Euro nie je žiadne terno

V súvislosti s oslabovaním koruny sa finančné trhy i väčšina analytikov obáva, či konanie súčasnej slovenskej vlády nepovedie k oneskorenému prijatiu eura. Veľmi vecné argumenty o súčasnom vývoji na finančných trhoch poskytuje v rozsiahlom rozhovore pre denník SME Vladimír Tvaroška. I keď Tvaroška je, podobne ako jeho dlhoročný šéf Ivan Mikloš, zástancom čo najskoršieho prijatia eura, nemali by sme strácať zo zreteľa niektoré problematické aspekty spoločnej európskej meny.

Euro ako politický projekt
O spoločnej európskej mene sa debatovalo od konca 70. rokov. Teda ak za zárodok takejto debaty nepovažujeme obdobné plány Napoleona a Hitlera. Ak však možno menovať jedného politika, pre ktorého sa euro stalo pomníkom, tak to bol bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl. Práve on ho svojou váhou pretlačil a umožnil jeho uvedenie do života. Netreba ani zdôrazňovať, že bez najväčšej nemeckej ekonomiky by euro nikdy fungovať nemohlo.
Dôležité je zdôrazniť, že pre Kohla ani pre euroverchušku nikdy nebolo euro ekonomickým projektom, ktorého potreba by nejako prirodzene vyplynula z fungovania vnútorného trhu. Od začiatku išlo o vedomý politický projekt. Euro na žiadne potreby európskych občanov nereagovalo. Ostatne, pamätáme si, že radoví Nemci novej mene veľmi neverili, už čoskoro ju prekrstili na „teuro“ (pre zdražovanie, ktoré priniesla) a s nostalgiou doteraz spomínajú na starú dobrú marku.

Euro samo potreby vytváralo. Menová únia mala vyvinúť tlak na vytvorenie fiškálnej únie. Inými slovami, išlo o nástroj na kreáciu centralizovaného euroštátu, o ktorom by rozhodovala kasta vyvolených byrokratov v ďalekom Bruseli. Nič menej, nič viac. Že sa tento cieľ ešte nepodarilo naplniť, je najmä z dôvodu odporu európskeho obyvateľstva voči európskej ústavnej zmluve, ktorá mala celý projekt akcelerovať politicky.

Pozitíva a negatíva
Euro má svoje výhody aj nevýhody a v jeho ďalšej existencii sa skrývajú početné riziká. Medzi pozitívami dominujú najmä dve, pre ktoré aj Ivan Mikloš alebo Vladimír Tvaroška usúdili, že jeho skoré prijatie je pre Slovensko výhodné. Pre fungovanie spoločnej meny sa členské štáty eurozóny dohodli na tzv. Pakte stability a rastu. Tento ukladá členským štátom viaceré podmienky, ktoré musia byť dodržané vládami, aby euro mohlo fungovať. Ide napr. o kritériá inflácie alebo rozpočtového deficitu, ktorý nesmie presahovať 3 %. Sú to rozumné zásady hospodárenia, ktoré by aj rozhadzovačné ľavicové vlády mohli prinútiť k rozumnej politike.
Problémom je, že tieto kritériá sú vynútiteľné len voči malým členským štátom. Nemecko a Francúzsko sa niekoľko rokov zahrávali s dôveryhodnosťou celého projektu tým, že odmietali dodržiavať rozpočtové obmedzenia. Keď však to isté urobilo malé Portugalsko, Európska komisia neváhala začať voči tejto krajine disciplinárne konanie. V EÚ sú teda zjavne rovní a rovnejší.

Druhým pozitívom eura je odpadnutie transakčných nákladov, spojených s výmenou mien a odpadnutie kurzového rizika. Keďže slovenská ekonomika je malá a výrazne závislá od dovozu vstupov a vývozu tovarov, môže to našim podnikateľom ušetriť veľa prostriedkov. Bývalé vedenie ministerstva financií kalkulovalo, že prijatie eura by mohlo pridať ďalšie percento ročne k nášmu hospodárskemu rastu.
Toto očakávanie je však otázne. Prijatie eura (rovnako ako samotné členstvo v EÚ) môže pre nás byť prínosom v krátkodobom a strednodobom horizonte, ale z dlhodobého hľadiska nás oboje môže skôr zbrzdiť.

Štúdie a analýzy renomovaných bruselských inštitúcií už pred zavedením eura predpokladali, že prinesie k hospodárskemu rastu ďalších 0,75 až 1 percento. Dnes je zjavné, že nič podobné nenastalo. Krajiny, v ktorých platí euro, majú nižší hospodársky rast ako tí členovia Únie, ktorí spoločnú menu ešte nemajú. Či už ide o Veľkú Britániu alebo novo pristúpených členov. Eurozóna rastie tiež pomalšie ako americká ekonomika, hoci obe boli po roku 2001 postihnuté recesiou.

Otázna budúcnosť eura
Mnohí významní ekonómovia, napr. Milton Friedman, spochybňujú budúcnosť eura. Ich výhrady sa týkajú najmä skutočnosti, že Európa nie je tzv. optimálnou menovou oblasťou. Ide o termín zavedený kanadským ekonómom Richardom Mundellom. Politické, kultúrne, ekonomické a sociálne rozdielnosti nerobia z Európy oblasť pre optimálne fungovanie jednej meny.
Napr. úrokové miery, dobré pre nemeckú ekonomiku, nemusia byť dobré pre írske hospodárstvo. Oveľa flexibilnejšiu menovú politiku by potrebovala aj chorľavá talianska ekonomika. A je jasné, že politika Európskej centrálnej banky sa bude skôr riadiť potrebami najväčšej európskej ekonomiky a nie potrebami malých krajín.

Friedman dal euru desať až pätnásť rokov. Jeho argumentom je, že spoločná európska mena by namiesto politickej unifikácie mohla viesť, naopak, k destabilizácii a rozpadu EMÚ, možno aj EÚ ako takej. Friedmanovi kritici mu protirečia tým, že ani USA teoreticky nie sú jednou menovou oblasťou, ale dvomi, a západu a východu by sa v skutočnosti zišli dve samostatné meny namiesto dolára. Toto síce môže byť pravda, ale Amerika na rozdiel od Európy nemá problémy s nízkou mobilitou pracovnej sily a desiatkami rozličných jazykov. V Európskej únii chýba plne liberalizovaný trh služieb a voľný pohyb pracovnej sily je obmedzovaný prechodnými obdobiami.

Preto aj súčasná debata o Ficovej vláde a reakcii finančných trhov nie je primárne o termíne prijatia eura. Oveľa dôležitejšie je pre fungovanie ekonomiky dodržiavanie maastrichtských kritérií novou vládou a pre slovenských podnikateľov i občanov je významné, pri akom kurze budeme euro zavádzať. 

K veľkým kritikom eura patrí aj český prezident Václav Klaus. Ten podľa vzoru britského ministra financií Gordona Browna zostavil súbor kritérií, pri splnení ktorých by ČR mala pristúpiť k spoločnej európskej mene. Možno by sme sa mohli nechať inšpirovať.

Premárnená príležitosť alebo najlepšia mena pre Európu
Na konci 70. rokov napísal nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a predstaviteľ rakúskej školy, Friedrich August von Hayek, prevratnú knižku s názvom Súkromné peniaze: Potrebujeme centrálnu banku?
Jej témou je free-banking, teda zrušenie centrálnych bánk a nahradenie jednej národnej meny, ktorá má zo zákona monopol, systémom navzájom si konkurujúcich mien, emitovaných súkromnými bankami. Tieto súkromné meny by mohli byť kryté (na rozdiel od dnešných peňazí) komoditným košom a štátu by zostal len dohľad nad tým, či banky kryjú svoje peniaze reálnymi hodnotami. Výhodou takéhoto systému by mohli byť peniaze, ktoré by neznehodnocovala inflácia. Vláda by stratila kontrolu nad našimi peňaženkami.
V podmienkach Európskej únie by nahradenie eura a Európskej centrálnej banky free-bankingom znamenalo zlomenie centralizačných snáh bruselských plánovačov. Súkromné meny by naštartovali ekonomický rozmach, ktorý by náš zakrnievajúci kontinent opäť mohol dostať na svetovú špičku, predbehnúc USA i Áziu.    

Kto by mal o túto vzrušujúcu tému záujem, nájde veľké množstvo odborných textov o free-bankingu na osobitnej stránke, vytvorenej českým Liberálním institutem. Ten v Prahe k danej téme uskutočnil pred niekoľkými rokmi debatu, ktorej prepis môžete nájsť tu. Veľmi zaujímavá je aj táto viac od autora »
Vaše reakcie [15]