Kapitola piata - Do prdele s genofondom alebo Dá sa vôbec zvracať spôsobne?

Zaplatila som pri pokladni v supermarkete a obťažkaná nákupom šikovne kľučkovala medzi autami. Unikala som totiž úskočne predavačovi Nota Bene, ktorý ma systematicky obmäkčuje každý druhý deň, keď mi zazvonil mobil. Displej predvádzal najdlhšie číslo na svete, takže som usúdila, že volá pravdepodobne nejaké zahraničie a zodvihla som.

Zahraničie povedalo: „Ahoj Eli, tu je Milan. Vieš, kto volá?“

„No, viem. Milan.“

„No a vieš, ktorý Milan volá?“

„No čo by som nevedela. Milan opeľovač.“

„Ako prosím, nerozumel som... nejako si mi vypadla...“

„No ak sa nemýlim, ty si ten pán, čo si ma mojej mame urobil a potom si sa 38 rokov neukázal.“

„Ty máš ale informácie... A inak ako žiješ? Rád by som videl, ako vyzeráš.“

„Gratulujem ti. Som celkom vydarený kúsok. Vyzerám bohofsky dobre. Som štíhla dlhonohá blondína, miery 60/90/60 a budem asi celá ty, poneváč sa na nikoho iného z rodiny nepodobám.

„No vieš, Eli, ja volám preto, že budem oslavovať šesťdesiatku. Vieš, a rád by som ťa mal na tej svojej oslave, neprišla by si?“

Vychutnávala som si túto chvíľu, na ktorú som 38 rokov kdesi v druhom pláne latentne čakala. Chvíľu som ešte mlčala, aby sa dramatickosť tohto momentu vystupňovala na maximum a akože len tak mimochodom som povedala:

„Prišla.“

„Ale ja nebývam v republike.“

„Ja viem. Nevadí,“ dodala som blahosklonne.

„Ja bývam teraz na Malte. Pošlem ti letenku?“

„Pošli. A kedy to má byť?“

„Zajtra.“

A tak som letela. Najprv s deckom k našim, ktorí pindali, že to už je naozaj naposledy, čo im ho nechávam na krku uprostred školského roka a potom kúpiť nejakú snobskú titanovú sadu na konzumáciu vína alebo čosi podobné. Nech nežerem. Šesťdesiatka je šesťdesiatka a foter je foter. V plodnom telefonickom rozhovore som ešte zistila, že som bohatšia o macochu a dve sestry v puberte a že na oslavu príde aj jeho najlepší kamoš zo Švajcu. Zakúpila som teda ešte tri strieborné žužu náramky, vhodný to dar pre ženu každého veku, trochu sa vyspala a makala som na Švechat.

Viezla ma Dora, poneváč sa mi nechcelo nikomu nič vysvetlovať. Dora pozná celú moju rodinnú anabázu a okrem toho sa nikdy na nič nepýta.

Keď som matke sucho oznámila, kto sa ozval a kam idem, okomentovala to tajomnými slovami: „No, tak aspoň konečne sama zistíš, aký je.“ Mohla mi spraviť tú láskavosť a varovať ma dodaním slovíčka KOKOT na konci vety. Ale neurobila to, a tak som do lietadla nastupovala plná nádejí, aké to teraz už bude v tom mojom posratom živote všetko pekné. Vtedy som ešte netušila, ako rýchlo dôjde na Taríkove okrídlené slová: „Neboj, Eli, všetko sa na dobré poserie.“

Do štartu lietadla som bola absolútne pokojná. Doľahlo to na mňa, až keď motory začali naberať obrátky. Naberala som aj ja. A poriadne. Začali mi tiecť slzy ako fazule a nebola som schopná si ani zapnúť pás. Našťastie som sedela vedľa fantastického chlapíka, ktorý bol podľa svojich slov nudný finančný analytik z Viedne, ale na Maltu si šiel zapretekať na terénnom motocykli, aby mu z tých peňazí nehrablo. Celú cestu mi podával papierové vreckovky, priebežne zisťoval, či niečo nepotrebujem a zároveň zabezpečoval kontakt s palubným personálom. Bol skrátka úžasný. Škoda len, že mi to dopálilo až o dva dni a nedala som mu vizitku aj ja. Ja som totiž v istých veciach otrasne staromódna a v živote mu na to jeho číslo nezavolám. To som celá ja, premrhané šance, to mi ide. A okrem toho som už možno zadaná. I keď po poslednom chodbovom dueli v zostave Tarík kontra Tiki, sekundant susedka Linkešová, to už zasa až také jasné nie je.

Keď som sa sebaľútostivo vyplakala do sýtosti, lietadlo práve začalo pristávať a ja som si s králičími očami začala pripadať interesantne ako hrdinka z áčkovej psychopatologickej drámy o hľadaní skutočnej identity zrelej ženy.

Milan sa ma na záver telefonátu ešte spýtal, ako ma spozná. Ja som povedala, že krf sa pozná a že ja ho určite spoznám, pretože mám jeho fotku, keď mal dvadsaťdva rokov. A on že moja, ale toto je Malta, to nie je letisko v Partizánskom. A ja že krf je krf a že si môže byť istý, že JA ho spoznám na akomkoľvek letisku sveta. Samozrejme, že som blafovala, ale čo môže byť vzrušujúcejšie, ako hľadať na preťaženom internacionálnom letisku niekoho, o kom viete akurát, že je to šesťdesiatročný chlap.

Hrozne mi záležalo na tom, aby som vyzerala dobre, a tak som si na vecku pred zrkadlom vybojovala strategickú pozíciu medzi nemeckými penzistkami, aby som si zachránila posledné zvyšky splakaného mejkapu. S odhodlaným výrazom hlavnej hrdinky horeuvedeného filmu som vykročila k exitu.

Postála som si na mítpointe zo desať minút, občíhla všetkých potenciálnych oteckov, ale ten môj, koniec koncov ako obyčajne, nikde. Začínalo byť jasné, že sa za tých tridsaťosem rokov, čo so mnou ani mojou matkou nebol v celkom žiadnom styku, slušným móresom nenaučil.

Keď sa objavil, hnal sa letiskovou halou ako Tornádo Lu a ťahal za sebou nejakého dvojmetrového chlapa s kufrom. Hneď som vedela, že je to on. Krf je krf.

„No s pánom bohom...“ pomyslela som si a vytreštila oči na sexy modrookého šesťdesiatnika so zažitým výrazom „Baby, žerte ma!“. Vyzeral ako klon Mela Gibsona kríženého s Harrisonom Fordom a veľmi dobre to vedel. Už len slovné spojenie sexy šesťdesiatnik je na grcku, ale bohužiaľ, bol to holý fakt. Predo mnou stálo niečo tak samoľúbe, že som to v živote nevidela. V podstate som si ani nemyslela, že tento archetyp chlapa ešte na tejto planéte niekde okrem Hollywoodu reálne existuje.

Premeriavali sme si jeden druhého od hlavy k päte, objali sa ako starí známi, na čo poznamenal: „Vyzeráš tak... tak neslovensky.“

„Dík, aj ty vyzeráš tak... tak dobre.“

Potom som sa zoznámila s dvojmetrovým švajčiarskym dentistom, ktorého som vtedy videla triezveho prvý a poslednýkrát. Ešte nadštandardná kytica ľalií pre mňa v kufri nadštandardného terénneho vozidla značky Jeep a fičíme na juh. Keď si ľavú nohu v nenápadne deravej ponožke vyložil pri šoférovaní na palubnú dosku, nevedela som, či je tak demonštratívne uvoľnený alebo čo, kým mi nepovedal, že ho bolí noha, lebo má trombózu.

„Trombóza,“ poznamenala som si do imaginárneho zoznamu svojich potenciálnych dedičných chorôb a na Dorinu esemesku „Aký je?“ som odpísala: „Má chlpaté uši“.

Po dobrej polhodke ešte lepšej nemeckej konverzácie medzi ockom a dentistom na tému reality na Malte sme zastavili na opustenej periférii malého rázovitého mestečka na mieste, kde ešte pred chvíľou zhrieval svoje kosti húf netypického plemena husi domácej.

V ústrety nám vyšla Milanova švajčiarska žena domestikovaná na Malte a vrúcne ma objala. Takýto srdečný prístup som teda fakt nečakala. Táto žena bola zatiaľ evidentne na Milanovi to najlepšie. Bolo až nechutné, ako neuveriteľne sa podobala na moju matku. To mohol rovno zostať s ňou.

Z premiery vlastných neskrotiteľných emócií som bola vyflusnutá jak Legiobanka pred krachom, a tak som si pred odchodom do golfového klubu dala rýchlu sprchu. Bola som v takom kŕči ako nikdy predtým. Stále som mala pocit, že sa musím do niečoho štylizovať, aby sa chlapec netrieskal do hlavy, že čo to splodil. Ale naopak, aby ronil krvavé slzy, že nemohol participovať na vzdelávaní a výchove bytosti takej skvostnej, ako som ja. Skrátka, mala som intenzívny pocit, že nestačí, keď budem jednoducho sama sebou.

Golfový klub bol snobiš ako všade na svete. Otecko sa správal, ako by mu to tam patrilo a plieskal dvadsaťročné domorodé čašníčky po zadku. Tie sa červenali a bránili sa dosť chabo, jednak preto, že im to bolo trápne a jednak preto, že nechceli dostať padáka. Povedala som oteckovi, že je nechutný a že či si nemyslí, že je im to nepríjemné, keď ich obťažuje o štyridsať rokov starší dedko. Tváril sa, že nič nepo

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [23]