Chuť po malinách

Mám v ústach sladkú chuť po malinách,
Dúfam, že nepominie...
                                      Polemic

Môj rok sa končí augustom. Koniec sa hlási zvýšeným výskytom matiek a detí v papiernictvách a obchodoch so školskými taškami, leto si vydýchne, že nás už nebude musieť zabávať a my sa nervózne snažíme ukradnúť si posledné omrvinky letnej pohody, beznádejne vypredanej.

September sa začína nekompromisne ako pondelok, tell me why I don’t like Mondays, nasadí si do názvu písmeno R, aby všetkým bolo jasné, že je preč štvormesačné obdobie posedávania v tráve a bikiny sa majú presťahovať do zimného sídla. Dlhé studené večery sú ešte ďaleko, doťahuje sa dovolenkovo zameškané a kdesi hlboko v nás drieme otázka, či sme si do solárnych a relaxačných článkov nazbierali dosť energie na začatie nových projektov či na štúdium nových predmetov.

Neodolala som vžitému školskému systému a podľa jeho vzoru som v tomto prelomovom období, už skoro tradične, zmenila život. Je to pre mňa prirodzené ako odlet vtákov do teplých krajín, hadie zvliekanie sa z kože. Nemôžem si pomôcť, môj životný cyklus riadi prvý padnutý list.

Presťahovala som sa. Kúpila som si space bagy v teleshopingu, vysala z oblečenia slovenský vzduch, vôňu mojej detskej izby, rifle sa vzdali posledných obláčikov cigaretového dymu poctivo zbieraného po večeroch v miestnom bare. Zbalila som nutné knihy, fén, fotky, certifikáty, koreniny, korálky, tašky a topánky, kozmetiku, lieky, laptop a cédečká. Dopriala som si dvadsaťštyri hodín autobusového smútenia a pol dňa citového tápania zavŕšeného slzovou detoxikačnou kúrou.

Po ceste do práce cez Hyde Park mi pod nohami šuštia listy. Hoci je teplo aj v tričku s krátkym rukávom, stromy už vedia svoje. Poľka Ewa v malej anglickej krčme na Montpelier street práve zjedla tretiu zaručene fresh jahodu zo Sainsbury’s, ktoré chutia ako červená voda v tvare ovocia. Neúspešne sa snažím zahnať predstavu voňavých tohoročných jahôd, čerešní, marhúľ, sliviek a malín, pivo sa leje cez okraj pohára a ja sa preberám zo sna. Zívajúc v nočnom doubledeckri si na slovenské leto nespomeniem.

A predsa tu je, ako nezahojená jazva na mojom tele. Stále cítim v sebe pulzovať energiu letných festivalov, cítim prvý elektrizujúci dotyk slnkom rozhorúčených prstov na nohe a hladiny jazera. Teplý večer, obedné neznesiteľné dusno, uštipnutie od komára, neučesané mokré vlasy, vzduch na horách, lepkavé ruky od melóna, zvítacie a lúčiace objatia, vetrom rozvlnený lem zelenomodrej sukne... Osa sa topí v pohári kofoly za zvukovej kulisy priateľov sediacich v záhradnej na pive, letná jazva sa naplní maličkými kvapôčkami krvi, na rukáve nechá stopu svojej prítomnosti.

Rok sa začína septembrom. V lete nás nechá vydýchnuť a snívať, odmeniť sa hnedou pokožkou a gýčovo romantickými západmi slnka. A potom bez trápneho silvestrovského bilancovania vkročíme priamo do nového cyklu, bez pohára šampanského, ale s prirodzeným odhodlaním robiť veci teraz. Vo víre zrýchleného septembra by sme mohli ľahko zabudnúť na bezstarostné vylihovanie v tieni stromov. Ale ešte stále máme jahodové pery a chuť po malinách, dúfam, že nepominie...

Ďalšie články z piatka 8. septembra 2006
Michaela Malíčková: Tekvica nenávidená aj milovaná až za hrob
Imrich Rešeta ml.: Tieň zachraňuje svet
David Reten: Akčné béčka vracajú úder
Ján JoFIX Čičmanec: Larino najsmutnejšie dobrodružstvo