problémy slovenskej ekonomiky: odvody, sociálny systém a nezamestnanosť. Kniha, ktorá nedávno vyšla už v druhom, doplnenom vydaní, sa dá kompletne stiahnuť na Sulíkovej webstránke. Po odbornej stránke potvrdili výsledky Sulíkovej práce aj ďalšie ekonomické think-tanky a podporuje ho Republiková únia zamestnávateľov. Chýba mu už len jedno – politická vôľa na presadenie.

Koncept odvodového bonusu má pred sebou zrejme ešte dlhú cestu k realizácii. Nástup súčasnej garnitúry nie je pre radikálnu sociálnu reformu práve ideálnym prostredím. Snáď sa však odvodový bonus podarí presadiť aspoň do Friedmanovej stovky. Slovensko slobodné a prosperujúce by sa tak stalo živým pomníkom veľkého amerického ekonóma.     

Ďalšie články zo stredy 2. augusta 2006
Rado Ondřejíček: Štátna podpora závisti
Peter Pišťanek: Kto to nezažil, tomu opis nič nepovie
Imrich Rešeta ml.: Riešenie kariérnych problémov, s. r. o.