Kapitola druhá - Realita celibátu alebo Viete, čo je boží plán?

Z roboty mi tento týždeň riadne hrabalo, a tak som s príchodom piatkovej noci odovzdala svoje bezbranné dieťa svojim ešte bezbrannejším rodičom, že konečne vyrazím do víru veľkomesta.

Frflala matka, frflal foter a frflala aj moja neznesiteľne orazená dcéra. Ja som ale zaimprovizovala drobne hysterickú scénku, že „za dva roky po rozvode som vyrazila do spoločnosti celkom trikrát, aj to na stretnutie združenia rodičov a priateľov školy“. Keď to nezabralo, vmietla som im do očí výčitku, že to vlastne oni môžu za to, že som sama, pretože mi nie je jasné, ako si mám, ach, ja úbohá, nájsť partnera, a teda aj nového otecka, pre moju cvérenku, keď mi nie sú ochotní postrážiť decko ani raz do roka.

Vytlačili zo mňa miestoprísažný prísľub, že keď sa bude dať, vydám sa hneď, ako to bude možné a tak ma budú mať potom už navždy z krku. Za matkinho povzbudivého skandovania „Lovu zdar!“ som konečne mohla vyraziť na otvorenie nového homosexuálneho podniku v centre, dúfajúc, že tam nestretnem ani jedného heteráka.

Sadnem teda do taxíka a počujem, že si práve na dispečingu objednáva odvoz môj starý kamoš z vedľajšieho bloku, s ktorým sme celú pubertu chodili do jednej partie. „Z Brodskej do centra, chlapci, kto je voľný, Brodská tri na meno Tarík,“ chrchlala do éteru otrávená dispečerka.

„Jéj, to je môj kamoš! Zoberme ho!“ zajačala som taxikárovi do ucha, potrundžená deckom vaječného likéru z matkinho baru. „Aha, tam stojí na konci ulice!“ A už to bolo.

Tarík bol najprv vyvalený jak patník, ale keďže on je hulič, a teda večne kúl a zažili sme spolu len samé uletené veci, myslel si, že sa v tom taxíku jednoducho len vrátili staré dobré časy. Po dvoch vetách bolo zjavné, že je ešte aj po rokoch o čom, a kým sme zahli za roh našej ulice, bolo jasné aj to, že piatkový večer na homošskej párty strávime spolu. Ešte stále to bol chrumkavý keksíček, takže som sa potešila tejto príjemnej zhode náhod, aj keď všetci dobre vieme, že v skutočnosti predsa žiadne náhody neexistujú. Keďže sa mi pozvoľna a celkom nenápadne začali zapaľovať lýtka, celkom som zabudla na svoje predsavzatie, že strávim večer medzi svojimi teplými kamarátmi, kde ma bude baliť maximálne Paťa, ktorá je do mňa už od zédéšky a ktorej, keďže som konzervatívna, aj tak zasa nedám.

Vtrhli sme na párty po rozsypaných lupienkoch ruží, za svitu sviec a hudobného sprievodu už toľkokrát exhumovanej Madonny a vyobjímali sa s navoňanými majiteľmi tohto exkluzívneho miesta. Ten vľavo bol môj kamarát a doslova som ho zbožňovala. Mal v sebe toľko buzerantského šarmu, že keby som bola buzík, neujde mi. V tomto živote som sa s ním však zatiaľ musela uspokojiť len ako s dosť dobrou kamoškou, čo s nadradeným jedom na jazýčku ohovára každú celebritu v meste. Mal v sebe to najlepšie, ale zároveň najhoršie z každej ženy. Vražedná kombinácia. Princezninej stíhačke – homošovi v najlepších rokoch a v neuveriteľnom balíku – vôbec neprekážalo, že som baba a prebodával ma žiarlivými pohľadmi. Asi šípil, že Princeznej štepím do hlavy, že síce akceptujem, že je „děfka prodejná“, ale že to s tým „za prachy všetko“ v poslednom čase dosť preháňa a že žiť bez lásky sa nedá. Ako keby som ja nebola žiarivým príkladom skutočnosti presne opačnej.

Dala som si namixovať mojito, načo ma redaktorka lokálneho mesačníka pre ženy decentne upozornila, že túto sezónu je in drink Cosmopolitan a predviedla mi hit tejto sezóny, zlatú kombinézu s cvokmi. Povedala som jej, že by jej závidela aj Majka z Gurunu a že ma tešilo, že ďakujem za poradenstvo v oblasti módnych trendov, ale že ich mám, s prepáčením, v piči a podala som Taríkovi čistú vodku, ktorou sa rozhodol osláviť naše nečakané stretnutie.

Princezná nás previedol vynoveným podnikom, ktorý stál jeho frajera bezmála desať melónov, koketne ma upozornil na všetky šmajchlkabinety a použiteľné kúty a ako zlatý klinec programu nás zaviedol na dámske WC s vložkami decentne naukladanými do tvaru srdca a opýtal sa: „No nie je to úžasné? U nás môžeš menštruovať bárs aj každý deň!“ Potom pohrozil Taríkovi, že keď mi zlomí srdce, alebo ešte horšie, dobre ma neurobí, že mu odreže obidve vajcia a naservíruje ich všetkým buzerantom v meste. Tarík sa priblblo usmieval, pretože ho mal, koniec koncov ako všetko na tejto planéte, v paži.

Po tretej vodke dostal absťák a že si musí trošíčka zahuliť. Keď sme vyšli na terasku, objímali sa tam dvaja buzíci vo vypasovaných bielych texaskách. Cez tenké tričká sa im toporili bradavky jak divé a bozkávali sa o dušu spasenú. Vyzeralo to, že keď si dvaja chlapci pchajú jazyky do hlavy, je to tá najnormálnejšia vec na svete.

Dala som si práska, aby som zahnala svoje dobre skrývané katolícko-židovské postoje voči sexuálnym menšinám, ale tráva mi nejako nebrala. Zvnútra zahučali repráky, načo buzíci svorne zajačali nadšením a vypadli aj s bradavkami na parket, kde to práve rozbalila začínajúca kapela redizajnovanými hitmi osemdesiatych rokov.

Zostali sme sami. Pod nami znudene zaspávalo mesto a niekde celkom blízko kvitol divoký jazmín. Tarík ma nežne chytil okolo pliec a položil svoju ťažkú prešedivenú hlavu na moje plece. „Ty sa na noc ukladáš do formaldehydu, moja, alebo čo? Sa vôbec nemeníš...“ Tarík si ešte raz neformálne potiahol z jointíka a štrikujúc svojimi obratnými prstíkmi po stavcoch mojej starej chrbtice, povedal: „Vonia to tu ako vtedy na tom kúpalisku. Pamätáš?“

„Jasné, že pamätám. To bolo vtedy dosť super.“

Také divoké vydarené leto to bolo. Preliezali sme v noci ploty kúpalísk, kúpali sa nahí medzi panelákmi a utekali policajtom. Raz darmo, totka mala aj svoje čaro.

„Tak potom si možno aj budeš pamätať, prečo si mi vtedy nedala,“ vybalil na mňa Tarík bez výstrahy zahnívajúcu výčitku a s pocitom takto získanej prevahy sa mi upreto zahľadel do očí. S výrazom neukojeného sadistu si vychutnával moje prekvapenie.

Dohárajúce bágo to napätie nezvládlo. Vypadlo mi z ruky a popálilo bosú nohu v novom sexy sandáliku. Skackala som po terase ako zajko, čo Tarík okomentoval: „No vidíš, to je presne to, prečo ja ťa tak milujem. Vždy všetko posereš,“ a vyrazil k baru.

Keď sa o chvíľu vrátil, držal v dlaniach hrsť ľadu. „Ukáž, ty...“ Vyzul mi obhorený sandálik za šesť litrov a s citom pritlačil ľadovú kocku na popálené miesto.

„Ach!“ vzdychla som blažene od bolesti. Za moment však anestézia začala účinkovať a v tej istej chvíli mojito dorazilo tam, kam malo, takže sa mi zatočila hlava. Ľadová kocka v Taríkových prstoch začala pomaly vyrážať hore, smerom ku kolenu. Trvalo jej to celú večnosť a ja som so slastným pocitom a myšlienkou ako dobre, že mám čerstvo oholené nohy zatušila, k čomu sa to tu vlastne schyľuje.

„Tak prečo...?“

„Čo prečo?“

„Prečo si mi vtedy nedala?“

„Kedy?“

„Jak kedy? Nikdy! Vždy si nakoniec zdrhla.“

Jazda ľadovej kocky po mojej holennej kosti ma vzhľadom na môj dlhý celibát zaujala natoľko, že keď na mňa, ešte ako bonus, zdola uprel aj svoj hypnotický, trávou otrávený pohľad, začala som bleskovo premýšľať, akéže mám dnes vlastne na sebe spodné prádlo.

Ešteže som poriadne čistotné dievča a riadim sa radou starej mamy: „Umývajte sa, dievčatá, lebo neviete dňa ani hodiny.“

Jeho dožadovanie sa bolestnej retropravdy ma vyrušilo z preberania možností, ktorá poloha by nám spolu asi najviac sekla.

„To by si mi aj tak neuveril.“

„Prečo myslíš?“

„Lebo ťa poznám. To by si mi fakt nezožral. Ja som bola vtedy úplne iná, než ste si všetci mysleli,“ povedala som vyhýbavo, poneváč som nemala ani najmenšiu chuť priznávať sa k tomu, že som bola v istom období svojho života fakt taká blbá, že som nespávala s fešákmi len preto, že boli neperspektívni.

„Keď mi to povieš, tak ja ti poviem, čo povedal Tiki, keď sa s tebou rozišiel.“

„Ja som s Tikim chodila? To mi

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [44]