Kapitola siedma - Spasiteľ Hyena alebo Otravuje vás vaša žena? Otrávte ju!

Myslela som si, že po spoznávacom zájazde na Maltu ma už nemôže nič prekvapiť. No len čo som si vyzdvihla z pásu kufor, dorazila Dorina esemeska: „Nemozem prist, niekoho po teba poslem, hned zavolaj :(„ To bolo prekvapenie číslo jeden.

Druhé a oveľa horšie bolo, že som na mítpointe zbadala Hyenu. Chcela som sa vrátiť späť, ale nebolo kam. Uvidel ma. Do prdele hadovi! A práve dnes. Keď mi je tak nahovno! Bol to zjavne trest boží, len mi ešte nebolo jasné, za čo. Celý let som dúfala, že kým dorazíme domov, zosypem sa Dore do náručia a zo všetkého sa vykecám. Pochopila som, že moje nervové zrútenie budem musieť odložiť na neurčito a podala som ošívajúcemu sa Hyenovi svoj ľahký kufor. Snažil sa vykúzliť aspoň trochu priateľský úsmev, ale príliš mu to s tým vykúzľovaním nešlo. Ja som sa nesnažila vôbec o nič, len prežiť.

Šuchtala som sa celkom bez energie za ním, smer parkovisko, sledovala jeho nežne béžové froté ponožky vykúkajúce z trekingových sandálov a útrpne prosila Boha, aby cesta ubehla čo najrýchlejšie.

Hyena ma odvždy neznášal a ja jeho tiež. Občas sme sa však, keďže bol Dorin sused a kamoš z detstva, u nej vídavali. Svoje vzájomné antipatie sme na týchto náhodných stretnutiach, na pobavenie ostatných zúčastnených, ventilovali dvojzmyselnými, dobre mierenými sarkazmami. Dokonca som ho raz celkom náhodou pristihla, ako ma s niekým nezainteresovaným rieši na čete. Tak hrozne som ho srala. On však Doru platonicky miloval už od detstva, a bol teda vhodným adeptom na záchranné akcie všetkého druhu a na tú dnešnú tiež.

Tušila som, že sa niečo stalo, keď bol taký krotký. Ani nenadával, že meškalo lietadlo. Za normálnych okolností by radšej spáchal rituálnu samovraždu, ako by ma mal vyzdvihovať na letisku.

Dora mala vypnutý mobil, a tak som si najprv myslela, že sa narýchlo odpažila do Talianska, vyzdvihnúť si nejakú zákazku na reštaurovanie, až kým mi Hyena nevysolil chlapsky nahrubo otesaný dôvod jej neprítomnosti. Zdúpnela som a moje problémy s oteckom som v tú ranu nechala ležať na treťom kilometri diaľnice D7. Nútila som Hyenu, aby na to dupol, že zaplatím pokutu a už nikdy ho nebudem buzerovať, len nech už tam, preboha, sme. Potrebovala som totiž nutne, aby mi to všetko ešte raz zopakovala Dora aj so všetkými nechutnými detailmi. Hyena mi nikdy nepripadal ako príliš dôveryhodný zdroj. Ja skrátka neverím ľuďom, ktorým sa v aute na prednom zrkadle rytmicky pohojdáva ruženec a do taktu z cédečka vyhráva Marylin Manson.

Prišla mi esemeska od Taríka: „Uz si dorazila? Pozyvam ta na veceru. Tesim sa na teba u mna.“

„Idem za Dorou do Statnej. Dik, ale nemozem. Zavolam.“

Do špitála sme dorazili hodinu po polnoci. Zdolali sme barikádu v podobe neoblomnej vrátničky mávaním Hyenovho novinárskeho preukazu pred jej tučným nosom a bežali dlhou chodbou.

Pred urgentným príjmom sedela zosypaná Dora a noha sa jej neuroticky trepotala v rytme mana-mana. Tvárila sa, ako keby sedela pred márnicou a bola zjavne na dne. Spoznala som to hneď, ako som ju uvidela. Nebola totiž nalíčená. Dora vyšla nenalíčená z domu naposledy dva dni pred oslavou svojich trinástych narodenín. Nezlomili ju ani rodičia, ani poznámky v žiackej či pokarhania riaditeľa školy alebo vedúcej pionierskeho tábora. Vždy to bola neuveriteľne silná osobnosť. Ale teraz bola táto silná osobnosť nenalíčená a pekne v prdeli.

Keď ma uvidela, neveriacky pokrútila hlavou a vysilená od plaču tichučko povedala: „Ja toho Zmrda zabijem.“

Hyena už príbeh o Zmrdovi počul niekoľkokrát. Navyše, keď mu Dora z posledných síl oznámila, že už ho naozaj nepotrebuje, tak hoci nerád, na moje veľké potešenie, odpingol konečne domov.

Sedeli sme v prázdnej chodbe páchnucej po dezinfekcii, s plastovými téglikmi s odpornou kávou v rukách a pozorovali linoleum so vzorom prierezu krvavým kusom mäsa. Zmietali nami inštinkty zabijaka v mene spravodlivosti a pocity krivdy. Mali sme chuť pľuť po každom chlapovi, ktorý kráčal okolo. Ibaže sme nevládali. „A šak nie sú všetci zlí,“ povedala by v tejto situácii moja krásna mladšia sestra, ktorá trtkáva len s vybranými krásnymi mulatmi, ktorých miluje, pretože žije v L. A. a tam sú.

„Nie sú všetci zlí. Ale sú to KOKOTI!“ povedala by som ja, jej škaredšia staršia sestra, ktorá netrtkáva s nikým, pretože žije na Slovensku a tu nie sú ani mulati.

Bože, ja kým sa dostanem k meritu veci. Stalo sa vlastne to, že Dorina sestra bola dlhodobo otrávená. Ležala na urgentnom príjme už päť hodín a pumpovali jej žalúdok a žily. Jej manžel, ktorý ju celé roky tĺkol jak žito, zmenil asi mesiac dozadu taktiku. Namiesto pičungu a facky na dobré ráno jej začal do postele každé ráno nosiť kávu. Hladkal ju jemne po vlasoch a dohliadal na to, aby ju vypila až do samého dna, lebo vraj ju robil len a len pre ňu, a to ešte k tomu z lásky. Dokonca ju pre ňu aj kupoval, aby vedela, ako má chutiť pravá brazílska.

Po týždni prestala do práce jazdiť autom, pretože mala dvojité videnie. Po dvoch sa jej točila hlava a občas mala mikrovýpadky vedomia. Tretí týždeň začala mať sluchové halucinácie a občas zvracala. Obvoďáčka povedala, že je len preťažená a manžel ju zdrbal, že sa má liečiť na psychiatrii, lebo je strašný hypochonder. A tak tomu prestala venovať pozornosť a radšej mu varila strááášne dobré večere. Potom ale v robote odpadla a prebrala sa až o štyri hodiny na pohotovosti.

Nikto netušil, čo jej je. Dora sedela tie štyri hodiny pri nej a držala ju za ruku. Sestra bola ale stále fialovejšia a navidomoči odchádzala, aj keď do nej kvapkali infúzky zhora-zdola a cétečko už mala dávno za sebou. Odrazu však Doru osvietilo a tieň podozrenia padol na sestrinho manžela, slávneho to bratislavského herca, pôvodne absolventa strednej chemickej priemyslovky. Žartovali totiž posledné dni so sestrou, že keď jej varí po pätnástich rokoch manželstva každé ráno kávu, asi ju chce otráviť. Dore napadlo, že to nebola žiadna sranda, ale svätá pravda a vesmír si oddýchol, že jej to konečne dopálilo. Zalarmovala službukonajúceho lekára a začalo sa pumpovať. Manžel zatiaľ volal z divadelného festivalu v desaťminútových intervaloch, že ako sa má. „Má sa napiču! A už mi v živote nevolaj,“ povedala ticho Dora do telefónu a definitívne ho vypla. Mali sme s Dorou čo robiť, aby sme sa za ním nerozbehli, nestiahli z javiska a nezabili ho.

Dlhú chvíľu sme si teda aspoň krátili tým, že sme detailne rozoberali, ako by sme ho postupne rozoberali tupým nožom, čo by sme mu ako a v akom poradí odrezali a ako presne by sme mu do rán sypali glutaman sodný. Chemikovi.

Boli sme práve v najlepšom, keď sa na konci chodby objavila známa postava a ležérne hojdavou chôdzou sa blížila k nám. Bol to Tarík s piknikovým košom. V piknikovom koši bol obedár, v obedári zeleninové lasane a ako dezert ovocné košíčky. Na obrus sme poukladali komplet servis, sviečky a vínové poháre, pripili sme si kabernet saviňonom na zdravie Dorinej sestry a o štvrtej ráno sme odpálili prvý nemocničný piknik v dejinách Slovenska. V mihotavom svetle sviečky bola Taríkova tvár tak nežne oddaná, že som mala čo robiť, aby som ho nezatiahla do výťahu a poriadne sa tam s ním nezasekla. O šiestej ráno však vyrážal na dva týždne do Kyjeva, točiť televízny spot na vložky proti úniku moču. Ako dvorný architekt veľkých reklamných agentúr šiel hľadať priestory na šúting. Zamávali sme mu teda z balkóna na rozlúčku a Dora povedala: „Stará moja. To je on.“

Nekomentovala som to. Bodaj by mala zasa raz pravdu.

O ôsmej ráno bola Dorina sestra mimo ohrozenia života, čo Dora okomentovala slovami: „Mimo ohrozenia života bude, keď jej manžel otrčí kopytá.“ Previezli ju na oddelenie a nás poslali domov. Sestra prežila, a tak lukratívny pozemok za šesť melónov, o ktorý tu vlastne šlo, po nej nepodedí herec. Chudák. „Ten ale bude smutný, než ho zabijeme,“ povedala Dor

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [39]