Kapitola ôsma - Neplánovaný koniec celibátu alebo Ako zdrhnúť nymfomanke

Keď som v schránke našla pozvánku na maturitnú stretávku po dvadsiatich rokoch, detsky som sa zaradovala. Celá natešená som šliapala do schodov s aktovkou na pleci a dcérou v pätách a tešila sa ako malá.

„Čo ti píše frajer?“ lakonicky poznamenala slečna deväťročná.

„Aký frajer? Veď ja žiadneho nemám.“

„No veď práve,“ zapichla túto tému milulinká cvérenka, zabuchla dvere do svojej predpubertálne zariadenej izbičky a pustila si na plné gule Piatnicu. Bolo jasné, že to už nebude dlho trvať a na kľučke jej dverí sa bude hojdať výstražná ceduľa Kíp aut s prekríženými hnátmi, na nástenke menštruačný kalendár, v nose pírsing – a plyšové medvede poletia do kontajnera.

Večeru som pripravovala nadšene, ako keby mi fakt napísal frajer a uvažovala som, čo si na tú stretávku oblečiem a kto asi príde.

Do gréckej reštaurácie Adonis som vstúpila za zvukov saundtreku Grék Zorba a oborila som sa na spolužiakov motivačným výkrikom: „Hádajte, kto som?!“ Identifikácia mňa prebehla, vďakabohu, celkom hladko, čo sa už ale nedalo povedať o niekoľkých ďalších spolužiakoch. Absolútne som si nepamätala priezviská a v istých prípadoch už, bohužiaľ, ani krstné mená. Šlo však väčšinou o prípady, v ktorých som to nevedela ani počas školskej dochádzky. Neboli sme totiž bohvieaká partička. V celej triede som mala len dvoch kamošov. Nelu, s ktorou sa kamarátim dodnes, a Jonáša. Všetok čas mimo školy som aj tak trávila s chalanmi zo Shakedown street, čiže z Liptovskej – Tikim, Taríkom, Segim, Oldom, Frzom a Slaninkom. Intelektuálny a osobnostný potenciál mojich spolužiakov mi pripadal vždy pod úroveň. Hanba mi.

Nebola som zjavne jediná, kto mal problémy priradiť ku ksichtu meno, takže ešte pred aperitívom sa rozprúdila živá diskusia na tému, či je lepšie mať parkinsona, alebo alzhaimera. Vyhral, samozrejme, parkinson. Keď máš parkinsona, netrafíš si síce lyžicou do huby, ale môžeš si z toho aspoň robiť srandu. Keď máš alzhaimera, tak je po srande.

Po prípitku a časti zvanej chvastáčik bol čas dať kolovati fotoalbumy, a tak som aj ja vytiahla vyretušovaný dvojportrét s mojou dcérou. Fotila nás segra, ktorá sa už dva roky živí tým, že fotí setkarty hercom v Hollywoode. Vyzerali sme teda obidve v porovnaní s realitou ako bohyne.

Neviem, ako je to možné, ale takmer všetci spolužiaci vyzerali dnes lepšie ako pred dvadsiatimi rokmi. Z fotiek z brigád, stužkovej a lyžiarskych zájazdov na nás čučali tupé deti s dizajnom ejtís a moc im to neslušalo. Ako zlatý klinec programu triedna profesorka vytiahla učiteľský zápisník so všetkými známkami a poznámkami z maturitného ročníka. Ani som netušila, ako dobre som sa učila. Na kopec vecí som celkom zabudla. Vždy som samu seba vnímala ako nie veľmi úspešnú. Spolužiaci ma vraj vnímali ako triedneho zabávača a rebelanta. Mala som pocit, že hovoria o niekom celkom inom.

Zábava bola v plnom prúde, keď do miestnosti vstúpil lev Jonáš. Všetci sme zarevali od radosti, ako keby nás svojou návštevou poctil minimálne Majkl Džeksn. Jonáš vybozkával triednu, všetkým pokynul a začal ma hľadať očami. Našiel ma a obdaril neodolateľným úsmevom. Chvíľu mu trvalo, kým sa ku mne cez mätež prípitkov dopracoval. Vôbec mi to neprekážalo. Aspoň som to zatiaľ predýchala. Tento Marlboroman vyzeral dnes lepšie ako kedykoľvek predtým. Na gympli to bol môj jediný frajer. A bola by som mu verná až dodnes, keby si za manželku nevzal niekoho celkom iného. Jediné, čo ma uchránilo pred skokom z mosta SNP, bola skutočnosť, že jeho pani manželka bola škaredá ako riť. Pani Rafinovaná Prostota ho manipulovala, tváriac sa tak bezbranne a oddane, že som ju za to celkom otvorene nenávidela a tíško čakala, kedy mu to konečne dopáli. Z jeho pegasovských krídel zostali len zoškvarené zostatky. Z jeho neobmedzených svetových možností celoslovenský priemer.

Všetci spolužiaci úkosne sledovali, akože sa to tá stará zhrdzavená láska zvíta. Jonáš ma bez zábran objal a zodvihol meter nad zem, takže som na moment podľahla ilúzii, že mám opäť len päťdesiatpäť kilogramov. Potom mi na líce vtlačil úprimný bozk, aby všetkým ukázal, že naša láska je z nehrdzavejúcej ocele a natešene sa usadil pri mne

„Eli, Eli. Vyzeráš stále rovnako.“

„Aj ty.“

„Som rád, že si tu. Priletel som kvôli tebe o dva dni skôr. Už som myslel, že ma to lietadlo nezoberie. Idem rovno z letiska.“

„No určite. Kaleráby, kaleráby.“

Pozrel sa mi hlboko do očí: „Si zabudla, že ja nikdy neklamem?“

„No to je fakt.“ Na to som teda fakt zabudla. Jonáš naozaj nikdy neklamal. Aspoň sme ho nikdy nepristihli. Keď sme sa celá trieda z výchovného koncertu v PKO namiesto do školy dostavili na hrad, kde sme stiahli každý pol litra vína a na druhý deň nás preto týrali v riaditeľni, že kde sme boli, Jonáš vystúpil z radu a povedal: „Súdruh riaditeľ! Boli sme na hrade a konzumovali sme alkoholické nápoje.“ Skoro sme ho vtedy zabili. Dvojku zo správania sme nedostali len preto, že nás bolo tridsaťštyri a úplne by sme zrušili priemer školy.

Nebolo mi vôbec do reči. Tak ma zaskočilo, ako ma ešte stále priťahuje. Nevedela som v rýchlosti zaradiť, čo vlastne k nemu cítim. Zdalo sa mi, že ten zmätok na mne musia všetci vidieť a hlavne som mala pocit, že tie veci s Jonášom som si už dávno vyriešila. Ako sa však začínalo ukazovať, zjavne som vo svojej psychohygiene niečo zanedbala. Teraz som tu sedela nad nedopitým drinkom, Jonáš ma pod obrusom držal za ruku a zavraždené zvyšky lásky k nemu začali pomaly vstávať z mŕtvych. Nebola som si istá, či je to tým, že som sa okamžite znova zamilovala, alebo som sa iba dlho s nikým tak naozajstne nemilovala. Manželské povinnosti s exom nerátam. Odkedy som ho s deckom pod pazuchou načapala s jeho asistentkou na chalupe, už nikdy nič nebolo ako predtým. Ani sex nie. Ten by som oželela, ale najviac som rumázgala do vankúša za sebou. Už nikdy som nebola taká nevinne čistá ako predtým. Celý svet a vzťahy som videla takými inými, smutnými očami.

Esemeskový holub mi doručil esemesku od Taríka s textom: „Uz ma to tu nebavi a okrem toho mi chybas. Dufam, ze si okey a tesis sa na mna aspon spolovice tak ako ja na teba. Tvoj verny psik Tarik.“

Hups. Cítila som sa ako kurva skurvená, a tak som si rýchlo vyslobodila ruku z Jonášovho zovretia pod zámienkou neodkladnej debaty s bývalou predsedkyňou triedy.

Nymfomanke Scarlett sa v tom momente od sviečky a žiadostivosti chytila na rukáve kolotočárska blúzka, čo Nela nezabudla zvukovo podfarbiť škodoradostným smiechom. Odkedy jej ako speváčke pretiahla celú školskú kapelu Egreš, a teda aj jej frajera basistu, má ju v zuboch. Veru, niektoré antipatie sú navždy živé. Ako Lenin.

Nymfomanka Scarlett celú situáciu využila na to, aby si blúzku vyzliekla a zostala tam sedieť v značkovej podprsenke. Chlapci to ocenili rozradosteným potleskom a čašníci prestali obsluhovať a začali slintať. Triedna profesorka pochopila, že je čas ísť tiež do postele a zavolala si taxík.

Scarlett sa raz na podnikovom večierku svojho vysokopostaveného manžela za hudobného sprievodu živého Senzusu komplet vyzliekla a urobila jeho kolegom skoroprofesionálny striptíz, kým on na hajzloch pígloval kolegyňu. Odvtedy jej vždy, keď odchádzala z bytu, hovoril pamätnú repliku: „A nie že sa budeš zasa vyzliekať.“ Bolo jedno, či išla po deti do škôlk

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [10]