Kapitola tretia - Osudová láska alebo Čítali ste Shakespeara?

Stála som práve nad drezom a flusala doň kôstky z matkinho nevydareného čerešňového kompótu, keď zrazu zazvonil telefón.

Na tom, že zazvonil, by nebolo vonkoncom nič čudné, poneváč mne telefón zvoní stále. Nenormálne však bolo to, že zvonila pevná linka. Tá už nejaký ten rok zvoní len v nedeľu, keď volá zadara teta Irma, že ako sa mám. Keďže bol piatok večer, zdúpnela som v predtuche niečoho iného.

„No čau Eli, ako sa máš?“ opýtal sa vyrehotaný hlas na druhom konci linky.

„Neverím!“ zajačala som natešene. „Ty netvor! Si sa dobre dlho neozval! Kde si?“

„Tu.“

„Na Slovensku? Super! Teším sa. Kedy sa uvidíme?“

„Kedy chceš. Aj teraz.“

„Čo tým myslíš teraz?“

„Otvor dvere, Eli.“

Zložila som telefón a neveriaco šla ku dverám. Za dverami stál emigrant Tiki s úsmevom okolo hlavy.

Objali sme sa ako rodný brat a sestra a chvíľu sa smiali jak šibnutí. Voňal tak známo a pekne.

„Nevedel som, čo ti mám doniesť. Dneska sme boli s matkou v Metre a aha čo som ti kúpil...“ podával mi tajomný balíček s výrazom „odovzdávam ti toto rodinné striebro“. Dostala som maxibalenie mydiel Fa všetkých farieb, chutí a vôní a pobavený záchvat smiechu. Tikiho stroj času sa zjavne zastavil niekde v osemdesiatom piatom roku, keď sa z Pešti nosili mydlá Fa a pestré vlny na štrikovanie.

„Ty si fakt blázon. Koľko si tu nebol?“

„Takých dobrých desať rokov.“

„Chýbal si mi. Vieš, ako je tu bez teba smutno?“

„Aj ty mne,“ ucedil Tiki pomedzi zuby, len tak mimochodom, tváriac sa, že je zaujatý výhľadom z okna mojej obývačky. Po tých dlhých rokoch bez domoviny a starých kamarátov vyzeral odrazu bohém Tiki dezorientovaný a smutný. Odhryzol si z makového koláča, ktorý som napiekla, ako keby som tušila, že niekto príde. Niekto dôležitý.

„Ježiš, to je dobré, to som nejedol ani nepamätám. Dáš mi recept? Maru mi ho musí upiecť.“

„A mak budeš pestovať na balkóne, chrobáčik?“

„Ježiš, fakt. To preto som to tak dlho nejedol. Tým Amíkom už úplne drbe, ani makový koláč človeku nedoprajú. Tu som pestoval na balkóne trávu a tam budem v ilegalite sadiť makovice.“

Bol to ešte stále ten chlapec z dvora, ktorý vedel skejtovať prvý v meste, bil sa za pravdu ako lev a mal všetky baby v rádiuse pätnástich kilometrov. Keď sa ale zamiloval, tak nafurt. V srdci nosil svoje lásky stále so sebou. Poznala som ich naspamäť a vedela som o nich všetko. Od materských znamienok až po počet orgazmov na jeden šup. Dávalo mi to v jeho živote punc výnimočnosti. Copyright The Best frojndin. To zvláštne puto, ktoré ma s týmto človekom spájalo, bolo dozaista karmického pôvodu. Bol to totiž jediný človek na svete, okrem mojej dcéry, ktorému som nemohla klamať. Vždy, keď mi položil priamu otázku, povedala som mu pravdu čistú ako krištáľ, aj keď občas nechutne páchla. Nemohla by som vtedy použiť lož nevinnú, ani lož milosrdnú, ani nijakú inú, čo malo za následok dialógy typu:
„To už si fakt dva roky netrtkala? Inak, chcel som ti v duty free kúpiť vibrátor.“ „No to si teda mohol.“ „A jak to riešiš? Masturbuješ?“ „Jasné. Jak divá. Dáš si ešte koláčik?“ Skrátka normálka. Ten veľký chlapec, ktorý teraz sedel na mojom koberci v obývačke, mal len jedinú chybu: Maru.

Náš schizofrenický večierok prebiehal ďalej tak, že sme sa chvíľu smiali a potom zasa chvíľu plakali. Slzil mi na ramene, ako rád by pretiahol pol mesta, pretože tu sú jednoducho najsexy baby na svete, ale že nemôže, poneváč by to musel svojej španielsko-americkej mandželke hneď vykvákať. Chápala som ten čistý priamy vzťah, taký mal, koniec koncov, aj so mnou. Nechápala som ale, prečo potom pri prezeraní fotoalbumov tlačí pod dekou svoje koleno k môjmu tak nástojčivo.

Ráno o štvrtej, keď nás už boleli rečové orgány, som ho uložila do postele mojej dcéry, ktorá bola, ako každý druhý víkend, u svojho otca a pohladkala ho po hlave. Tváril sa nešťastne ako vyfučaný balón, tak som to nevydržala a o chvíľu som si priľahla k nemu. Túlili sme sa k sebe pod perinou so samými medvedíkmi Pu ako dve opustené deti a žiadna Maru nám nechýbala. Teda aspoň dúfam.

Ráno sme si dali na trhu langoše a cigánsku, poneváč to tí americkí imperialisti svojmu ľudu nedoprajú a boli sme sa pozrieť na starý dvor, kde sme prvý raz hulili trávu. Toľko nostalgie na nás bolo priveľa, takže sme z toho mali náladu pod psa. Jemu bolo smutno za tým všetkým a mne za ním, poneváč som vedela, že zasa čoskoro odíde. Okolo obeda sme smútok zahnali treskou a kofolou, lebo to tam tí chudáci tiež nemajú a šli sme sa pozrieť na dom, v ktorom Tiki vyrastal.

Bol to obúchaný panelák na konci ulice, na ktorej som kedysi dávno bývala aj ja. Zazvonili sme na zvonček všetkým, na ktorých si ešte spomenul, aby ich pozdravil. Podaktorí ho nespoznali, poneváč keď emigroval, neboli ešte na svete a podaktorí preto, že sú už senilní. No a tí, čo si ho matne pamätali, sa čudovali, akože ten malý Tikinko vyrástol, čiže zostarol a stučnel.

Potom sme skončili v historickom centre mesta v najmenej snobskej záhradnej reštaurácii, akú sme vypátrali. Po pár deckách vína a komentároch, ktorú z chodkýň by pretiahol ako prvú, som sa konečne dozvedela do posledného detailu, akože to s tou jeho emigráciou vlastne bolo.

To bolo totiž to jediné biele miesto na mape jeho života, ktoré som neovládala. Tiki na túto tému vyhlásil malé súkromné embargo. Embargo trvalo dvadsaťdva rokov. Až doteraz. Tušila som, že ho to bude bolieť, ale muselo to von. Tu a teraz.

Všetci sme vtedy vedeli, že Tiki je buchnutý do Jesiky, ktorú sme my, myslím tým Tikiho kamoši, nemuseli. Lenže hrabalo mu z nej tak, že pokiaľ sme ho nechceli navždy stratiť, tvárili sme sa, že je to celkom fasa džekyla.

No a táto fasa rybenka, z fasa situovanej rodiny, jediná to dcéra právnicky orientovaného nomenklatúrneho komanča, sa jedného krásneho dňa rozhodla, že ju to tu už nebaví. V Tuzáku majú len jeden druh texasiek a ona potrebuje slobodu rozhodovania. A tak milého dôverčivého Tikiho, toho času v ruji, za masívnej podpory svojej matky, právničky v domácnosti, nabaláchala, že najlepšie bude, keď spolu zemigrujú a niekde na Divokom západe budú spolu šťastne žiť, až kým nepomrú.

Tikimu nebolo viac treba. Bolo nad slnko jasnejšie, že tata a mama dotyčnej nikdy nedopustia, aby jej vzťah s robotníckym kádrom z Matadorky prerástol do niečoho hlbšieho. Ale Tiky si myslel, že keby bol emigrant a vlastnil by aspoň jednu vrtnú vežu a bazén, všetko by bolo razom inak. A tak šiel. Kam? No predsa na vandrovku do Ameriky. Pripraviť hniezdočko ich neskonalej lásky, ktorá na tomto teritóriu bojuje s kapuletizmom, a tak musí mladá dvojica uniknúť pred nepriazňou osudu do kapitalizmu, aby sa mohla nerušene venovať kopuletizmu.

Príprava na hniezdenie trvala presne dva roky. Utečenecké tábory v Grécku a Taliansku, neskutočné minúty, hodiny, dni a mesiace čakania na odchod za veľkú mláku. Potom zháňanie všetkého od roboty až po zubnú kefku. A rátanie dňa za dňom bez svojej vyvolenej.

Lenže dotyčná si to potom s tým hniezdením za veľkou mlákou nejako rozmyslela a už sa nikdy neozvala. Jednoducho prestala rozbíjať okná na riaditeľniach základných škôl a za asistencie kamarátky tiežvlamačky robiť ministerstvu školstva neuveriteľné telefónne účty do USA. Až teraz nad sedmičkou modrého portugalu a lososovou nátierkou mu dopálilo, že celá emigrácia bola len strategicky premyslená intriga Jesikynej matky, ktorá sa ho takto elegantne, s nenútenosťou právničky v domácnosti, jednorazovo zbavila. Z emigrácie sa stalo vyhnanstvo, z veľkej lásky veľká frustra. Človek by povedal, že toto je vznešený a smutný koniec tohto shakespearovského príbehu, keby sa Tiky nad modrým portugalom nezačal znenazdajky dusiť.

Hlas sa mu chvel čoraz viac, až začal lapať po dychu. Hyperventiloval jak blázon a z

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [21]