The End

Neznášam konce. Posledné objatie, pusa a potom už len sama ťahám svoj kufor. Občas sa prevráti, má blízko seba kolieska, otočím sa naň, poď, do p_! A plačem, aj v autobuse. A úplne najviac sa rozplačem na stanici. Je to také teatrálne! Mám tmavé okuliare, slzy mi nekontrolovateľne tečú po lícach, hlavne, že mám na sebe tú novú blúzu, čo decentne zakrýva trošku väčšie bruško a odhaľuje moju obľúbenú šošovičku na pravom prse. V takej blúze sa mi aj tak nikto nepozerá na brucho. A ani do očí.

Smútok ku mne na nástupišti priťahuje ľudí s divným osudom. Bez jedinej otázky podávam chlapíkovi štyridsať korún slovenských, vraj na lístok. Niekto mi hovorí, že tento tu bežne vypytuje. Je mi to jedno. A potom, nepoučiteľná, dám tristo korún slečne, ktorej vraj ukradli peňaženku. Zapíše si moje číslo účtu. Hovorí, že mi ich vráti a ja hovorím, že jej verím. Neviem, či jej verím. Ale keď ste smutní, viac sa vcítite do ľudského nešťastia. A keď ste smutní, tristo korún je nič.

Neznášam konce. Táto veta by sa mohla niesť celým týmto textom ako refrén. Hapka a Horáček mi k tomu napíšu nejakú temnú pesničku ako nesnáším konce, jak kravský zvonce, nenech mne odejít... Neexistujúcu si ju púšťam dookola a dookola a hovorím si, že tí dvaja ale vedia skladať pesničky, tí vedia niečo o pocitoch...

Na koncoch je niečo slizké, emocionálne preexponované. Akoby nám nestačilo, že sa budeme musieť vyrovnať s novou realitou, bombardujeme sa citovými bombami ako leaving party, lúčenie, mávanie odchádzajúcemu vlaku, ešte aj lietadlu. Načo, preboha?! Celá rodina ako šibnutá sleduje zatĺkanie klincov do rakvy, zvuky kladiva akoby spievali to-je-ko-niec, to-je-ko-niec.

Upli sme sa na konce. Záverečné scény filmov sú zväčša triumfálne, či už sa končia dobre, alebo zle. Posledné minúty šokujú, mieria na city, kamera sa dvíha nad snímaný objekt, sledujeme všetko z výšky, hudba buráca, alebo všetko doznieva v ohlušujúcom tichu. The End – biele na čiernom. Potom sa otvoria dvere kina a počujete útržky rozhovorov: „Ten záver bol super...“ A pritom životné konce sú úplne iné. Nenastávajú v najväčšom vypätí, ale práve vtedy, keď emócie utíchnu, slzy uschnú. Hlavný hrdina, vy alebo ja, pocíti prázdno po tom, čo sa skončilo a toto náhle uvedomenie síce nie je príjemné, ale definuje skutočný koniec a nesie v sebe zárodok začiatku.

Neznášam konce vo svojom živote. Také tie obyčajné konce dovoleniek, stretnutí, víkendov, odchod z práce, sťahovanie. Myslím, že aj koniec svojho života budem veľmi ťažko prežívať. Paradoxne milujem konce kníh a článkov, keď posledný odsek útočí na čitateľov ako záverečná reč na americkom súde na porotu, keď je posledná veta zapamätaniahodná, vytvárajúca bodku za myšlienkami autora a dvojbodku pre toho, kto číta. Správny koniec má u mňa hodnotu druhej šance. Hneď v kníhkupectve si čítam prvý odsek a ešte aj posledný. Kniha, čo teraz čítam, sa končí slovami: „Všichni jsou pryč, paní Porterová. Všechno je zas jako dřív.“ Kto by nebol zvedavý, čo bolo dřív?

Ďalšie články z utorka 1. augusta 2006
Eli Elias: Kapitola ôsma – Neplánovaný koniec celibátu alebo Ako zdrhnúť nymfomanke
Elena Akácsová: Najstarší kamoš z Buena Visty so sexy druhým hlasom
Ján JoFIX Čičmanec: Vojna o palmy? Už to tak bude.