Bol večer ako každý iný, až na to, že som mala po rozvode prvé naozajstné rande. Myslím tým rande, ktoré sa neskrývalo za pracovný obed alebo kávový pokec o modernom umení.
Tarík ma chcel zasa vidieť a mňaučal do telefónu ako mačka, že to do víkendu nevydrží. Tvrdil, že mu neprekážajú moje odrastené šedivé korienky a dokonca ani moja dcéra, a tak som mu dovolila prekročiť prah môjho komfortného bytíku. Dúfala som totiž, že v čase jeho návštevy bude už moje dieťa dávno sladko spať.
Obhliadka skrine sa skončila katastrofálne, a keďže som chcela pôsobiť ležérne, ale nie zas priveľmi, skončila som nakoniec aj tak zasa v tričku a texaskách. Celé mi to prišlo čudné. Kedysi som sa na také rande pripravovala celé hodiny. Tak som aspoň práskla sprchu, dôkladne si vyčistila ústnu dutinu a do tváre hodila nahý mejkap, akože som neni namalovaná, to som akože taká krásna naozaj. Na zátylok parfém a že hotovo.
Neviem, ako to tie deti robia, ale senzory im pracujú absolútne spoľahlivo. Ak bežné dieťa bežne zaspí o pol deviatej, v prípade, že očakávate pánsku návštevu, ešte o pol jedenástej rajzuje medzi spálňou a záchodom, núti vás rozbíjať mu na balkóne kladivom kokosové orechy, ráta si štípance od komárov a kuká jak žaba z prachu, že čo ste nervózna, veď ono si len sedemdesiatykrát popiskuje štátnu hymnu, ktorú sa dnes učili na hudyke.
Tarík zatiaľ vypil štyri pivá v príšernej nálevni oproti, očami zaslzenými od dymu a túžby pozorujúc okná môjho bytu.
S úderom jedenástej dieťa konečne zalomilo a ja som podľa dohody zablikala svetlom v obývačke, nech sa to začína aspoň trochu romanticky. Nebudem mu predsa posielať esemesku jak puberťáčka. Okrem toho, v tých dávnych časoch, keď sme sa spolu začali kamarátiť, ešte mobily na planéte Zem neexistovali.
Pivá spôsobili, že Tarík do mojej predsiene vstúpil s takou samozrejmosťou, akoby to robil trikrát denne a mne prebehol mráz po chrbte. Bože, dúfam, že tu nezostane navždy ako môj ex. Ten prišiel na dve hodiny a zostal dvanásť rokov. A to bol teda iný nárez, dostať ho potom z bytu.
Tarík mal novú košeľu s pukmi na ramenách a čisté ponožky. Usúdila som, že je to vcelku nádejné znamenie. S pocitom uspokojenia, že to nie som ja, kto tie puky bude rozžehľovať, som mu ako vzorná gazdinka, čo pre pierko aj cez plot skočí, pokrytecky naservírovala včerajší makový koláč, ktorý som zachránila pred opulentne nastaveným Tikim. Zavrela som dvere na detskej izbe a ešte som naňho ani nestihla uprieť svoje iskrivé oko, keď mi zazvonil mobil.
„Čaf, to som ja,“ šepkal do telefónu konšpiračne Tiki. „Išla na vecko. Čo mám robiť?“
„Ježiš... ja neviem. Zdrhnúť?“ poradila som Tikimu, ako sa vysporiadať s randevú po dvadsiatich rokoch, ako keby som v tom bola neviemako zbehnutá.
„Ona je proste divná,“ zašepkal Tiki. „sa tvári, že sa nič nestalo, že bola vtedy mladá a tak a že čo s tým vlastne otravujem. Furt mení tému... bacha, už ide!“ A zložil.
Vyprskla som do smiechu.
Tarík zodvihol spýtavo obočie, ale mlčal s eleganciou Jamesa Bonda kríženou so zaťatosťou ruského partizána v gestapáckej mučiarni, a ďalej nonšalantne usrkával z desaťročnej whisky. Naposledy z nej pred troma rokmi o čosi menej nonšalantne usrkával môj večne nasratý ex. Takže to bola vlastne whiska trinásťročná, ak dobre rátam.
„Volal Tiki,“ vyšla som pre istotu s pravdou von, pretože som vedela, že bude volať ešte zo desaťkrát. Okrem toho dosť nerada klamem. Lož má totiž krátke nohy. Ešte kratšie ako ja.
„Neblázni, sa ti ozval?“ podskočil, akoby ho niečo štiplo do jeho chutného malého zadku a zatváril sa nadšene ako pes nedočkavo čakajúci na aport. Keby mal chvost, tak ním zaručene mece o dušu spasenú.
„No, on je vlastne tu, včera sme sa stretli... bol tu u mňa.“
Taríkovo nadšenie sa bleskovo vyparilo, nasucho preglgol a povedal AHA. Nič viac. Len „Aha.“ AHA nikdy neveští nič dobré, a tak som pokračovala: „Som ťa chcela prekvapiť, že ti to teraz poviem, ale však vidíš, že nestíham.“
„Hmm, fasa, a to sa mi môj najlepší kamoš kedy chcel ozvať?“ zaťal Tarík najedovane svoje malé kruté ústočká.
„Ja neviem, teraz rieši Jessiku, je s ňou na večeri.“
„S tou kravou? On neni normálny! To ho to ešte neprešlo? To ako najprv potrtká všetky staré frajerky, čo ešte neumreli a potom sa mi láskavo ozve?“
„Počkaj, to akože aj mňa zahŕňaš do tejto geriatricko-nekrofilnej skupiny?“
„No teba snáď predovšetkým...“
„Akože ti hrabe, to čo rozprávaš? Ja som predsa nikdy nebola Tikiho frajerka.“
„Eli, tebe by z nosa odpadlo, kebyže raz povieš pravdu.“
„Ja hovorím pravdu. Čo ma urážaš?! S Tikim som ja v živote nechodila a nespala. Mám ti to odprisahať?
Chvíľu bolo ticho a cez balkónové dvere bolo počuť len opitý rev z krčmy oproti.
„Ty nemusíš. Ale jemu za to rozbijem hubu.“
No a potom som sa dozvedela roky utajovaný srdcervúci romantický príbeh, ktorého údajnou aktérkou som mala byť aj ja. Tiky rozprával chlapcom v partii, akými všemožnými posteľovými trikmi ja vládnem, koľkokrát, ako, kde a za akých okolností sme to robili. V dôsledku týchto zavádzajúcich informácií o mojich nadpozemských sexuálnych schopnostiach žul Tarík celú pubertu pred spaním plachtu od žiarlivosti a zúfalstva, pretože si na mňa netrúfol. Nikdy som si nemyslela, že príbehy z telenoviel sú inšpirované skutočným životom. A už vôbec nie mojím.
Vysvetlila som mu síce, že to nie je pravda, ale celkom mi neveril. Tak som ako tromf vytiahla svoju obľúbenú historku „Ako mi chirurgicky odstraňovali panenskú blanu“ a zároveň mu pohrozila, že ak bude treba, vyhrabem aj starý chorobopis s presným dátumom tejto potupnej udalosti, ktorá sa odohrala až po Tikiho odchode za veľkú mláku.
Taríka môj ambulantný zasväcovací rituál vôbec nedojal, práve naopak. Kým sa od rehotu zvíjal na mojom dizajnovo premakanom koberci a vypúšťal do éteru sopľové bubliny, ja som si pozrela druhú reprízu televíznych novín, zacvičila tri nové jogové cvičenia a postavila na polievku. Psík Tarík stihol doraziť nielen mňa, ale aj fľašu trinásťročnej whisky.
Keď o pol druhej v noci zazvonil zvonček pri dverách, bolo jasné, že je to Tiki. Než som stihla ja, Tarík sa vymrštil z kresla a s rýchlosťou útočiacej anakondy tigrovanej rozcapil dvere.
Tiki stihol prekvapene povedať „Jéééj ahoj“, na čo dostal strašnú do držky. Zapotácal sa a s krvavým, ešte prekvapenejším a ešte širším úsmevom znova povedal „Jéééj ahoj“ a kvacol na zem.
Vtiahli sme ho do bytu ako v Tarantinovom krváku, za asistencie nasratej, čerstvo zobudenej susedky v župane a v prechode. Vyhrážala sa, že zavolá policajtov, a tak jej Tarík s pokojom Angličana povedal, nech zalezie, lebo prihasí aj jej a zabuchol jej dvere pred nosom.
Tiki sa prebral asi o päť minút s mrazenými špenátovými nokmi Radoma na opuchnutom líci a nežne povedal: „Jéééj, ja vás mám tak rád.“
Ležali sme na parketách v mojej predsieni. V strede krvavý Tiki, z jednej strany noky a Tarík, z druhej ja. Držali sme sa za ruky. Z lampy nad nami visel záves z farebných sklíčok, ktorý mi decko dalo k MDŽ, až kým sa do farebných sklíčok neoprelo denné svetlo a na mobile mi nezačal zvoniť budík.
Dá sa povedať, že v tej chvíli sme boli šťastní.
Ďalšie články z utorka 4. júla 2006
Rado Ondřejíček: Pamätá si, sviňa jedna!
Elena Akácsová: Čo pustiť dieťaťu, aby počulo, kam sa narodilo
Miroslav Ulman: Piráti a tí druhí
Ján JoFIX Čičmanec:
Eli Elias viac od autora »
Vaše reakcie [15]
Kapitola piata - Do prdele s genofondom alebo Dá sa vôbec zvracať spôsobne?
Kapitola tretia - Osudová láska alebo Čítali ste Shakespeara?
Kapitola druhá - Realita celibátu alebo Viete, čo je boží plán?
Kapitola šiesta - Koľko erotiky zvládne váš otec alebo Ach bože, ako ja nenávidím golf!
Kapitola siedma - Spasiteľ Hyena alebo Otravuje vás vaša žena? Otrávte ju!