Záhrada ľudských osudov

V tarotových kartách sú zašifrované ľudské osudy. Tie karty majú svoje čaro. Na každej je iný obraz, každá vyzerá trocha starodávne a trocha tajomne. Pekné tarotové karty by sa mali podobať secesným rozprávkovým ilustráciám Artuša Scheinera. 22 obrazových kariet Veľkej arkány poskladaných v pôvodnom poradí zobrazuje cestu Blázna – počiatočnej karty – životom. Je to cesta dospievania a iniciácie. Vykladá príbeh života ako metaforu hľadaní a nachádzaní, prekonávaní prekážok a zasvätení. Na ceste stretáva Mága, Veľkňažnú, Kráľovnú a Kráľa, objavuje Silu a učí sa trpezlivosti a tolerancii, hľadá cestu do seba spolu s Pustovníkom, začína chápať rád sveta symbolizovaný Kolesom šťastia. Na konci cesty sa Blázon znova zrodí zbavený svojho starého egoistického Ja a dosiahne celostnosť a šťastie.

Z tarotov sa dajú skladať rôzne príbehy. Môžu byť náhodné, pretože ak pomiešame karty, ich poradie je náhodné. Ale ak ich pomiešame, rozprestrieme ľavou rukou a vyberieme, môže byť ich poradie predurčené a príbeh z nich poskladaný môže byť naším budúcim príbehom. A možno že to funguje aj pre tých, čo tomu neveria. Len vedieť správne dešifrovať príbeh, ktorý pred nami leží.

Tarotové karty môžu inšpirovať. Francúzska umelkyňa Niki de Saint Phalleová s nimi strávila desiatky rokov, ktoré spájali fantáziu, hru a nekonečnú drinu. V južnom cípe Toskánska, na miernom svahu s výhľadom na more, vybudovala v olivovom hájiku Tarotovú záhradu. Podľa námetov Veľkej arkány navrhla v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sochy. Obrovské, pestré, ligotavé. Trocha pripomínajú Gaudího. Oveľa viac pripomínajú Nany. Nany začala Niki de Saint Phalleová robiť v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Sú asi najznámejšou súčasťou jej tvorby. Nana je obrovská žena kyprých tvarov, často v pohybe, tanečnom skoku, pestrofarebná a radostná. Pre autorku je prototypom ženstva, rozpriestraneného, radostného, plodného. Mäkké kypré tvary a sýte pestré farby sú poznávacím znakom Nikiných sôch. Nájdeme ich v exteriéroch mnohých európskych miest. V Luxemburgu, Hannoveri či Ulme stoja Nany. V Paríži neďaleko Center Pompidou sa vo fontáne točia srdcia a pery. V Izraeli postavila detské ihrisko.

Ona sama vyzerala úplne inak ako jej Nany. Bola až anorekticky štíhla. V mladosti sa búrila proti všetkému a všetkým. V šesťdesiatych rokoch spolu so Jeanom Tinguelym, svojím životným druhom, tvorila Strieľané obrazy. Boli to sadrové plastiky s dutinami vyplnenými farbou. Do nich potom strieľala, škrupiny praskali a farba sa roztekala. Napodobeninu takéhoto obrazu nájdeme aj v Tarotovej záhrade. Nie je to jediná citácia. V Svätyni umiernenosti nájdeme Čiernu madonu. Farebné smrtky zase pripomínajú mexické ľudové umenie. A fontána štyroch rozihraných žien je pokračovaním Nán.

Práce na Záhrade začali v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Prvú sochu v nej postavili v roku 1980. Spočiatku ju spolutvoril Jean Tinguely. Jeho neopakovateľné železné súčiastky občas kombinované s kosťami a perím vyčnievajú z Veže zasiahnutej bleskom, spoznáme ich v Kolese šťastia, nájdeme ich zatvorené vnútri Spravodlivosti. Menšie sochy urobila Niki osobne z polystyrénu. Vnútro väčších sôch tvoria zvárané konštrukcie. Zváral ich Tinguely, Weber a Imhof. Sú pokryté drôtenou sieťou nesúcou vrstvu cementu. Na nej je finálna vrstva. Niektoré sochy v záhrade sú pokryté farebnou keramikou. Povrch iných je tvorený úlomkami zrkadiel alebo farebných sklíčok, precízne vyskladanými do mozaiky kopírujúcej oblé tvary sôch. Pochádzajú z Murana, Československa a Francúzska.

Vytvárajú reflexné plochy, ktoré ponúkajú nekonečné hry s vlastnými odrazmi. A nekonečnú prácu pre údržbu, pretože všetky sú perfektne čisté – v plenéri, kde je prašno a určite občas zaprší. Možno aj preto je záhrada otvorená iba poobede a iba od mája do októbra.

Jean Tinguely zomrel v roku 1991. Niki s priateľmi sa s ním rozlúčili veľkým karnevalovým sprievodom cez ulice Bazileja, mesta, kde pracoval a kde je i jeho múzeum. Tarotovú záhradu pre verejnosť oficiálne otvorili v máji 1998. V roku 2002 zomrela aj Niki de Saint Phalleová. Predčasne. Dlhé roky práce s polystyrénom, z ktorého robila svoje sochy, jej zničili pľúca. Tarotová záhrada azda zostane. Určite si na svoju údržbu nezarobí. Snáď potrebné zdroje niekto nájde. Bolo by jej škoda. Prechádzka ňou síce nie je nutne cestou alchymistickej iniciácie, ale určite je cestou zasvätenia do sveta pozoruhodnej umelkyne. Ak sa vám nechce cestovať, skúste si aspoň zohnať film Petra Schamoniho Kto je monštrum – Ty, alebo ja?.

Ďalšie články zo štvrtka 13. júla 2006
Juraj Malíček: Nástrahy rodokmeňa
Norbert Moravanský: A nebola to vražda...
Rado Ondřejíček: Skvelá hudba nielen na horúce dni