Vône leta a tela

Chvenie horúceho vzduchu, telá veľmi skromne pokryté látkami, jemne erotické napätie. Leto visí v lufte. Teplo dodáva energiu rozochveným srdciam a molekulám, ktoré vďaka Brownovmu pohybu kmitajú nabité kinetickou energiou rastúcou spolu s teplotou. Molekuly opúšťajú povrchy našich rozpálených tiel a blúdia vzduchom, až kým nesadnú na vhodný povrch. Sadnú na stôl v kaviarni, vbehnú do látkou pokrytého povrchu sedadla vozidla mestskej hromadnej dopravy, uviaznu, hromadia sa, opäť vzlietnu, no ďaleko už nedoletia, spôsobujú chvenie žalúdkov ďalších cestujúcich dosadnúc na čuchové receptory slizníc ich nosov. Poézia i próza, dve za cenu jedného.

Cez povrchy našich tiel vzlietajú mnohé molekuly. K prvým, ktoré vstupujú do nášho vedomia, patria produkty metabolizmu baktérií, sídliacich v tichších zákutiach nášho tela. Je ich veľa. Vďaka nim náš pot nevábne páchne. Nielen že ich vedome vnímame, vedome ich aj šírime. Pot je síce od vedomia nezávislý fenomén, ale baktérie v intímnych zákutiach našej pokožky dokážeme kontrolovať celkom prozaicky umývaním. Ale potom sú tu ďalšie molekuly – uvoľňujú sa z tela, vylietajú ako jeho poslovia a hľadajú si adresátov svojich správ, nachádzajú si nás – a my ich prijímame, reagujeme na ich šifrované oznámenia, a pritom ich vedome nevnímame. Voláme ich feromóny.

Stačí zopár molekúl a samček neomylne letí
Feromóny boli objavené koncom päťdesiatych rokov minulého storočia ako dorozumievací prostriedok hodvábnikov. Na porozumenie ich netreba veľa – zopár molekúl a samček neomylne letí aj niekoľko kilometrov za samičkou pripravenou ho prijať. Chemicky spolu komunikujú motýle i hady, myši aj opice. V nose majú špeciálny orgán – volá sa vomeronazálny – ktorým neviditeľných poslov zachytávajú. Či ho majú aj ľudia, na tom sa vedci zatiaľ nedohodli. Zdá sa, že zakrnie už pred narodením. A to, čo z neho zvýši, asi nemá priamu linku do mozgu, takú, akú využívajú menej komplikované cicavce. Ale čo ak to, čo z neho zvýši, predsa len slúži ako citlivá anténa? Čím zložitejší živočích, tým komplikovanejšie správanie. My ľudia sme pokryli svoju živočíšnu podstatu hrubými nánosmi civilizačných zvykov a vyzbrojili sme sa slobodnou vôľou, ktorá nám umožňuje nánosy podľa potreby spevňovať alebo odhadzovať. Nebyť toho, sotva by bolo možné definovať trestný čin znásilnenia. Nebyť toho, podchvíľou by sme na ulici stretli mladého receptívneho muža, bežiaceho cez tri ulice za ženou, ktorú síce ešte nevidel, ale práve zachytil signál jej pripravenosti.

Tak pôsobia, či nepôsobia?
Prírodovedci majú radšej úzko zamerané pokusy ako všeobecné radikálne odpovede. A napokon Matka príroda nám v experimente, ktorým ju trápime, vždy dá správnu odpoveď, ibaže my ju málokedy správne pochopíme. Nuž, neprehovára k nám takým jednoduchým jazykom ako Dr. Fresenius. Čo nám doteraz povedala?
Hmyz je taký jednoduchý. Zachytí signál, spracuje ho a reaguje. Jednoducho a priamočiaro. S myšami je to zložitejšie. Vždy sa nájde myš, ľudovo nazývaná myš-blbec, ktorá sa od ostatných myší v experimentálnom súbore nijako nelíši a na signál aj tak reaguje úplne ináč. No a ľudia – čo experimentálny objekt, to individualita. Už len vybrať súbor aspoň približne rovnakých jedincov je veľmi ťažké. Aj nákladné. Publikované experimenty skúmajúce riadenie ľudského správania chemickými signálmi pracovali s desiatkami starostlivo vybraných jedincov reprezentujúcich nás, ľudstvo.

Podľa definície sú feromóny látky uvoľňované živočíchmi do okolia, ktoré vnímajú iné jedince toho istého živočíšne druhu a vyvolávajú v nich fyziologickú zmenu alebo zmenu správania. Fyziologická zmena trvá nejaký čas. Už pred pár desiatkami rokov si ľudia všimli, že ženy, ktoré zdieľajú blízky priestor – napríklad spolubývajúce na internáte alebo spoluväzenkyne v cele – si po čase zosynchronizujú menštruačný cyklus. Takto by organizmus mohol reagovať na chemického posla, ktorý by sa kvalifikoval na titul feromón. Jeho existenciu nedávno dokázali Martha McClintocková a Kathleen Sternová. Zbierali pot z podpazuší dobrovoľníčok a nanášali ho na hornú peru ďalším dobrovoľníčkam, ktoré sa potom šesť hodín nesmeli umývať. Tejto procedúre sa podrobovali dennodenne dva mesiace. Ak dostali pachovú stopu ženy vo folikulárnej fáze jej mesačného cyklu, urýchlilo to nástup ich vlastnej ovulácie a skrátilo menštruačný cyklus. Ženám vystaveným potu ovulujúcich žien sa ovulácia oddialila a menštruačný cyklus predĺžil. Pot teda nejaký feromón obsahuje, ale ktorá molekula to je, zatiaľ nevieme.

Pot, imunitný systém, dobrá nálada a sex
Pot sprostredkúva aj signály s okamžitým účinkom. Pokusné osoby mali ovoniavať prepotené tričká a rozdeliť ich na sympatické a nesympatické. Opakovane vychádza to isté: čím má nositeľ potu odlišnejších niekoľko génov patriacich do imunitného systému, tým sympatickejšie jeho pot páchne. Dáva to zmysel: ak sa zmiešajú dostatočne odlišné imunitné systémy, bude potomok odolnejší. Stačí zavetriť a sledovať inštinkt. V laboratóriách opakovane, ale predsa nie vždy vychádza to isté. Ak žena berie hormonálnu antikoncepciu, priťahuje ju viac pot človeka s podobnejším imunitným systémom. A situáciu trocha komplikuje to, že vzťah medzi príjemnosťou pachu a odlišnosťou imunitného systému je najjednoznačnejší vtedy, keď muži ovoniavajú tričká iných mužov.

V podpazušnom pote sa dajú nájsť dve látky podobné pohlavným hormónom, ktoré sú potenciálnymi feromónmi vyvolávajúcimi okamžitú reakciu. V pote mužov je adrostadienone, skrátene nazývaný AND, v pote žien estratetraenol, zvaný EST. Vedci ich dávali ovoniavať pokusným osobám v zmesi s intenzívnymi aromatickými olejmi, takže ich pach sa nedal rozoznať a reakcia na ne nebola vedomá. AND znižoval u žien nervozitu a napätie. Ak ľudí rozosmutnili premietaním vhodného filmu, AND ženám pomáhal udržať si pozitívne naladenie, mužom, naopak, zvyšoval negatívne emócie. Po premietnutí erotického filmu vdychovanie ANDu a ESTu stupňovalo vzrušenie mužov i žien. Ak im navodili emotívne neutrálnu situáciu, ani jedna chemikália na ich náladu nepôsobila.

Rozhodujúcim testom, či AND a EST sú skutočne ľudské feromóny, je to, či dokážu aktivovať sexuálne správanie. To u ľudí a iných cicavcov súvisí s aktiváciou hypotalamu. Prvé pokusy skutočne ukázali, že EST u mužov a AND u žien aktivujú určité oblasti v hypotalame. Žiadnu akciu nevyvolali, nevyvolali ani pocit ľahkého erotického vzrušenia, ale čo sa už dá očakávať v situácii, keď vám skenujú mozog a desať milimetrov od nosných dierok vám prikladajú rôzne fľaštičky. Navyše pri skutočnom sexuálnom vzrušení sú aktívne viaceré oblasti mozgu mimo hypotalamu, a tie naše hypotetické feromóny neaktivujú.

Ďalšie pokusy ukázali, že AND aktivuje podobnú oblasť hypotalamu heterosexuálnych žien a homosexuálnych mužov. Tí navyše nereagovali na EST. A napokon, hypotalamus homosexuálnych žien nereagoval na AND, ale reagoval na EST. Sú tie reakcie vrodené, alebo získané dlhšou sexuálnou praxou? Na to experimenty s dospelými ľuďmi odpoveď nedajú a na deťoch takéto experimenty nerobíme.

Sme teda diaľkovo riadení chemickými signálmi, alebo riadime sami seba slobodnou vôľou? Vyberajú nám partnerov dávne vrodené pudy, alebo existuje medzi mužom a ženou aj čosi viac ako imunokompatibilita? Prírodné vedy na to jednoznačnú odpoveď nedávajú a niekedy ju ani nehľadajú. Zistili, že ľudia dokážu podľa pachu rozlišovať imunitný komplex. Zatiaľ nezisťovali, či si podľa neho naozaj vyberajú partnerov.

Ďalšie články zo štvrtka 20. júla 2006
Juraj Malíček: Vtipní proti svojej vôli

Ľuba Lacinová  viac od autora »
Vaše reakcie [48]