Priama línia je bezbožná

Friedrich Stowasser sa narodil v medzivojnovej Viedni. V tej Viedni, ktorú Karl Kraus nazval výskumným laboratóriom zničenia sveta. Vo Viedni, v ktorej sa zrodila psychoanalýza Sigmunda Freuda, moderná funkcionalistická architektúra Adolfa Loosa, kde svoj presne vypočítaný a dokonale pravouhlý dom postavil Ludwig Wittgenstein. Kde Joseph Olbrich postavil čistú, elegantnú a symetrickú Secesiu a kde Klimt, Schiele a Kokoschka vystavovali svoje expresionistické obrazy.

Friedrich Stowaser ich dielo poznal. Na niektorých nadviazal, iných programovo poprel. Sám od seba sa odpichol tým, že si zmenil meno na Friedensreich Hundertwasser. Jeho obrazy hádam najviac pripomínajú Klimta. Sú plné oblých farebných plôch, v ktorých sa strácajú motívy postáv či zvierat nakreslených s detskou jednoduchosťou. A špirál – Hundertwasser bol celý život posadnutý špirálami. Špirála svojou akoby nekonečnosťou a pritom jednoznačnosťou má svojský duchovný náboj. Ako tá, ktorej záhada dráždi milióny ľudí na dlažbe gotickej katedrály v Chartres. Tvar špirály je tvarom labyrintu. A labyrint sa od bludiska líši tým, že v ňom nemožno zablúdiť, i keď cesta k cieľu je veľmi dlhá. Ako Hundertwasserova. Vo svojich maľbách hľadal spojenie človeka s prírodou. To isté chcel presadiť v architektúre.

Hundertwasserove obrazy sú veľmi výrazné, veľmi farebné a veľmi sýte. Tým, ktorým sa zdali gýčovité, odkázal: „Človek, ktorý vymyslel slovo gýč, je... niekto, kto sa snaží obyčajným ľuďom vnútiť akýsi elitaristický svet, ktorý oni vôbec nechcú.“ Mne sa zdajú príjemne radostné, ale vo veľkom počte zľahka znervózňujúce. Potešil by ma jeden uprostred striedmeho, málofarebného interiéru. Jeho nie, keby mohol, určite by mi ho nedovolil takto inštalovať. Jeho predstavy o interiéroch a exteriéroch boli iné. Chcel ich mať také, aké sú jeho obrazy. Pestré, farebné a oblé. Svoje architektonické vízie formuloval už v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Nájomníkmi obydlí nie sú len ľudia, ale aj stromy
Hundertwasser považoval snahy meniť, či dokonca vylepšovať prírodu za neodpustiteľnú chybu ľudstva. Tvrdil, že pre každé spoločenstvo má byť vecou cti chrániť toľko zo svojho prírodného prostredia, koľko je len možné. A v súlade s prírodou majú byť aj jeho obydlia. Napríklad dom poskytne miesto nielen pre nájomníkov-ľudí, ale aj pre nájomníkov-stromy. Tak ako vo viedenskom Kunsthause postavenom podľa jeho návrhov v roku 1991. Presadzoval právo každého človeka prispôsobiť svoje bydlisko svojej individualite. Treba povedať, že nájomné zmluvy v Rakúsku sú prísne a po ich vypršaní byt treba odovzdať majiteľovi v perfektnom a pôvodnom stave. Hundertwassera dráždila uniformita, rovnakosť, lineárnosť. Tvrdil, že priamka je bezbožná. Miloval diverzitu, oblúky, vlny, farby.

Predstavoval si komunity, v ktorých sú domy zrastené s prírodou a príroda s domami. A žiadna stavba nie je dokončená, ale vyvíja sa a mení tak, ako sa menia a vyvíjajú ľudia, ktorí v nej žijú. Nenávidel funkcionalistov, ako boli Loos, Le Corbussier, Gropius, Mies van der Rohe. Zo známych staviteľov mal rád Gaudího, ale za vzor dával aj slumy na okrajoch veľkomiest, rakúske záhradkárske kolónie (naše by ho iste nadchli tiež, keby ich videl) alebo holandské hausbóty. Teda obydlia, z ktorých je každé iné, každý jeho uhol je iný, materiál sa mení podľa toho, čo práve prišlo pod ruku a nikto presne nevie, odkiaľ a kam sa stavba vyvíja. Iste, znie to divne. Ale Hundertwasser nebol technik, bol vizionár. Odvážne vízie sa vymykajú realizmu i realite a ak sa majú uskutočniť, potrebujú z pozadia tiché korekcie technikmi.

Najväčšie obývateľné umelecké dielo
Realizovať svoje stavebnícke plány začal v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V roku 1986 bol hotový jeho Hundertwasser Haus – nájomný činžiak financovaný mestom Viedeň. Odvtedy láka zástupy turistov. Pre nájomníkov to musí byť dosť únavné. Tento dom je – podobne ako väčšina ostatných realizácií – sólovka. V deväťdesiatych rokoch pribudol oproti malý súbor obchodíkov a kaviarničiek známy ako Village. Výnimkou je kúpeľný komplex v Blumau. Je Hundertwasserovým najväčším obývateľným umeleckým dielom. Blumau je dedina v Štajersku, pár kilometrov od diaľnice Viedeň – Klagenfurt. Kúpeľný komplex pozostáva, pochopiteľne, z kúpeľov, krytých i otvorených, a potom z hotelov, reštaurácií, seminárneho komplexu, športových zariadení, kozmetiky, kaderníctva. Nadväzuje na modelovú Krajinu s lúkami a kopcami z roku 1989, ktorá je vystavená v Hundertwasserovom múzeu vo viedenskom Kunsthause. Trávniky sú nielen pred budovami, ale i na budovách, ktoré svojím tvarom pripomínajú terénne vlny. Izby potom nemajú balkóny, ale čosi medzi zadným dvorčekom a šachtičkou. A sem-tam sa mihne cibuľovitá kopula ako pozdrav Kandinskému.

Kúpele v Blumau sú rekreačné. Nie je to areál, kam by sa chodilo na trojtýždňové pobyty hradené zdravotnou poisťovňou, chodí sa tam na pár dní dobiť sa telesne i duševne. Z Bratislavy a okolia autom dostupné aj počas jednodenného výletu. Vstupné je vyššie ako trebárs v Aulandii, ale drahšie vlastne nie je. Za svoje peniaze dostanete oveľa viac v oveľa krajšom prostredí.

Ďalšie články z pondelka 14. augusta 2006
Elena Akácsová: Neotravujte s africkými sirotami, keď konzumujeme!
František Gyárfáš: Koniec romantiky, sú tu kyslíkové stromy!
Peter Pišťanek: Majú politici zmysel pre humor?