Ja si myslím, že to viem, a preto už hodný čas s nikým nespávam.
Môj masér šmrncnutý do ezoteriky mi síce pri každej štvrtkovej masáži stále nápadnejšie naznačuje, že keď to takto pôjde ďalej, budem mať vaječníky ako zosušené slivky a znovu ich nakopnúť nebude teda žiadna sranda, a že jedného krásneho dňa sa môže stať, že mi tie zvierače v podbruší jednoducho nerozmasíruje. Ale ja sa smejem, pretože mi momentálne ani nič iné nezostáva.
Ja som sa totiž po elegantnom rozvode môjho už menej elegantného manželstva s naplešatelým rezíduom mojej mladosti definitívne rozhodla, že budem s ľuďmi spať už len z lásky. A aby toho nebolo málo, ja som sa rozhodla, že nestačí, aby som dotyčného milovala ja, ale že musí milovať aj on mňa. To mám z tých telenoviel, ktoré nepozerám, ale jednotlivé repliky typu „Si moja jediná, umrime spolu“, alebo „Rebeka, vždy som miloval len teba“ ku mne doliehajú cez panelákové steny od susedov pri písaní domácich úloh s mojou predpubertálne otrávenou dcérou.
Prečo sa dobre vyzerajúca, šťastne rozvedená intelektuálka s ľahkou nadváhou, pekným trojizbovým bytom v dobrej štvrti, novým autom, trendovým účesom, zmyslom pre humor a navyše nefajčiarka, tesne pred štyridsiatkou rozhodne pre takýto patafyzický, mierne sadomasochisticky ladený celibát? Neviem. Asi preto, že som si konečne uvedomila rezíduá svojho nezriadeného sexuálneho života, ak mu tak, pri všetkej úcte a odvahe, môžeme hovoriť.
Celé sa to začalo mojou búrlivou pubertou niekedy na začiatku osemdesiatych rokov, keď fičal štýl neohippie. Nadopovaní trávou a Led Zeppelinom sa všetci tvárili neznesiteľne frí. Všetci boli frí, len ja furt nič. Keďže som sa dramaticky červenala pri každej oblizovačke a obchytávačke, podobné veci som riešila zásadne potme, aby som v očiach dotyčného zostala aspoň trochu kúl a aby ani náhodou nezavetril, že by som mohla byť doňho.
Moja slávna deflorácia však, naopak, prebiehala v plnej paráde pri tom najlepšom osvetlení operačného stola, čiže chirurgicky, pretože môj gynekológ sucho skonštatoval, že to inak nepôjde. Keď sa totiž ani môjmu štvrtému frajerovi nepodarilo obrať ma o môj vienok zelený, konečne mi dopálilo, že to asi nebude s kostolným riadom a vybrala som sa na návštevu ku gynekológovi.
Že tak a tak, aký ja mám problém, a že to nejako nejde, a on že teda „ukážte slečna“ a stále ma nespoznával, a potom, keď som roztiahla nohy, že: „á vy ste tá nádejná spisovateľka“ a potom že: „á, vy máte pohlavnú chorobu“ a potom že: „á, nehýbte sa, počkajte...“, vybehol z ambulancie a vrátil sa so skupinkou o rok starších medikov, aby im názorne predviedol, ako má taká pohlavná choroba v plnom rozpuku, tesne pred prechodom do chronického štádia, vyzerať. No a než som konečne oznámila tomu štvrtému frajerovi, s ktorým som práve chodila a s ktorým to nešlo, že teraz to už konečne pôjde, tak sa ten blbec so mnou rozišiel. Takže zo slávnostných fanfár zostali len nervy, že sa to môže znova zrásť.
No ale to bolo v čase, keď som ešte nebola frigidná. Frigidná som bola až potom, keď som sa rozhodla, že s tými fešákmi mi to moc nešlape, lebo ja som neni fešanda, a teda som, ako taká, celkom iná kategória. „Drž sa ty len, moja, pri zemi vo svojom leveli,“ povedala som si v túžbe zavraždiť aj poslednú známku môjho predošlého neradostného života. Bola som síce patrične hrdá na to, že opäť raz zvíťazil zdravý rozum nad rozochveným roztúženým srdcom v mojom medzinoží, ale rezíduá tohto svojho zrelého rozhodnutia znášam doteraz.
Držanie sa vo svojom leveli sa prejavovalo asi tak, že som tízovala všetkých fešákov zo širokého aj blízkeho okolia a viedla si podrobné poznámky o tom, komu, kde a za akých dramatických okolností som nedala. Pretože fešáci boli pre ríl lajf nepoužiteľní a mohli zdrhnúť s prvou modelečkou, ktorá by šla okolo, stavila som na istotu desaťnásobku a začala som chodiť so síce nevzhľadnými, ale o to inteligentnejšími a ftipnejšími kamarátmi. No a potom som sa len čudovala, že som frigidná, a že mi nestojí.
A tak sa stalo, že som sa vydala za ftipného kamaráta s velkým ftákom a ešte väčším zmyslom pre humor. Malo to len jednu chybu, teda vlastne dve či tri. Po prvé sa s tým velkým ftákom nenaučil narábať ani po dvanástich rokoch striedmeho súloženia, takže u nás šlo väčšinou o súležanie, čítanie dobrej literatúry a pojedanie čipsov. A po druhé, keďže jeho asistentke tento drobný nedostatok zjavne neprekážal, pravidelne ju prášieval ešte pred svadbou, počas nej a, pochopiteľne, aj po nej. Nečudo, že ja som s ním nakoniec nemala najmenšiu chuť nielen ftipkovať, ale časom ani súložiť, či dokonca súležať. Nech si ftipkuje tam, kde mu dávajú.
A to bol ten najväčší problém, pretože ja žiť bez sexu dokážem ľavou zadnou, ale bez srandy? To jednoducho nejde.
Môj pohnutý sexuálny život je týmto v zásade na konci s dychom, ak ešte nerátam pár prešľapov typu gitarista z obľúbenej skupiny, basista z druhej obľúbenej skupiny, herec z národného, potom zasa herec z undergroundového divadla, nejakí tí spolužiaci z fakulty a potom ešte že aspoň jedenkrát úplne bez lásky, čo, keď to takto vidím na papieri, za takmer štyridsať pohnutých rokov nie je vôbec také strašné. Hociktorá dvadsiatka by mi fčul s tučným náskokom vytrela kocúra.
No a potom bolo po rozvode. V snahe znovu vzkriesiť svoje zdochnuté srdce som bola ešte dvakrát zamilovaná. Nikdy to nebolo voľné a tá nedostupnosť ma chránila pred tým, že by niečo ozajstné aj mohlo byť. Matroš sa vyznačoval celkom inými kvalitami ako to všetko predtým. Napríklad ma oslňovali vlastnosti, ktoré predtým v mojom komplexnom, čisto pragmatickom pohľade na muža vôbec nehrali rolu. Napríklad: „Keď on má také pekné oči“, alebo „V živote sa ma nikto tak nedotýkal“, skrátka asi ako keď moja deväťročná dcéra so mnou pred spaním tajnostkársky rieši spolužiakov. Zachladená puberta: nadštandardné očakávania, mizivé výsledky, platonika jak vyšitá. V tom čase som si od svojich uštipačných, šťastne vydatých, drobne neverných kamarátok vyslúžila indiánske meno Táčosazľaknepríležitosti. Keď to takto rekapitulujem, najhlavnejšie asi v tom čase pre mňa bolo, že títo chlapci boli všetko iné, len nie môj Ex. Okrem pohlavia s ním v zásade nemali nič spoločné. Imponovalo mi najmä, že okrem Troch pátračov nemali nič načítané a ani sa netvárili, že majú.
A skoro by som zabudla. V zúfalej snahe nájsť spriaznenú dušu som ešte skúsila byť aj trošku lesba, pretože to hlboké duševno-duchovné prepojenie môžete zažiť len s inou, rovnako šťastne rozvedenou ženou alebo so svojím homosexuálnym kamarátom. Skôr než k nejakému sexu s niektorou z mojich atraktívnych, šarmantných, vtipných a osamelých priateliek vôbec došlo, som si uvedomila, že som tak nenarástla a že v porňákoch ma môžu dve krehké aziatky v krkolomných polohách vzrušovať koľko chcú, ja som skrátka neni na baby. Už dlho ma nič tak nezronilo ako toto poznanie.
Svoj dramatický Dramatický oblúk končím tesne pred hroziacou menopauzou tam, kde som ho tak placho a nádejne pred dvadsiatimi štyrmi rokmi začínala. V láske. V láske bez podmienok, zvažovania pre a proti, má dať a dal, brutto a netto. A aj keď sú možno možnosti takéhoto vesmírom požehnaného zázraku mizivé, ja už hocičo nechcem, pretože hocičo som už mala a aha, ako to dopadlo. Ja už chcem skrátka vo svojom živote len naozajstné veci a medzi také naozajstná láska patrí. Aspoň tá moja.
Ďalšie články z utorka 13. júna 2006
Peter Pišťanek: Affirmative action
Imrich Rešeta ml.: Romanca pre upírku
Rado Ondřejíček: Rozplakať davy, alebo spustiť revolúciu?
Kapitola druhá - Realita celibátu alebo Viete, čo je boží plán?
Kapitola tretia - Osudová láska alebo Čítali ste Shakespeara?
Kapitola štvrtá - Taký pekný večer alebo Viete, za čo dať kamarátovi do držky?
Kapitola piata - Do prdele s genofondom alebo Dá sa vôbec zvracať spôsobne?
Kapitola šiesta - Koľko erotiky zvládne váš otec alebo Ach bože, ako ja nenávidím golf!