Pamätá si, sviňa jedna!

Odkedy internet nie je záležitosťou vyvolenej sekty pološialených programátorov, ktorí si ho stvorili sami pre seba, pribúda na ňom každú sekundu neuveriteľné množstvo balastu. Samo osebe to, samozrejme, nie je problém, nikto ma nenúti prehrabovať sa miliardami zlých fotiek a blogov vzniknutých len preto, že im v tom práve nič nebránilo. Problém príde až v najbližších rokoch.

Podstatnú časť internetového obsahu vytvoria mladí ľudia od 15 do 30 rokov. Napĺňajú diskusné fóra názormi, blogoviská textami, komunitné stránky fotkami a všade, kam prídu, nechávajú stopu o svojej súčasnosti, aby ukázali, že toto teraz sú, toto robia a takto sa pri tom cítia. Ich rovesníci v dobe predinternetovej to riešili maximálne vyrytím veľmi stručného zápisu do vrstvy sivej farby plechových dverí toalety v miestnom kulturáku, alebo do kôry stromu v parku, v prípade, že išlo o romantickejšiu náturu. Lenže hajzľové dvierka nanovo zatreli na začiatku ďalšej päťročnice a ako vyplýva aj zo samotnej povahy tohoto materiálu, umiestňovať doň posolstvá dlhšie ako pár znakov nebolo veľmi user friendly, nehovoriac už o pridávaní fotografií, zvukových ukážok, či iných súvislých multimediálnych útvarov. Výsledkom je, že generácia prežívajúca svoje bujaré obdobie pred dobou rozšírenia internetu sa za svoje vtedajšie výbuchy kreativity nemusí v dospelosti hanbiť, pretože neexistujú a ak aj hej, tak väčšinou len v súkromných zbierkach, kde sa nimi kochajú len povolaní. Čiže keď sa dnešný mladík vráti domov zo žúrky rozbitý ako družstevná cesta, môže mu jeho rodič následnú opicu urobiť patričnou prednáškou ešte o kus neznesiteľnejšou. Jeho morálnej autorite totiž nehrozí, že by bola pošliapaná verejne dostupnou archívnou fotografiou, na ktorej rodič za mladi grcia tresku s kapustou, prevesený cez balkón rodičovskej obývačky.

Dajme tomu, že je to asi tak 8 rokov, čo je aj v našich geografických podmienkach internet hromadne dostupný ako miesto, kam si odložiť všetko, čo sa práve deje. Ak to zrátame s priemerným vekom tých, čo ho napĺňajú, a do úvahy vezmeme, kedy zvyknú ľudia dospieť z puberťákov na dospelákov so sklonom zabúdať na hriechy mladosti, vychádza z toho, že o pár rokov sa to všetko začne. V roku 2015 ťažko vynadáte decku, že z neho po oslave 17. narodenín razí alkohol, keď ono má už dávno v počítači stiahnuté fotky, na ktorých odpaľujete jointa hrubého ako Demitrov krk. Našlo ich na komunitnom serveri, presne na tom, kam ste sa už 15 rokov neprihlásili. Lenže internet je sviňa – pamätá si všetko, čo ste mu kedy zverili.

Budú to napríklad zaujímavé politické kampane. Tak ako sú dnes kompromitovaní magori v rôznych reality šou pomocou na internete dostupného porna, čo nahrali len toť nedávno, mysliac si, že producent to snáď bude ukazovať len svojej starej mame, budú čoskoro kompromitovateľní takmer všetci, čo si dnes myslia, že je úžasné dávať na web svoje „vykalené“ fotky alebo sa chváliť premiestňovaním nákupných vozíkov z Tesca na obecné komunikácie. Pri tom tempe a neuveriteľnom množstve pribúdania obsahu sa o pár rokov na každého niekde niečo nájde. Nebude treba na to ani bandu investigatívcov, postačí Google, alebo čo sa bude vtedy používať na vyhľadávanie. Zrazu len administrátori serverov budú bohatnúť, ak budú ochotní na požiadanie mazať staré záznamy, poprípade budú miznúť zo sveta, ak neodhadnú správnu cenu, čo si zapýtať za video z roku 2004, na ktorom sa nádejný prezidentský kandidát po štyroch potáca zo záchoda do kúpeľne. Najväčšie weby a vyhľadávače už nebudú brať len za to, aby sa na nich o klientoch objavilo čo najviac, ale aj za to, aby sa tam o niekom nedalo nájsť nič.

Pokiaľ máte kamaráta so sloňou pamäťou, ktorý sa zavše zabáva tým, že vyťahuje pred inými osobami nepekné historky z vašej spoločnej mladosti, dá sa to zniesť. Predsa len, aj ten kamarát má istý zmysel pre takt, a teda nie je úplne nepredvídateľný. Ale ak všetky – teraz vtipné, neskôr smiešne a potom už len trápne – historky priebežne zverujete internetu, skôr či neskôr ich začne odtiaľ vyťahovať každý, kto to uzná za vhodné a takt pôjde bokom. Po generácii skompromitovanej komunistami, keď sa skoro všetci aspoň prizerali niečomu, nad čím dnes už tak veľmi nejasajú, nasledujú generácie skompromitované samy sebou.

Ďalšie články z utorka 4. júla 2006
Eli Elias: Kapitola štvrtá – Taký pekný večer alebo Viete, za čo dať kamarátovi do držky? 
Elena Akácsová: Čo pustiť dieťaťu, aby počulo, kam sa narodilo
Miroslav Ulman: Piráti a tí druhí
Ján JoFIX Čičmanec: Komiksová akcia s agentom číslo trinásť