Neznesiteľná ťarcha zomierania

Väčšina z nás sa bojí neistoty a väčšina z nás sa bojí smrti, i keď smrť je našou jedinou istotou. Gréci mali svojich nesmrteľných bohov, ktorí boli inak vo všetkom ľudsky nedokonalí, večne rozhádaní intrigáni a neverníci, len ten koniec ich nečakal. Nám sľubuje nesmrteľnosť kresťanstvo, ale chce, aby sme ju zaplatili jednak životom podľa pravidiel a jednak samotnou smrťou. A málokto z nás v tom nachádza útechu. Život chceme prežiť čo najlepšie a čo najdlhšie. Láka nás nesmrteľnosť bez predošlého utrpenia a smrti. Stáročia sa ju bohatí, mocní alebo talentovaní pokúšali dosiahnuť aspoň symbolicky. Stavali si domnelo i skutočne nesmrteľné, nezničiteľné pomníky vo svojich dielach. Vznikli skvelé umelecké diela aj ohavnosti, ktoré zničili priestor nášho života prakticky i esteticky. Vznikajú stále. Ale nie je to celkom ono.

Chceme sa všetci dožiť stovky?
My deti z konca dvadsiateho storočia veríme vo vedecký pokrok. A zdá sa, že sme si vybrali dobre. Pred sto rokmi bol priemerný ľudský vek v USA – tam mali už v tom čase dobré štatistiky a ani územie štátu ani štátne zriadenie sa na rozdiel od našich končín za posledných sto rokov zásadne nemenili – približne 47 rokov. Dnes je to 77. Zdvojnásobenie priemernej dĺžky života len za sto rokov sa zdá byť dobrým vykročením k nesmrteľnosti. Ale červík pochybnosti hlodá. Človek sa mohol dožiť osemdesiatky, občas i stovky už pred stáročiami a medzi osemdesiatkou a deväťdesiatkou zomierajú dlhovekí aj dnes. Hranica očakávateľného dožitia sa posunula minimálne. Podarilo sa nájsť účinné prostriedky, ako prekonať nástrahy, ktoré na ceste k magickej stovke stretneme.

Znížili sme detskú úmrtnosť. V roku 1 900 zomieralo v USA 15 % detí ešte pred zavŕšením prvého roku života. Dnes je to menej než 1 %. Počas druhej svetovej vojny sa začala éra antibiotík. Antibiotiká umožnili úspešne liečiť bakteriálne ochorenia i zlepšiť ošetrovanie a doliečovanie úrazov. Zavedenie hromadného očkovania umožnilo vysporiadať sa s nákazami ako čierny kašeľ, obrna alebo kiahne. Čističky odpadových vôd zlikvidovali množstvo nákaz, ktoré ak priamo nezabíjali, tak aspoň významne oslabovali organizmus.

Úskalia darcovstva orgánov
Potom sa začala éra transplantácií. V roku 1954 lekári po prvýkrát úspešne transplantovali obličku, v roku 1967 srdce. Ďalší odklad. Dostávame ho od darcu – často náhodného, niekedy vedomého. V EÚ je asi 40 000 čakateľov na transplantáciu orgánu. Denne ich 10 zomrie. Niekedy je to vec výberu. Je tu orgán a viac ako jeden vhodný príjemca. Lekár musí rozhodnúť, komu život predĺži. Medicína nedokáže poskytnúť rovnaké ošetrenie všetkým, pretože jej zdroje sú obmedzené. Darovanie orgánov regulujú zákony. Budúcemu darcovi musí lekár konštatovať mozgovú smrť. Darovanie nesmie byť zaplatené – to má vylúčiť kupčenie s orgánmi. Napriek tomu sa mnohí ľudia obchodu s orgánmi boja. V niektorých štátoch sa treba prihlásiť do registra darcov. Poznám ľudí, ktorí by to neurobili zo strachu, že by si niekto mohol vyhľadať ich údaje a objednať ich smrť. Register darcov má Nemecko, Holandsko, USA alebo Japonsko. V iných štátoch je každý automaticky považovaný za darcu orgánov a musí vyplniť vyhlásenie, že si neželá, aby boli jeho orgány použité na transplantáciu. Takýto zákon platí na Slovensku, v Rakúsku, Belgicku, Slovinsku, Luxembursku i v Čechách. Limitujúce môže byť materiálne zázemie zdravotného systému tej ktorej krajiny. Napríklad cena transplantácie pečene sa pohybuje od 1,5 do 3 miliónov slovenských korún, cena transplantácie obličky je takmer pol milióna korún.

Smutný príbeh Teri Schiavovej
Pri niektorých vážnych akútnych stavoch dokážeme preniesť zodpovednosť za udržovanie tela v žijúcom stave na súbor prístrojov. Niekedy to vedie k zotaveniu a návratu do života. Inokedy nie. A pacienta v kóme môžeme udržovať v stave pretrvávajúceho tela celé roky. V niektorých ľuďoch to vyvoláva ilúziu, že smrť nie je nevyhnutná, je výsledkom dobrovoľného rozhodnutia, ktoré možno neobmedzene odkladať. Minulý rok sa vo svete široko a emotívne diskutovalo o prípade Teri Schiavovej. Mladá žena upadla v roku 1990 do kómy. Jej stav bol viac-menej ustálený a nedobrý. Vyšetrenia naznačovali rozsiahle poškodenie mozgu. Samotné telo malo zdravotné problémy, ale nie problémy život ohrozujúce. Rodičia ho chceli takto udržovať naďalej. Jej manžel žiadal, aby ukončili niektoré postupy, ktoré jej telo udržiavali. 18. marca jej odpojili vyživovaciu trubicu. 31. marca zomrela. Následná pitva potvrdila, že jej mozog bol sčasti odumretý a presvedčenie jej rodičov, že reaguje na ich podnety, spoznáva ich a cíti radosť, bolo nesprávne.

Podobné prípady musia lekári a bioetici riešiť čoraz častejšie. Vďaka rozvoju medicíny pacient prekoná akútnu situáciu, v ktorej by pred 50 rokmi zomrel, a dostáva sa do stavu, v ktorom je závislý od prístrojov. Mnohí sa preberú po pár dňoch, týždňoch, mesiacoch. Situácia tých, ktorí zostávajú napojení na prístroje roky, je len ťažko riešiteľná. Treba rozhodnúť, či je možné život podporujúce prístroje odpojiť.

Charta práv pacienta
Predovšetkým sa musíme dohodnúť, kto má právo rozhodovať.

Druhá polovica dvadsiateho storočia priniesla nárast životnej úrovne krajín západnej civilizácie, sprevádzaný rastom úrovne vzdelania. Oboje umožnilo rozširovanie ponímania ľudských práv do nových oblastí. Vznikla i Charta práv pacienta. Lekár má pacienta rešpektovať ako klienta, ktorý má právo vedieť, čo sa s ním deje, aké má možnosti. Všetci pacienti majú právo na rovnaký prístup k zdravotnej starostlivosti, ktorá má mať vysokú profesionálnu úroveň, využíva modernú techniku, ale súčasne uplatňuje dôstojný, etický a humánny prístup k pacientovi. Súčasne však Charta práv pacienta (tá slovenská) dodáva: „Zdravotnícke služby musia byť dostupné... podľa finančných, ľudských a materiálnych zdrojov v spoločnosti.“ Narážame na dva problémy: rovnaký prístup k rovnako kvalitnej liečebnej starostlivosti a možnosť odstúpenia od život predlžujúcej starostlivosti. Honba za stále sofistikovanejším liečením znamená honbu za stále vyšším rozpočtom zdravotníctva, teda za stále vyšším poistným. Bohaté západné štáty už tušia, že sa blížia k hranici možného.

Stredoveký moslimský učenec a lekár Avicena, tvrdil, že „umenie udržiavania zdravia nie je umením stáleho odvracania smrti. Je to umenie prevádzania tela cez jeho prirodzené údobie žitia.“ Avicena žil v rokoch 990 – 1037 v dnešnom Iráne. Tvrdil to, čo tvrdia aj súčasní budhistickí liečitelia, či už žijú v Mongolsku, v Indii alebo vo Švajčiarsku. Človek sa narodí, žije, starne, prekonáva choroby a napokon zomrie. Aj moderná literatúra píše o nesmrteľných smutne a skepticky. Ich nekončiaci sa život je im napokon na ťarchu. Ale na zmierenie sa svojou smrteľnosťou potrebovali viac než jeden ľudský život. My to musíme zvládnuť rýchlejšie. Preto vzniklo v druhej polovici minulého storočia hospicové hnutie. Jeho cieľom je fundamentálne zmeniť spôsob, akým pristupujeme k umieraniu a smrti. Ponúka úľavu od bolesti bez straty dôstojnosti, pokoj a duševnú i duchovnú útechu. Pritom je dôležité podporovať rovnako aj blízkych zomierajúcej/ceho, ktorí sa tiež potrebujú s nimi rozlúčiť a akceptovať ich stratu – nie navštevovať ich telo 15 rokov v ilúzii, že sú a budú stále spolu, ako to robili rodičia Teri Schiavovej.

Legalizácia eutanázie, alebo hospicové hnutie?
Hospice poskytujú starostlivosť, fyzickú úľavu, ale už neliečia chorobu. To, čo poskytujú, môžeme nazvať „dobrá smrť“. Dobrá smrť je doslovný preklad slova eutanázia. Eutanázia vzbudzuje vášnivé debaty. Zvykneme rozlišovať aktívnu a pasívnu. Pasívna znamená prerušenie poskytovania l

Ľuba Lacinová  viac od autora »
Vaše reakcie [57]